Začínala s roznášaním letákov, teraz odbavuje pasažierov a učí slovenčinu

Košičanka Janka Vašutová sa po prvýkrát vybrala do Viedne v októbri roku 2002 na študijný pobyt. Aj keď sa ešte na Slovensko vrátila dokončiť vysokú školu, Viedeň jej učarovala natoľko, že sa do nej presťahovala. Vyskúšala tam niekoľko zamestnaní, kým ´zakotvila´ v Austrian Airlines. Vďaka tomu, že je zamestnankyňou aerolíniek, má možnosť za zľavnené letenky cestovať po svete. Okrem toho vo Viedni vyučuje slovenčinu...

Počas štúdia dejepisu a nemeckého jazyka na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity odišla v októbri 2002 kvôli diplomovej práci na študijný pobyt do Viedne. "Ostala som tam do konca decembra, potom som sa vrátila. Počas celého piateho ročníka som však bola viac tam, ako tu. Do Viedne som sa vrátila kvôli láske. Keď sa však vzťah rozpadol, ostala som tam kvôli práci," vysvetlila Janka.

Prvé pokusy získať vo Viedni prácu neboli vôbec jednoduché. Janka roznášala letáky, robila marketingový prieskum trhu... "Dokonca som na kúpalisku robila animátorku pre deti. Vedela som však, že tieto práce sú iba krátkodobé a boli len polooficiálne. Potrebovala som, aby ma zamestnala nejaká firma, ktorá by pre mňa požiadala o pracovné povolenie. Mala som šťastie, že som našla firmu - call centrum, ktorá hľadala ľudí ovládajúcich cudzie jazyky. Potrebovali najmä takých, ktorí vedia slovensky, česky, srbsky, taliansky. Hlavnou mojou pracovnou náplňou bolo telefonovanie. Šlo totiž o novozavedené mýtne na diaľnicach pre kamióny a autobusy. Keďže ten systém spočiatku málokto poznal a často nefungoval, volali nám rôzne firmy, ale aj samotní šoféri, ktorí potrebovali poradiť. Čím dlhšie však tento systém existoval, tým menej ľudí potrebovali pri telefónoch a ľudia začali z call centra odchádzať. Sama som si po necelých dvoch rokoch povedala, že treba hľadať čosi iné. Už mi to aj liezlo na nervy a navyše som nevedela, ako sa to bude vo firme vyvíjať." Popri tejto práci Janka mala i druhé zamestnanie. "V jednej banke som mala na starosti servis pre zákazníkov z Čiech, týkalo sa to investícií na kapitálovom trhu."

V septembri 2005 mala to šťastie, že prešla konkurzom v Austrian Airlines a dostala sa na pozíciu passenger service agent na letisku Schwechat. "Som zodpovedná za odbavenie pasažiera. Od času keď príde na letisko s letenkou až po odlet. Keď si sadne do lietadla, tam končí moja zodpovednosť, od vtedy ho už majú na starosti letušky."

V súvislosti so snahou o čo najvyššiu bezpečnosť, musí Janka mnohé veci pasažierom vysvetľovať. "Od novembra je tu smernica Európskej únie, ktorá zakazuje brať si so sebou do lietadla v príručnej batožine akékoľvek tekutiny či gély, ktorých obsah je viac ako 100 mililitrov. Na to musíme zákazníkov upozorniť pri registrácii, aby ešte prípadne stihli takéto veci vybrať z príručnej batožiny a dať ich do tej, ktorá s nimi nejde na palubu. To, čo všetko majú pasažieri pri sebe, neriešime my, ale špeciálni bezpečnostní zamestnanci. Na druhej strane ale niekedy musíme riešiť to, koľko príručnej batožiny majú."

Občas sa však stane, že sa takéto prísne nariadenia cestujúcim nepáčia. "Samozrejme, že potom frflú. Nechcú si uvedomiť, že my sme si to nevymysleli a my za to nemôžeme. Lenže často som ja tá, na ktorej si vylejú svoju zlosť... Najhoršie je to ale vtedy, keď si cestujúci rezervujú miesto v lietadle, no dostavia sa na check-in medzi poslednými. Keď je totiž let prebookovaný, teda sa predá viac leteniek, ako je miest, môžu nastať komplikácie a ich miesto dostane ten, kto prišiel skôr... Ľudia sú vtedy zlostní, čo aj chápem. Mne však neostáva nič iné, ako si nejako poradiť."

Viedenské letisko často využívajú na odlety aj Slováci, a tak sa Janke neraz stane, že pred sebou spozná známu tvár. "Stretla som sa takto už napríklad s Jánom Figeľom, Pálom Csákym, Borisom Farkašom či Braňom a Norou Mojsejovcami." Keď pred sebou zbadá Slováka, prihovorí sa mu hneď po slovensky. "Samozrejme, že ich to poteší. Zábavná situácia nastáva niekedy pri Čechoch. Najprv sa im pozdravím po anglicky, no keď zbadám pas a vidím, že sú z Čiech, tak ich oslovím po slovensky. Zvyčajne si uvedomia, že mi rozumejú, no nie je to čeština a v prvej chvíli nevedia, čo za jazyk to počujú..."

Silvester v Austrálii

Je zvykom, že zamestnanci aerolíniek majú k dispozícii zľavnené letenky. Inak to nie je ani v Jankinom prípade. "Je to však trochu adrenalínové, lebo my môžeme za tie najzľavnenejšie letenky cestovať len v prípade, ak je na palube dostatok voľných miest. Ak nie, tak máme smolu..."

Za ten čas, od kedy Janka pracuje na Schwechate, stihla toho precestovať pomerne dosť. "Zatiaľ najďalej som bola v Austrálii, leteli sme 20 hodín. Boli sme tam osláviť Silvestra uplynulého roku. Austrália ma vždy lákala, myslím, že sa nájde len málo ľudí, ktorí by netúžili raz tento kontinent vidieť. Dosť ma však prekvapilo to, ako striedmo Austrálčania oslavovali prelom rokov. Bola som svedkom jedného dosť priemerného ohňostroja z mosta neďaleko známej budovy opery v Sydney." Ohňostroj začal presne o polnoci, ľudia sa na neho tichúčko dívali... "Žiadny krik a objímanie sa presne o polnoci nekonalo. Dokonca som si nevšimla ani žiadne fľaše so šampanským, občas mal ktosi v ruke pivo... Až keď skončil ohňostroj, ľudia pokojne poblahoželali všetko naj svojim najbližším a šli domov. A zrazu bolo ticho. Žiadne delobuchy až do rána, ako je tomu zvykom u nás..."

Okrem Sydney si Janka v Austrálii obzrela i národný par Blue Mountains, vybrala sa do mesta Adelaide, odtiaľ autom po pobreží do Melbourne. "Cestou sme videli veľa krásnych skalných útvarov. Videla som kenguru, pohladkala koalu... Čo ma však veľmi zaujalo, že všade majú bezpečnostné kamery. Veľmi dbajú na bezpečnosť - my Európania na také čosi nie sme zvyknutí."

Pred rokom sa vybrala na dovolenku do Spojených arabských emirátov. "Nie žeby som nejako špeciálne túžila vidieť túto krajinu, ale z Viedne to nie je ďaleko a v tom čase som túžila zájsť kamsi, kde je teplo. Okrem iného sme si obzreli i Dubaj. Výťahom sme sa vyviezli do vrchných poschodí hotela Burj Al Arab - to je ten hotel, ktorý je architektonicky veľmi zaujímavý, vyzerá ako plachetnica. Z tej výšky sme mali možnosť vidieť umelý palmové ostrovy, ktoré tam vznikajú, ako aj pieskový ostrov v tvare kontinentov Zeme. Musím však povedať, že Burj Al Arab nebol najhonosnejším hotelom. Oveľa viac ma ohúril Emirates Palace v hlavnom meste Abu Dhabi. Zdalo sa, ako keby úplne všetko v ňom bolo pozlátené."

Dubaj síce Janka považuje za zaujímavý, no neoslovil ju natoľko, že by sa doň chcela vracať... "Prekvapuje ma to, že hoci je všade okolo púšť, a teda veľa miesta na stavanie, tak všetky mrakodrapy sú postavené tesne jeden vedľa druhého. Vyzerá to, ako keby z piesku vyrastali akési zvláštne ihly. Nepáčilo sa mi to, ako veľmi rušné a preplnené ulice sú v tomto meste. Keďže sa tam veľa stavia, všade je plno robotníkov, ktorí doslova na ženy civia..."

Okrem Austrálie a Spojených arabských emirátov stihla Janka navštíviť i Maledivy, obzrieť si Londýn, Brusel, Madrid, Prahu, Mníchov... "Každé mesto ma niečím zaujme. Ale napríklad Brusel na mňa zapôsobil veľmi nepríjemne, bolo to doslova pochmúrne mesto. Zaujímavé bolo napríklad to, že Londýn sa mi spočiatku vôbec nepáčil. Čím dlhšie som však v ňom bola, tým viac sa mi pozdával a zisťovala som, že je v ňom vždy čo objavovať. Škoda, že som neostala dlhšie. Nejde mi však ani tak o to, aby som videla čo najviac pamiatok a navštívila čo najviac zaujímavých miest. Keď niekam priletím, skôr sa snažím nasávať atmosféru daného mesta."

Rakúšanov učí po slovensky

Aj keď má zaujímavú prácu a možnosť cestovať po svete, to, čo ju vo Viedni najviac baví, je možnosť učiť Rakúšanov po slovensky. "Keďže som vyštudovala učiteľský odbor, chcela som učiť aj vo Viedni. Učiť však nemčinu by bolo dosť náročné. Netrúfala by som si učiť na škole tých, pre ktorých je tento jazyk materinským. Čo sa týka dejepisu, hľadala som možnosti. Lenže v Rakúsku je to ale tak, že by som mohla učiť len na štátnej škole a tam pri prijímaní uprednostňujú domácich učiteľov. Povedala som si teda, že sa pokúsim zistiť, či by som nemohla vyučovať slovenčinu."

Keď sa na jednom z inštitútov pre vzdelávanie dospelých zdokonaľovala v angličtine, opýtala sa, či by nepotrebovali aj niekoho na slovenčinu. "Urobila som im ukážkovú hodinu, páčilo sa im to, takže som začala učiť jednu malú skupinu. Neskôr som sa však dostala aj k dlhodobejšej možnosti učiť slovenčinu. Spoznala som jednu ženu, ktorá začínala kurz, no bola tehotná. Dohodli sme sa, že ak by mala termín pôrodu skôr, ako sa skončí kurz, tak ho dokončím za ňu. Tak sa aj stalo a potom ma odporučila, aby som pokračovala."

Janka teraz učí Rakúšanov v inštitúte BFI (Berufsförderungsinstitut). Raz za týždeň s nimi trávi tri hodiny. "Mám v skupine napríklad študenta, ktorý mal slovenčinu ako výberový jazyk na univerzite. Po dvoch semestroch im to stopli, vraj to stačí. Čo je samozrejme hlúposť... On hľadal možnosti, ako ďalej pokračovať v učení slovenčiny. Ďalej tam mám jedného pána, ktorý robí v oblasti informačných technológií. Ďalšou je pani, ktorá robí vo firme vyrábajúcej kostýmy pre opery, balet a podobne. Je krajčírskou majsterkou. Jej šéf mal predstavu, že by si firma mohla otvoriť pobočku aj na Slovensku, preto je zaplatil kurz. Medzičasom síce z tohto nápadu zišlo, ona však v štúdiu pokračuje... No a mám tam napríklad aj absolventa lesníckej poľnohospodárskej školy - odbor biotechnológia. Pracuje pre firmu, ktorá má obchodných partnerov aj na Slovensku, tak sa tiež snaží naučiť sa po slovensky."

Darí sa im vraj celkom dobre. "Samozrejme, že je to individuálne a záleží to od toho, kto má aké nadanie na jazyky a ako veľmi sa tomu venuje. Všetci sa však veľmi snažia. Občas sa im podarí dostať zo seba aj dosť zábavné veci. Hlavne vtedy, keď pracujú so slovníkom a preložia si slovo, ktoré má však v slovenčine viacero významov. Na druhej strane sa však aj ja sama veľa naučím od nich. Aj keď nemčinu ovládam, vždy sa v nej mám veľa čo učiť. Takto navzájom sa od seba dozvedáme veľa vecí," dodala.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári