Má strach, čo s nami bude ďalej, ak sa zraní a príde o prst na ruke

Orchester Diabolské husle má zvučné meno nie len na Slovensku. Šikovní muzikanti chodia koncertovať po celom svete už roky. Kapelu založil Ján Berky Mrenica starší, zdravotné problémy ho však pred desiatimi rokmi prinútili odovzdať ´žezlo´ synovi. Ten ho rozhodne nesklamal a Diabolské husle stále patria medzi populárne a žiadané orchestre. Nevyhýbajú sa žiadnym žánrom či spolupráci so zaujímavými umelcami. Do Košíc prišli, aby publiku včera ponúkli koncert spolu s orchestrom Štátnej filharmónie. Po jednej zo skúšok si J. Berky Mrenica našiel čas a pri šálke kávy o sebe všeličo zaujímavé prezradil...

Aj keď Diabolské husle zvyknú spolupracovať s mnohými spevákmi či speváčkami - stačí spomenúť Riša Müllera, Lucku Bílú, Dana Hůlku či Petra Dvorského - nie je zvykom, aby sa spájali s iným orchestrom. "Oveľa jednoduchšie je spolupracovať s jedným človekom ako s celým orchestrom ako tu v Košiciach. Tento projekt je výnimočný, lebo doposiaľ sa nestalo, aby sa orchester rómskej ľudovej hudby spojil so symfonickým orchestrom. V tomto smere nám patrí primát. Je možné, že sa už ani nikdy nepodarí dať sa znovu takto dokopy. Preto sme radi, že sa koncert nahrával na dévedečko a budú si ho môcť pozrieť aj ľudia v iných mestách," prezradil J. Berky Mrenica.

Od prvej skúšky, kedy sa Diabolské husle stretli s košickým filharmonickým orchestrom, J. Berky Mrenica videl, že sa rodí čosi nové. "Mám rád, ak vzniká čosi netypické. Samozrejme - o to je to potom náročnejšie, ale keby nové veci neboli náročné, svet by bol dokonalý... Pre nás je dôležité, aby sme na trh prichádzali vždy s niečím novým. Najťažšie je vymyslieť niečo, čo tu ešte nebolo, prísť s nápadom."

Do povedomia verejnosti sa kapela zapísala spoluprácou s opernými i popovými spevákmi a speváčkami. "V 99-tich percentách prípadov si my nevyberáme. Veľké koncerty totiž zvyčajne zastrešuje nejaká agentúra, ktorá rozhodne, ktorý interprét bude pozvaný. A s tým si potom pripravíme program. Nezriedka je to tak, že sa s niekým stretneme iba pri jednom koncerte. Aj keď občas je to i iné, ako napríklad s Luckou Bílou, s ktorou sme hrali v niekoľkých českých televíznych programoch. Ak by sme však my sami chceli pozývať takýchto hostí na naše bežné koncerty, ktoré máme v kultúrnych domoch kade-tade po Slovensku, nemohli by sme si dovoliť zaplatiť im ich honoráre..."

Diabolské husle sa síce nevyhýbajú žiadnemu žánru, predsa len však majú svoje mantinely. "Neviem si predstaviť, že by sme mali mať koncert napríklad s kapelou Horkýže slíže. Uznávam, že sú to šikovní muzikanti, ktorí si získali široké publikum, ale my netúžime hrať s ´garážovou skupinou´..."

V najbližšom projekte, ktorý orchester pripravuje, sa doslova vrátia k svojim koreňom. "Na Detvianskych slávnostiach, ktoré sa budú konať v júli, vystúpime s folklórnym programom. Bude to taká genéza rodu Berkyovcov. Predstavia sa muzikanti z našej kapely i folklórna špička - Darina Laščiaková či Milan Križo. Inak sa však nebránime žiadnym žánrom. Nikdy nemôže byť na škodu, keď sa človek pustí do niečoho nového. Inak by sme stagnovali a dostali sa do klišé."

Precestovali celý svet

Diabolské husle od svojho začiatku koncertujú po celom svete. V zozname krajín, ktoré navštívili, nechýba USA, Mexiko, Čína a mnoho európskych krajín. "Najbližšie sa chystáme do Švajčiarska, potom do Kazachstanu. V lete by sme mali koncertovať v Kanade, ak sa nám podarí vybaviť víza, tak aj v USA."

Do Kazachstanu sa už teší celá kapela. Pozvanie do tejto krajiny bývalého Sovietskeho zväzu dostali náhodou. "Každoročne organizujeme pre fanúšikov takzvaný Diabolský večer, ktorý je plný hudby i dobrého jedla. Jeden náš známy na tento večer priviedol bývalého ministra kultúry z Kazachstanu. Veľmi dobre sa s nami cítil, do rána s nami hral - je to výborný huslista. On bude teraz bude mať veľkú oslavu šesťdesiatky, na ktorej by sme mali mať niekoľko hudobných vstupov. Diať sa to bude na zámku kazašského prezidenta, medzi pozvanými hosťami bude i herečka Monica Belucci, majiteľ futbalového klubu Chelsea Roman Abramovič, herec Michele Placido a nejakí arabskí šejkovia. Bude to doslova high society. Veľmi sa na to tešíme, mohli by sa nám tam otvoriť nové možnosti..."

Kamkoľvek sa s Diabolskými husľami vyberie, snaží sa všímať si tamojší spôsob života, kultúru, mentalitu ľudí. "Človek je potom pripravený a vie, čo si môže na javisku dovoliť. Doposiaľ sme mali to šťastie, že v akejkoľvek krajine, kde sme hrali, dostali sme ponuku vrátiť sa. To je pre nás dobré, lebo na Slovensku je trh malý a navyše vôbec nie je jednoduché presadiť sa tu. Ja som ako muzikant na voľnej nohe a niekedy je pre mňa doslova psychickou traumou, keď si uvedomujem, aké je náročné uživiť sa. Musím myslieť dopredu, na pol roka si plánovať koncerty. Keby som totiž nehral, nemám na chleba..."

Keďže sa na poli hudby pohyboval už od útleho detstva, môže porovnávať. "Je to čím ďalej tým horšie. S kultúrou u nás vo všeobecnosti. Všetko sa sústreďuje do Bratislavy a zabúda sa na ľudí, ktorí žijú v maličkých mestečkách. Tí sú odkázaní len na hlúpu papučovú kultúru. Ja sám som mal v začiatkoch naivné predstavy. Keď som začal hrať a prišli prvé úspechy, mal som pocit, že som zožral celý svet... Veľmi rýchlo však prišlo vytriezvenie. Uvedomil som si, že aj zajtra bude deň, musím uživiť rodinu a mám kopu povinností."

Keby sa nestaral o to, aby mali kde hrať, nezarobia. "Okrem toho, že cvičím a pripravujem koncerty, musím myslieť i na to, ako odpísať z nákladov mikrobus, ktorý potrebujeme na zájazdoch. Raz som mal pri daňovej kontrole problém vysvetliť úradníkovi, prečo som si kúpil 17 rovnakých košieľ. Mali sme totiž flamengo turné, na ktorom bolo 17 koncertov v rýchlom slede za sebou a tie košele som jednoducho potreboval. Kontrolórovi to bolo podozrivé a nedokázal to pochopiť. Rozčuľujú ma rôzne legislatívne nedostatky, ktorú tu sú, no som optimista a stále verím, že sa to napraví."

S tým, čo všetko so sebou snaha uživiť sa hudbou prináša, sa začala naplno potýkať zhruba pred desiatimi rokmi, keď po otcovi prebral kapelu Diabolské husle. "Každý boží deň od vtedy mám strach, čo s nami bude ďalej. Čo ak sa zraním, prídem o prst na ruke a skončil som? Alebo na Slovensku vznikne nové teleso, ktoré bude oveľa lepšie ako my... Na to všetko človek musí byť pripravený - snažíme sa robiť si svoju prácu čo najlepšie, nič iné sa nedá. Nevylučujem však, že na staré kolená sa budem musieť živiť niečím úplne iným. Človek by však mal mať rád svoju prácu a robiť ju s láskou. Inak to nemá význam. Keď prídete do nádhernej reštaurácie, kde je však namosúrený kuchár, tak sa dobre nenajete..."

Aj keď si uvedomuje všetky úskalia, ktoré v sebe muzika prináša, nikdy neoľutoval to, že už v štyroch rokoch chytil husle do ruky. "Samozrejme, že som aj rebeloval. Nechcelo sa mi hrať, radšej som hral futbal, behal s kamarátmi po lese a zo sláku som si urobil luk... Často pred dverami stáli kamaráti a pýtali sa, prečo nejdem hrať, na čo im mamka povedala, že musím skúšať. A tak som skúšal a nadával... Hlavne keď bol doma otec, tak som sa tomu nevyhol. No našťastie veľa cestoval a to som zneužíval. Bol som ako každé decko, nechcelo sa mi plniť si povinnosti..."

Pred výberom strednej školy mu však už bolo jasné, ktorou cestu sa chce ďalej poberať. "Keď človek ide na konzervatórium, tak je viac-menej rozhodnutý. Určite na to malo veľký vplyv domáce zázemie. Ako dieťa sme bývali v kaštieli v Hrušovciach, kde sídlil SĽUK, takže som vyrastal na hudbe. Vplyv otca bol tiež veľký. Stále keď prišiel z práce, ešte cvičil. Mali sme také nedeľné rituály vždy predpoludním sme spolu hrávali duety, až kým nás mama nezavolala na obed... Veľmi rád si na to spomínam, boli to krásne nedele... Neskôr sa bežne stávalo, že sme spolu prechádzali jeho nové skladby a ja som mal samozrejme pocit, že mu musím radiť. Mal som horúcu mladú hlavu a utkvelú predstavu, že sa muzike rozumiem lepšie ako on. Myslel som, že čím viac je akordov, tým lepšie. Až neskôr som prišiel na to, že v jednoduchosti je krása. Hlavne dbám na to, aby muzika bola zrozumiteľná pre poslucháčov. Lebo robíme ju pre nich, nie pre seba..."

Prívlastok "mladší" za svojim menom nikdy nevnímal J. Berky Mrenica ako príťaž. "Vzniklo to v podstate z povinnosti. Som rád, že mám také isté pseudonym ako môj otec a bolo aj jeho želaním, aby Diabolské husle boli aj naďalej pod vedením Berkyho Mrenicu. V období, keď otec po porážke už nedokázal hrať, som cítil veľkú zodpovednosť pri preberaní jeho povinností. Mal som doslova strach. Otec mal svoje špecifické publikum, ktoré sa na neho tešilo. Ja som musel dokázať, že mám na to, aby som po ňom viedol orchester. Stále však mám ďaleko k tomu, aby som bol taký dobrý, ako otec, keď bol vo svojej vrcholnej forme... Keď otec prestal hrať, bolo to pre neho náročné aj psychicky. V tom čase mu najviac pomohla mama, ktorá sa od neho v prvých dňoch ani nepohla. Zaplať pánboh, že sa z toho dostal tak dobre. Dnes sa teší zo života, z obyčajných vecí, stále tvorí nové skladby, sleduje, ako sa darí orchestru..."

Tešiť sa môže aj z toho, že rodina Berkyovcov sa utešene rozrastá o ďalších muzikantov. "Je nás dosť, najmä sestrine deti sú veľmi úspešné. Obidvaja syn i dcéra sú huslisti. Moja dcéra je tretiačka na gymnáziu a s myšlienkou venovať sa muzike sa pohráva, avšak skôr ju láka spev. Rozhodnutie nechám na ňu aj keď viem, že jednoduché by to nemala. U dievčat je totiž riziko toho, že nech sa akokoľvek venuje kariére, príde čas, kedy preváži materinský pud a vrátiť sa po odmlke do showbiznisu je veľmi ťažké..."

Práve s manželku a dcérou najradšej trávi J. Berky Mrenica voľný čas. "Snažím sa im venovať, manželka si rada posedí aj s kolegami z kapely... Ja si dobre oddýchnem aj pred telkou, kde si pustím nejaký dokumentárny film a zaspím pri ňom. He-he. Najväčším relaxom je však pre mňa varenie. Uvarím hocičo, nevyhýbam sa ani koláčom a tortám. Keď ideme na zájazdy za kapelou, kolegom do autobusu nosím vlastnoručne upečenú bábovku."

Keďže na cestách trávi veľa času, svojim ´dievčatám´ sa snaží vynahrádzať čas, kedy s nimi nemôže byť. "Vyjdeme si spolu do kina, alebo občas sa im podarí prehovoriť ma, aby som s nimi zašiel na nákupy. Ja to síce nemám rád, no vydržím to. Obidve sa zbláznili do bižutérie, náušníc a rôznych ´cingrlátok´. Ja tomu síce nerozumiem, ale pochválim ich, že im to pristane a tvárim sa, že ma to zaujíma," dodal s úsmevom.

Dátum narodenia: 4. júl 1962

Miesto narodenia: Zvolen

Znamenie: Rak

Rodinný stav: ženatý, dcéra

Relax: varenie

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Po turné odchádza do USA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári