Do slovenskej extraligy vhupol s adidasmi od argentínskej hviezdy

Steny oblepené plagátmi idolov z NBA, v albume starostlivo usporiadané hráčske kartičky, ktoré si vymieňal s kamarátmi. Nie je to tak dávno, čo Richard Leško vo svojej detskej izbe plnej zámorských basketbalových hviezd sníval svoj americký sen. Sčasti sa mu splnil, keď mal sotva dvadsať...

Počas štúdií v meste Mobile sa prepracoval do tímu University of Illinois at Chicago pôsobiaceho v chýrnej NCAA, a vlani dokonca na vlastnej koži okúsil atmosféru prípravného kempu chicagských Bulls. Po návrate z USA mu pre krátkosť času ešte nevyšlo angažmá v niektorej zo špičkových európskych súťaží, ale vôbec nebanuje, že by kvôli tomu prišiel o jednu sezónu. Návratom do rodných Košíc totiž nainfikoval svojich spoluhráčov zo Slávie TU zdravým sebavedomím a túžbou po historickom titule. A svojimi efektnými kúskami sa postaral o to, že na vstupnú bránu do Infiniti arény by pokojne mohli až do konca tohto ligového ročníka vyvesiť tabuľku "Vypredané!" Ak by sa na extraligu lístky predávali...

"Už ako malý chlapec som sa veľmi zaujímal o profesionálnu NBA, ale sledoval som aj univerzitné súťaže v USA. Ako sa dalo, niečo som mal z časopisov, niečo som videl v telke. Moja izba vyzerala presne tak, ako vravíte. Po stenách plagáty známych hráčov. Netrhal som sa však za Michaelom Jordanom, toho mal každý, ja som sa skôr zaujímal o plagáty či kartičky mladších hráčov, ktorí boli pre mňa exkluzívnejší ako Jordan. Mal som iné vzory. No dnes si tie mená už ani nepamätám. Basketbalových kartičiek síce nebolo toľko ako hokejových, ale v chlapčenských zberateľských kruhoch sa dali v pohode zohnať," spomína si dnes už 26-ročný Richard Leško, kedy ho opantala vášeň zvaná basketbal.

"O tom, že budem basketbalista, rozhodla aj moja výška. Dedko bol dosť vysoký, rodičia tiež, ale nie je to nič extra, taký nadpriemer v rodine som iba ja. Basketbal hrávala na strednej škole aj sestra Andrea, ale prestala s ním, keď sa odsťahovala do Francúzska. Už v treťom ročníku na ZDŠ-ke som patril medzi najvyšších chlapcov v triede. Mojím prvým trénerom bol pán Škapinec, potom Dajko, Gacík, či Rešetár. Počas štúdia na gymnáziu na Šrobárke som prešiel kadetskou i juniorskou ligou v tíme technikov, s trénerom Gacíkom sme sa stali juniorskými majstrami republiky a bol som aj v reprezentačnom tíme do dvadsať rokov, v ktorom ma na jednom kvalifikačnom turnaji vyhlásili za MVP nášho družstva."

Odrazil sa z ´Junior College´

Po strednej škole Richard rozmýšľal ako a kde naplniť svoje ambície. "Čo sa týka basketbalu, boli dosť veľké. A Amerika na to ako stvorená. No nebolo vôbec jednoduché sa tam dostať. Dokázal som to len klopaním na mnohé dvere a svojou neodbytnosťou. Vďačím za to najmä jednej pani, ktorá mi pomohla ku kontaktom s univerzitnými trénermi v meste Mobile v štáte Alabama, ktoré je naším sesterským mestom."

Dva roky si musel odkrútiť v nižšej univerzitnej súťaži, čo mu vôbec neuškodilo, ba práve naopak. "Je to takzvaná ´Junior College´, NJCAA. Boli tam väčšinou chlapci, ktorí nemajú dobré školské výsledky, ktorým to v škole príliš nejde. To však nebol môj prípad. Ja som si potreboval zvyknúť na americký štýl basketbalu, preto to bola pre mňa ideálna súťaž. A treba povedať, že tiež má svoje kvality. Pôsobia v nej hráči, ktorým sa neušli štipendiá, pretože sú dosť drahé a tréneri musia rozhodnúť komu ho dajú, a komu nie. Mne tá súťaž dala veľmi veľa, bola to pre mňa akási predprípravka na vyššiu ligu."

V Mobile sa k nemu zachovali férovo. "Nenútili ma, aby som sa s nimi dohodol, že po dvoch rokoch v Junior College musím hrať za nich, čo som považoval za veľmi korektné." Riša si vyhliadli na Illinoiskej univerzite, jej basketbalový tím patril k tomu najlepšiemu čo v USA hrá pod značkou NCAA. "Pôsobí v najvyššej univerzitnej súťaži, kde patrí do elitnej päťdesiatky. A to už niečo znamená, lebo len tých najlepších vysokoškolských mančaftov je tam asi tristopäťdesiat..."

Štvorhodinová šou

Basketbalová univerzitná sezóna je zdanlivo krátka, trvá od novembra do marca. Na každý tím však čaká porcia 30 až 35 zápasov. "Popri povinnostich v škole to majú hráči dosť náročné, sezóna je naozaj nabitá. Ale majú pochopenie učiteľov, veď basketbalový tím je pýchou každej školy." Vo farbách University of Illinois si Richard Leško zápasy v NCAA naozaj užíval. "Nezačínajú sa iba rozskokom a nekončia hvizdom rozhodcu, je to šou, zábava, ktorá trvá aj štyri hodiny. Patrí k nej tradičná kapela, ktorú má každá škola, roztlieskavačky, tanečníčky, rôzne hry a súťaže pre divákov. Naša hala patrila k tým menším, mala iba desaťtisícovú kapacitu, ale na veľké zápasy bývala plná. Niektoré školy majú haly aj pre dvadsať až dvadsaťpäťtisíc divákov, a hrať tam bolo naozaj super. No najväčším zážitkom pre mňa bolo, keď som mohol vybehnúť na palubovku v hale, kde hráva Chicago Bulls."

Do arény United Center sa vybral občas pozrieť si aj živých basketbalových býkov. "Nebol problém, lebo naša škola sa nachádzala blízko ich haly. Videl som napríklad Michaela Jordana, keď sa vracal do Chicaga v drese Washingtonu. Bol som aj na nejakých zápasoch NHL, najmä keď tam prišli slovenskí hráči. Chicago je super mesto, určite jedno z najšportovejších v USA, ak nie vôbec najšportovejšie."

Rišo, sedávajúc na jednom z pohodlných sedadiel United Centra a obdivujúc finesy dlháňov s býkom na prsiach ani len netušil, ako blízko má do ich kabíny. Tú možnosť dostal vlani, pred štartom novej sezóny NBA. "Prostredníctvom jednej agentúry som dostal pozvanie do ich tréningového kempu, celé leto som trénoval s profesionálmi. Splnilo sa mi to, čo bolo pre mňa ešte donedávna v rovine fantázie. Bol som tam ako jeden z hráčov, ktorých vedenie Bulls sleduje. Mal som super kondíciu a výbornú formu, v pohode som to s tými profíkmi stíhal. Fyzicky som patril medzi najlepšie pripravených hráčov, pravda, aj preto, že hviezdy tímu mali práve po dovolenkách. Myslím si, že vôbec nie je nereálne aby Slovák mohol hrať v NBA, ide hlavne o kvality hráča. Nevravím, že by som mohol byť hneď v prvej päťke, ale trúfal by som si hrať za ten mančaft."

Slovák? Národnosť neznáma

V drese Bulls nastupujú v tejto sezóne Litovec Andriuskevicius, Rus Khryapa či Argentínčan Nocioni, ale ´Amíci´ majú v päte akej národnosti sú ich spoluhráči. "Slovensko? Ani jednému z nich to nič nehovorilo. Čo sa týka znalostí geografie, v tom sú dosť slabí. Bol som pre nich akurát Európan. Ale prekvapilo ma, ako ma medzi seba prijali, očakával som chladnejší prístup. Taký Ben Gordon či Andres Nocioni nerobili zo seba žiadne primadony, s nimi som si dobre rozumel. Andres je správny srandista. Dokonca mi dal aj svoje adidasky, v ktorých hrám teraz extraligu. Pýtal sa ma, akú mám veľkosť, a vytiahol jedni celkom novučičké, zo skrinky. Každý hráč má zmluvu s nejakou firmou, ktorá ho zásobuje. Napríklad Gordonovi prišlo naraz tridsať párov. Sú to celkom dobré topánky čo mi dal Andres, nikde sa nepredávali, lebo boli špeciálne urobené iba na jeden zápas, majú aj iné farby ako majú Bulls."

V Amerike mohol zostať, s titulom ´master´ manažmentu a marketingu by nemal problém zohnať si tam nejaký flek. "Master je ekvivalent nášho inžiniera. Nič mi nebránilo, aby som sa tam vrhol do trhu práce, ale láska k basketbalu u mňa zvíťazila. Vedel by som si predstaviť žiť v Amerike, ale nebol by som šťastný. Byť zavretý niekde v kancelárii osem hodín, to by som nebol ja."

Aj preto zvolil návrat domov. S predstavou, že by ešte mohlo klapnúť nejaké angažmá v niektorej z elitných európskych líg. "Láka ma španielska, francúzska, talianska, grécka či nemecká. Ale po príchode z Ameriky bolo už dosť neskoro vybaviť si niekde zmluvu. Tréneri Bulls, ktorí ma stále sledujú, mi odporúčajú hociktorú z týchto súťaží, mal som čosi rozrobené v Grécku a Nemecku, ale v rozbehnutej sezóne už bol problém s klubmi sa dohodnúť."

V Košiciach sú celkom radi, pretože s takou posilou pod svojím košom veru nerátali. "V Amerike som hral krídlo i pivota, bol som skôr univerzál, tu môžem hrať v pohode štvorku pod košom," niet zápasu v ktorom by divákom nepredviedol pár úžasných smečov. Stal sa miláčikom košického publika a neochvejne si stojí za tým čo po príchode povedal, že Slávia TU dobyje v tejto sezóne majstrovský titul. "Bol by to perfektný začiatok mojej profesionálnej kariéry, takto sa odraziť niekde vyššie. Nič iné momentálne nemám v hlave, len to, že chcem s Košicami získať titul."

Kto je ten Leško z Ameriky?

Aj pre reprezentáciu je teraz dostupnejší ako v čase, keď bol v Amerike. "Hrať za národné mužstvo je pre mňa vždy česť a budem rád, keď tam dostanem pozvánku. Trebárs už na najbližšiu kvalifikáciu. Náš basketbal je tam kde je, s tým nič nenarobíme, ale určite máme na to hráčov, aby sme sa dostali vyššie."

Odchovanec košického basketbalu má zatiaľ na konte dve čiarky za slovenské áčko. "Pred štyrmi či piatimi rokmi ma nominovali na prípravné zápasy s Čechmi. Málokto ma tu poznal, pýtali sa, kto je ten Leško z Ameriky? Ale nemohol som sa príliš ukázať, kvôli zranenému členku som nebol vo forme."

Dnes už o jeho kvalitách nepochybuje nik. Ani o tom, že by sa neuchytil v niektorom z popredných európskych klubov. Ale Amerika, a tamojší basket, majú naňho doslova magnetické účinky. V lete sa tam chystá znova. "Chcel by som si zahrať v letnej lige, ktorá je najmä pre hráčov, ktorých majú jednotlivé kluby z profi ligy vyhliadnuté. Hrať v NBA je totiž stále mojím veľkým snom. No musí sa tak stať najneskôr do dvoch-troch rokov. Toto leto možno veľa napovie, aké mám šance."

Bohuš MATIA

Autor: Po turné odchádza do USA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári