Zlodeji mu rozrezali plachtu, ale prázdne pet fľaše nechceli

Snom takmer každého malého chlapca bolo sadnúť si do "kokpitu" kultovných kamiónových značiek ako Peterbild a Kenworth. Tieto mohutné stroje, spolu s ľuďmi, ktorí ich ovládali, vždy vzbudzovali obdiv i rešpekt. Veď riadiť 40 tonové a 20 metrov dlhé monštrum nie je maličkosť. Zákulisie tohto pomerne rizikového povolania, nám poodhalil košický kamionista Ľuboš Spusta, z firmy Hudos s.r.o.

Ľubo síce nejazdí na Peterbilde, nebrázdi nekonečné americké diaľnice a v "kokpite" jeho Mercedesu nie sú obrázky obnažených slečien. Pred očami má stále fotku manželky a dcéry Alexandry. "Najhoršie na tejto práci je odlúčenosť od rodiny. Modernou technikou si to uľahčujeme, máme so sebou notebooky a CD s napálenými fotkami, alebo devedéčkami. Niektorí kolegovia majú kabínku doslova oblepenú fotkami a kresbami svojich detí," vraví 36-ročný Ľubo.

Keďže kabínka kamióna je pre vodičov na dlhé týždne ich jediným domovom, musí byť vybavená tak, aby sa v nej dalo existovať. Okrem spomienok na domov je v nej aj množstvo praktických vecí. V palubnej doske navigačný systém, za sedadlami dve postele a nechýba radiátor i klimatizácia. Dôležitá je kompletne zariadená kuchynka s plynovým varičom, zabudovanou chladničkou, hrncami a riadom. Samozrejme, nechýba "špajza". "Nad tým, čo budem na cestách jesť, myslím už doma. Beriem si hotové polievky, konzervy, pečivo. Niektorí kolegovia aj surové mäso. Mohol by som sa stravovať aj v vonku, ale o čom by to bolo, keby som všetky peniaze prejedol?!"

Kamion ho naučil jazdiť opatrne

Ľubo je rodený Bratislavčan s typickým "blaváckym" prízvukom. V Košiciach sa usadil vďaka manželstvu. Keď firma, v ktorej pracoval, skrachovala, začal sa obzerať po východoslovenských pracovných ponukách. "Keďže som sa tu na východe nevedel nijako uplatniť, výber tohto povolania bola z núdze cnosť. Jediné, čo ma k tejto práci lákalo, je to, že rád jazdím. To je základ tejto práce, lebo robiť to len kvôli peniazom a nemať vzťah k jazdeniu, to by človek nevydržal ani mesiac." Ako kamionista pracuje štvrtý rok a za ten čas prebrázdil Európu krížom krážom. Okrem Ukrajiny, Ruska a Rumunska bol všade. Mesačne najazdí 15 tisíc kilometrov.

Práca vodiča kamiónu, to nie je len odviezť alebo priviezť náklad. Medzi povinnosti patrí aj koordinovať nakládku tovaru a ak je to potrebné, tak priložiť ruku k dielu. Kamionista musí mať aj technické a manuálne zručnosti, lebo sa môže ocitnúť v situáciách, kedy si bude treba vedieť poradiť s drobnými technickými poruchami. Aj riadenie kamióna je úplne iné ako bežného auta. Ľubo si však natoľko zvykol na kamión, že mu problém robí šoférovanie osobného vozidla. "V kamióne sedím dva a pol metra nad zemou a mám prehľad široko ďaleko. Vo fabii mám s prepáčením pocit, že sa zadkom šúcham po zemi. Môžem povedať, že kamión ma naučil jazdiť opatrne. Cestnú premávku teraz poznám z obidvoch strán a aj na osobáku už jazdím inak."

Viacerí vodiči osobákov nemajú kamionistov v láske. "Mám pocit, že si myslia, že rozmýšľame z titulu toho, že sme najväčší na ceste a preto si môžeme dovoliť všetko. Ale ono to tak nie je. Ja musím dávať pozor na omnoho viac vecí, lebo mám 18 metrové auto. Slováci a Češi sú najbezohľadnejší šoféri. V Nemecku mi bez problémov dá prednosť aj ten najluxusnejší sedmičkový ´bavorák´ od ktorého automaticky, podľa nášho vzoru, očakávam rýchlu jazdu alebo menšiu ohľaduplnosť. No on mi aj blikne či zakýva."

Rizikové situácie vedia Ľuba napáliť, ale dokáže ich "predýchať". No niektorí vodiči by si podľa neho mali uvedomiť, že nie každý šofér kamiónu má nervy zo železa a postreh na jedničku. Veď 40 tonová opacha by z nich v zlomku sekundy urobila mastný fľak na asfalte... "K západnej kultúre šoférovania máme ďaleko. My od šoférov osobných áut chceme len toľko, aby dali nohu dole z plynu a pustili nás, keď to potrebujeme. Stojí to len 10 sekúnd času. Bolo by dobré, keby si uvedomili, že ak sa niekde zaseknem, mám obrovský problém, keď sa mám vytočiť alebo vycúvať."

Kým Slováci a Češi vyhrávajú u Ľuba prvú priečku medzi najsebeckejšími šoférmi, Taliani a Španieli držia prím v bláznivosti. "No sú ohľaduplní. Jazdia síce šialeno, ale vedia, ako to majú robiť. Sú ´vyjazdení´, preto si veľakrát svoju bláznivosť môžu dovoliť."

Vodiči kamiónov sú kvôli bezpečnosti povinní dodržiavať predpísaný odpočinok. Po štyri a pol hodinovej jazde si musia dať 45 minutovú pauzu, počas ktorej by si mali zdriemnuť a potom po ďalšej štyri a pol hodinovej jazde by mal nasledovať deväť hodinový odpočinok so spánkom. Za nerešpektovanie nariadenia ukladá polícia prísné finančné pokuty. Povinné pauzy sa kontrolujú na kartografickom kotúči, ktorý presne zaznamenáva každé zastavenie kamiónu. Graficky znázorňuje nielen prestávkový čas, ale aj rýchlosť a ubehnuté kilometre.

"Ak cítim, že ma ´režú´ oči a som unavený, prvé parkovisko je moje a to nezávisle od toho, či mám mať pauzu alebo nie. Niekedy si odpočiniem za hodinu, inokedy mi stačí aj menej." Raz ho na ceste únava tak premohla tak, že kamión odstavil, vypol motor a ako uťatý zaspal nad volantom. Prebral sa oddýchnutý a svieži napriek tomu, že spal len 10 minút. "Čo sa týka povzbudzujúcich prostriedkov, najviac mi pomáhajú energetické nápoje Semtex. Dám si dva a som nabudený. Kolegovia - kamaráti mi radili, že úplne najlepšie je vypiť instantnú kávu zaliatu studenou minerálkou. Ešte som to neskúšal," prezrádza tirácky doping.

Kamionisti si trasy plánujú tak, aby mohli povinné pauzy na odpočinok dodržiavať. Napriek tomu sa stáva, že veľa času na odvoz nákladu nemajú. Stačí, ak sa vyskytne na ceste niečo nečakané, s čím pri plánovaní jazdy nepočítali a už sú v časovom sklze. "Hovorím tomu vyššia moc. Môžem zablúdiť, dostať sa do zápchy, alebo bude na ceste dopravná nehoda. Pri termínovanej vykládke je to potom problém."

Dobre zaplatení turisti...

Šoféri kamiónovej dopravy sú na cestách niekoľko týždňov. Jazdia tzv. okruhy, počas ktorých prevážajú mnoho druhov nákladov. V Košiciach naložia plechy z U.S. Steelu, vezú ich do Milána, tam naložia papier, s ktorým putujú do Štrasburgu. Tu opäť nakladajú plech, tentoraz vo forme zvitkov, ktorý odvezú znovu do Talianska. Odtiaľ smerujú s ďalším nákladom do Španielska, alebo Portugalska. "Nemáme pravidelné prepravy. V novembri sme vozili von plechy, papier, drevo z Banskej Bystrice do Talianska, kompresory zo Spišskej Novej Vsi do Portugalska. Často sa vozia chemikálie, rôzne výrobné komponenty, súčiastky. Niekedy veziem vzácny tovar špeciálne zabalený a ani potuchy nemám o tom, o čo ide. Z Holandska nosíme deky a zo Španielska drôty do Nemecka..."

Vidieť toľko krajín a miest je pozitívnou stránkou tejto práce. "Niekto sa o nás vyjadril a môj šéf to s obľubou hovorí tiež, že sme veľmi dobre zaplatení turisti," smeje sa Ľubo. "Niekedy to tak vyjde, ale nikdy nie zámerne. Obdivovať krásy nejakého mesta považujem za zabitý čas. Ale keď sa stane, že musím na vykládku čakať deň, alebo viac, tak ten čas využijem ako normálny turista." Pamätihodnosti Benátok videl vďaka tomu, že Talianom sa v piatok popoludní už robiť nechce. Na vykládke o 15. hodine už nebolo ani jednej talianskej nohy. Ľubovi neostávalo nič iné, len čakať do pondelka. "Takýmto spôsobom som videl Barcelonu, Menorku, Ibizu, Brusel i Londýn.

Ľubo si dlhú chvíľu pri čakaní zvykne krátiť tým, že pozoruje ľudí. Baví ho preciťovať atmosféru, vidieť aj to, čo je pod povrchom. Tak to bolo aj pri čakaní na vyloženie domácnosti vojenského experta z Liptovského Mikuláša, ktorý sa po mnohých rokoch strávených na Slovensku vracal domov do holandského Hardervíku. "Videl som pohodovosť tých ľudí. Mamičky, upravené, pekné, na bicykli, jedno dieťa vpredu, druhé vzadu, šinuli si to po ulici do škôlok. A to všetko s úsmevom. Všetci sa tam prevážali na bicykloch, usmievali sa na seba, zdravili si a kývali. Tá atmosféra bola úžasná. Nebolo tam vidieť žiadnych nervóznych a náhliacich sa ľudí ako u nás. Holandsko je jediná krajina okrem Slovenska, kde by som chcel žiť."

V škandinávskych štátoch obdivoval predovšetkým prírodu. Nádherné zelené lesy, lúky, polia i mestá. "Všetko to je u nich upravené, čisté, tak prirodzene ekologické. Škandinávci majú ekológiu už v sebe, oni takto žili od pradávna. Vidieť, že to u nich nie je len módny trend." S Fínmi má celkom milé skúsenosti. Jeden ho po vykládke nákladu pozval do firemnej reštaurácie na raňajky a colník ho zas prekvapil tým, že si Slovensko nepomýlil so Slovinskom. "Keď som mu povedal odkiaľ som, okamžite ožil a povedal: Á Miro Šatan. V momente bol priateľ..."

Eurá, pivá, cigarety...

S vykrádaním kamiónov Ľubo skúsenosti nemá. V Miláne mu síce ktosi rozrezal zadnú plachtu, no keď zistil, že nevezie žiaden speňažiteľný tovar, chuť na kradnutie ho prešla. "Viezol som vtedy prázdne pet fľaše. Bolo to o deviatej ráno na pumpe, kde sa pohybovalo plno ľudí. Vybrali kartón rozrezali ho a keď zbadali, čo v ňom je, ešte mi ho vrátili späť." Kolega také šťastie v Taliansku nemal. Odstavil kamión vedľa druhého a kým sa s kolegom rozprával, zlodeji mu ukradli 17 televízorov z Nových zámkov a Galanty.

Zaujímavé zážitky má Ľubo s colníkmi na bulharských, srbských a gréckych hraniciach. Každý človek, aj bežný cestovateľ vie, že pri prechodoch týmito krajinami sa colníkom neoficiálne "mastia vrecká" peniazmi alebo zaujímavým tovarovým artiklom. "Keď som prvýkrát šiel do Srbska, kolega mi poradil vziať tretinkový Topvar. Vraj je to krásna plechovka, ktorá ´zalepí´ oči. Tak aj bolo. Nemusel som ich uplácať eurami, ktorých sa dávalo 10 až 10 eur. Mňa prechod hranicami stál iba štyri plechovky piva, čo bolo 44 korún..."

Špeditérske firmy si väčšinou na tieto účely vyhradzujú určitú čiastku z firemných nákladov. Nuž, bodaj by nie, veď žijú v realite, nie na papieri... Lepšie je dať a čakať na hranici dve hodiny ako dva dni. Na bulharských hraniciach "letí" cigaretové "všimné". Ľubo ako zásadový antifajčiar rozhodol inak. "Colníčka mala stôl s obrovským vyťahovacím šuflíkom plným cigariet. Keď som jej podal dve eurá, urazila sa a chcela cigarety. Ak jej muž má doma trafiku, tak zásobovanie majú zadarmo... Kolegovia mi vraveli, že keď sa prevážalo ovocie, tak Bulhari si ním natrepávali žiguliaky a odvážali ho do svojich predajných stánkov."

Ľubo ešte vážnu haváriu nemal. Raz sa mu stalo, že poškodil strechu návesu, keď sa zasekol pod mostom. Aj to len preto, lebo mechanik, ktorý mu opravoval koleso, zabudol spustiť zdvihnutý náves. Jedinú pokutu dostal vo Francúzsku. "Bola to moja chyba, lebo tam sa po 12. hodine pred sviatkom alebo dňom pracovného pokoja nesmie viezť nebezpečný náklad. No ja som v sobotu o štvrtej popoludní jazdil a ešte som k tomu nemal zapnutý pas. Tak mi to zrátali..."

Ľubo býva na cestách v kuse najviac tri týždne. "To je ešte celkom ľudská medza, ale sú aj takí, čo ťahajú dlhšie. Stalo sa mi, že som prišiel domov, vyložil náklad, osprchoval sa, najedol, vymenil oblečenie a opäť vyrazil na cesty. Našťastie, mám extrémne tolerantnú manželku, od ktorej som za celý čas len raz počul, či už prídem konečne domov..."

Kamionisti zarábajú od 50 do 60 tisíc mesačne. Zárobok je priamo úmerný počtu kilometrov, ktoré absolvovali. Na prvý pohľad sa to zdá veľa, ale treba si uvedomiť, koľko obetí tejto práci prinášajú. Zodpovedajú nielen za tovar, ktorý vezú, ale na ceste aj za svoje a cudzie životy. Navyše, práci obetujú veľa času a nezriedka aj rodinný život či manželstvo...

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Ďalšie koncerty ŠFK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári