Prvým zázrakom bol zdravý chlapček. Teraz uvažujú o druhom - dievčatku
Začiatkom januára sa v medicínskych kruhoch i v médiach venovala veľká pozornosť Kataríne Štulrajterovej. Žene na vozíku, ktorá sa stala matkou. Pritom trpí kvadruplegiou, čo znamená, že má okrem dolných ochrnuté i horné končatiny. Teraz, po dvoch mesiacoch, sme ku Katke Štulrajterovej a jej partnerovi - otcovi dieťaťka Jaroslavovi Pástorovi zašli domov. Boli sme zvedaví, ako sa im darí dieťatko vychovávať i čo všetko už s drobcom zažili.
Keď Katka po prvý raz spomenula túžbu mať dieťatko, viacerí lekári nad ňou "zlomili" palicu a do očí jej vyriekli kruté vety o tom, že ona zrejme nikdy neotehotnie. A keby sa vraj predsa len čosi také stalo, šanca, že dieťa donosí a porodí, je minimálna. Túžba po dieťatko však bola silnejšia než pesimistické prognózy. Jakubko je tu a zdravý. Pri narodení vážil 3190 gramov, meral 51 cm a v rodnom liste má zapísaný dátum 10. január 2007. Pred vyše týždňom teda oslávil dva mesiace života.
Mama Katarína nás privítala v posteli. Je to miesto, kde okrem invalidného vozíka trávi ostatok dňa. "Na vlastné nohy sa neviem postaviť, sú nehybné. Posteľ je preto istotou pre mňa, i malého. Tým, že ju mám upravenú, je polohovateľná, môžem polosedieť i pololežať. Jaro mi okolo okraja postele položil vankúše, aby mi pomáhali udržať malého na rukách. Bez obloženia by to nešlo, ruky sú tiež takmer nevládne," rozhovorila sa nakrátko ostrihaná žena, ktorej oči žiaria nevýslovným šťastím.
XXXXXXXXXXXXXXX
Do nemocnice ju prijali 10. januára s tým, že na druhý deň ráno pôjde ako prvá do pôrodnej sály. Popoludní ju lekár zobral na monitor, aby sa presvedčil, či je všetko v poriadku. "Dobre, že sa tak rozhodol. Ja som nič necítila, ale už som mala kontrakcie, malý sa pýtal na svet... Osem minút pred ôsmou večer sa narodil."
Katka rodila na cisársky rez. Keďže je od pŕs dole ochrnutá, anestézu jej dať nemuseli, aj tak nič necítila. Len prítomnosť Jara, ktorému dali lekári "mundúr," nech sa na pôrod pozerá. Prednosta II. gynekologicko-pôrodníckej kliniky MUDr. Ladislav Rosocha, ktorý bol pri pôrode, Katku upokojoval, nech sa nebojí, všetko bude v poriadku. "Počúvala som jeho hlas, počúvala, kým som si nevšimla, že sa mu na čele objavila kvapka krvi. Mojej. Vtedy som pochopila, že spolu s upokojovaním ma reže," spomínala na chvíle zrodu nového života. "Keď mi potom lekár malého ukázal, ale predtým poriadne pokukal, či je skutočne chlapček a či tam má to, čo má mať, mala som pocit, že budem lietať. Bolo to krásne..."
Katarína počas tehotenstva pribrala málo, po pôrode mala len 5 kíl navyše. Do 17-teho týždňa o svojom tehotenstve nevedela. Brala lieky, lebo mala problémy s močovými cestami. Občas jej síce prišlo zle od žalúdka, ale myslela si, že sa málo pohybuje alebo zjedla niečo ťažké, preto jej nie je najlepšie. "Čudné chute som síce mala, ale nie také, že mi museli kupovať jogurty alebo vyvárať špeciality. Skôr som mala raz kapustové inokedy mrkvové obdobie..." Katka stále netušila, čo sa s ňou deje, prečo sa jej trošku zväčšilo bruško a je akási nesvoja.
"Či náhodou nie je tehotná, o tom som len ja v kútiku duše uvažoval," zapojil sa do spomienok Jaro. "Katka podobnú myšlienku rezolútne zamietla, lekári predsa hovorili, že nie je šanca. Pre istotu som sa vybral do obchodu a kúpil tehotenský test. Keď sa ukázalo, že možno..., zabehol som po druhý, potom aj po tretí, pretože aj keď sa každý zafarbil, Katka stále tvrdila, že testy sú zrejme staré a zlé." Jaro teda kúpil ten najdrahší, čo v obchode mali, nech sú si istí. O bábätku predsa uvažovali od roku 2002 a stále nič... Keď aj posledný test potvrdil, že Katka je tehotná, plakala, plakala a plakala. Slzy sa nedali zastaviť... "Asi až po hodine, čo sme boli na ultrazvuku, som sa konečne uspokojila a začala som si uvedomovať, že ja asi skutočne budem mamou..." To už začala pravidelne chodiť do poradne a tešiť sa na to, čo sa blíži.
XXXXXXXX
Mladí sa príchodu bábätka veľmi radovali. Hoci si uvedomovali, že ľahké to nebude, lebo Katka sa bez cudzej pomoci neoblečie, nenaje a na posteli neposadí. Jakubkovi nedokáže podať ani len cumlík. Jediné, i keď je to zvláštne, vie synčeka priložiť k plecu. Akým spôsobom to nacvičila, to sama nechápe. Zrejme materinský cit. "Katku musím aj do invalidného vozíka dávať ja, sama sa neposadí. Odkázané sú teda na mňa dve deti... Ale to nič. Aspoň denne posilujem a nemám čas myslieť na hlúposti. Len keby na mňa občas nepokrikovala, že som lenivý...," posťažoval sa Jaro s úsmevom na tvári.
"Jarko okolo malého veľa robí a ja ho ešte kritizujem. Som vážne zlá," kontrovala Katka. "V noci ku Kubkovi tiež vstane prvý on. Starká spí v inej izbe, takže niekedy ho nemusí počuť. Ja mám zase väčšinou veľmi tvrdý spánok, takže keď Jakubko plače, do mojich snov jeho hlások nedôjde." Keď Katka predsa len otvorí oči, Jaro ju nabáda, nech spí ďalej, malý je už prebalený a nakŕmený. Občas položí Kubka ku Katke do postele, nech cíti ľudské teplo a on si ešte zdriemne. "Aj mi je, keď sa chystám do roboty, smiešne pri pohľade na to, ako ho Katka drží na rukách. Jeden má hlavu otočenú na jednu stranu, druhý na druhú a kým obaja sladko spia, ja sa vyberám s prebúdzajúcim ránom do práce."
Počas dňa si Katka s malým hovie v posteli a jej mama sa snaží porobiť všetko, čo v dome treba. Po Jarovom príchode preberá starostlivosť o nich on. Do večera, kým sa okolo štvrť až pol ôsmej večer nezačne rituál kúpania. "To je opäť starkina práca. Kým celá procedúra s hygienou a kŕmením skončí, je osem. Kubko potom ide spinkať. Rovno do postieľky. Žiadne kočíkovanie či nosenie na rukách. Už aj také malé deti sú prešibané a Jakubko by si určite tiež raz-dva zvykol," zhodli sa obaja. Niekedy spí bez prerušenia do polnoci, ale aj do pol druhej. Potom začína problém, keďže na vyspatie mu stačia štyri hodinky. Po polnoci sa budí každú chvíľu. Raz chce papať, inokedy je smädný. Katka ho nekojí, i keď mlieko mala. Liekmi jej ho však museli zastaviť, lebo aj s prsníkmi má problémy.
"Úsmevy po okolí hádže malý už dávno. Teraz sa mu z pusy dostávajú prvé náznaky niečoho ako smiech. Keďže papá na jedno jedenie menej, ale jesť si pýta často, má podľa detského lekára dobrú stavbu tela a silu, veď už aj zadoček sám dvíha." Rodičia si preto, ako ich upozornil, majú dávať pozor, nech neostane ani na chvíľku sám, lebo sa otočí a skončí na zemi... "Je šikovný, len sa bojí vody. Ako ja. Zrejme je po mne, lebo ja nemám rada nič, čo by mohlo byť studené. Snáď sa aspoň krvi nebude obávať, lebo keď mne mali pichnúť injekciu alebo zobrať pár kvapiek krvi, bola som schopná odpadnúť," prezradila Katka. Rezať ju môžu kde chcú, ale injekciu nie...
XXXXXXXXXX
Jaro je zdravý mladý muž a Katka pripúšťa, že raz od nej odíde. "Vážne som mu povedala, že to by som mu oči vyškriabala, ale rátať musím so všetkým. Veštica mi predpovedala, že inú lásku si nájde v päťdesiatke. Mám teda času dosť, aby som si nechty dostatočne vypestovala a naostrila...", žartovala Katka, ktorá netají, že má Jara veľmi rada. Všetko sa medzi nimi začalo v detstve. Keď mali asi deväť rokov, vážne si hovorili, že sú frajeri. Medzitým sa pár rokov nevideli, až raz mu Katka napísala, že nie je na svete jediný... On sa veľmi nahneval a do jej fotky hádzal šípky. Potom sa už nevideli.
"Tri dni pred Vianocami roku 1994 sme išli s kamarátmi na diskotéku. Vodič na šmykľavej ceste nezvládol riadenie a hoci som sedela vzadu, na pravej strane, na údajne najbezpečnejšom mieste, pri havárii som utrpela najťažšie zranenia. Mala som niečo vyše 16 rokov, keď som sa dozvedela, že pred sebou mám život na invalidnom vozíku." Katka, i vďaka kamarátom, lebo v Kováčovej, a potom v Bratislave na Mokrohájskej, natrafila vždy na perfektných priateľov, nenasadila si masku trpiteľa. Chodila na diskotéky, tešila sa zo života. Až keď sa po rokoch stretla s Jarom, s ktorým pár rokov nebola v kontakte, cítila, že bez neho nevie byť... "Keby neboli moje nohy nevládne, určite by sa mi pri pohľade na Jara roztriasli kolená..."
Jara spočiatku takéto chvenia neovládali. Bol síce milý, stále sa Katke venoval, i keď okolo boli aj iné dievčatá, no nič viac. Až do chvíle, keď jej po pár dňoch nedal takú pusu, že jej ňou vyrazil dych... Odvtedy ich od seba nič nedostalo. Katka sa s mamou presťahovala na východ, mladí si kúpili rodinný domček a ... dalo by sa povedať, že takmer neuveriteľnej rozprávke je koniec.
"Dnes sme spolu, tešíme sa z Jakubka a ja dúfam, že k nemu po čase pribudne dievčatko. Veľmi by sme chceli mať párik," pokračovala Katka. "Ani do budúcnosti žiaden problém nevidím. Jarko bude deti učiť behať, korčuľovať, plávať či bicyklovať, čo by som ja nerobila ani keby som bola zdravá." Katka chce prevziať pri Jakubkovi a neskôr možno aj pri druhom bábätku na starosť duchovnú stránku. "Už teraz máme kopu maľovaniek a rozprávkových kníh, z ktorých mu budem čítať a rozprávať, čo je na nich. Som presvedčená, že Kubko si zvykne na to, že má mamu na vozíku. A že pochopí i veľa iných vecí. Napríklad potrebu pomáhať podobne postihnutým ako som ja, keďže šanca na moje zlepšenie už asi nie je."
"Na svete je veľa detí, ktoré majú oboch rodičov zdravých a predsa od nich nedostanú lásku, pohladenie, rodičovský cit. Náš Jakubko je a stále bude nami oboma vrúcne milovaný," doplnil Jaro. I to dokazuje, akí sú obaja mladí silní a so všetkým vyrovnaní.
Katka tvrdí, že ona je na tom ešte dobre. "Najmä v Kováčovej som videla také hrozné stavy, že to, čo mám ja, je oproti nim maličkosť. I preto sa neuzatváram do seba, ale každý deň užívam život plným priehrštím. Chodím na diskotéky i prechádzky, opekať špekáčky. Kamaráti ma dokonca, ale to bolo dávno, i fajčiť naučili. Hoci mi spočiatku riadne obhoreli prsty, veď ruku takmer nevládzem dvihnúť, ťahala som ako parná lokomotíva," rozosmiala sa pri spomienke na lapajstvá.
"Keď Jakubko podrastie a ´tato´ s ním bude chcieť ísť na pivo, mňa doma nebudú môcť ´chlapi´ nechať. Pôjdem s nimi," dodala šťastná mama Katarína Štulajterová, ktorá tvrdí, že i keď je žena na vozíku, neznamená to, že je odpísaná. "Po tom všetkom, čím sme prešli, nie je pre mňa zázrakom to, že aj keď ochrnutá od pŕs dolu predsa som sa stala mamou. Hoci som v histórii slovenskej medicíny zrejme jediná. Zázrakom je pre mňa to, že sa mi narodil krásny zdravý chlapček, ktorého si môžem objať a aspoň dvoma prstami pohladkať..."
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: V PONDELOK 12. 3. 2007
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
