Iný pohľad na zásluhy na zásluhy sedmohradského kniežaťa v súvislosti so slovenským národným vývinom
Ako sa Košice stali mestom kultu kniežaťa Františka II. Rákociho?
V minulom roku vyvrcholili rákociovské slávnosti, ktoré prebiehali nebývalými aktivitami vedeckými, politickými aj spoločenskými. Žiada sa ich bilancovanie aj preto, že vo verejnosti sa ozývali kritické otázky, aké zásluhy má František II. Rákoci a aké posolstvo zanechal pre nasledujúce generácie i v súvislosti so slovenským národným vývinom. Sú to oprávnené otázky, lebo povstanie prebiehalo vo veľkej miere na slovenskom etnickom území, kde nie len ľud rozprával nárečovou slovenčinou, ale aj šľachta. Prejavovalo sa to i v maďarských živelných pomenovaniach tejto oblasti ako Slovenská krajina, Slovenské impérium (Tótország, tót imperium). Negatívnu úlohu v historickom vývine zohralo to, že Slovensko v minulosti netvorilo osobitné politicko-administratívne územie.
Po porážke povstania Rákoci na bratislavskom sneme v r. 1715 z. čl. 49 bol vyhlásený za vlastizradcu a sám našiel azyl v Turecku. Zákazy styku s domovom izolovali knieža a následne reformné programy Márie Terézie a Jozefa II. zatienili ťažké následky povstania a tak jeho meno zapadlo do zabudnutia. Po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 ožili myšlienky nezávislosti Uhorska, ktorej bojovníkom v minulosti bol František II. Rákoci. Tomu malo napomáhať prevezenie jeho pozostatkov z Turecka do vlasti. Podľa J. Kellera iniciatívu v tomto smere vyvinula mestská rada Košíc, ktorá 18. júla 1879 na svojom zasadnutí prijala takýto návrh s tým, aby bol zaslaný aj do parlamentu. Podľa autora tento návrh si osvojili aj iné mestské zastupiteľstvá, ale silnú podporu získal od Kálmana Thályho a jeho prívržencov. K. Thály sa stal bádateľom životného diela kniežaťa v romantickom vlasteneckom poňatí. V zápase o jeho rehabilitáciu došlo k obratu príležitosti dvojstého výročia povstania r. 1903, čoho využil min. predseda István Tisza, ktorý vymohol u Františka Jozefa I. jeho omilostenie a následne súhlas k prevezeniu jeho pozostatkov do vlasti a ich umiestnenie na základe odporúčania tháliovcov do Košíc. Udialo sa to v atmosfére vypätej nacionálnej eufórie s akcentom, že Rákoci je nositeľom idey boja za nezávislé svetoštefánske Uhorsko.
Slovenské politické kruhy a historici pohotovo reagovali na tieto udalosti. Július Botto v článku Ďuro Rákoci (SP 1903) napísal, že všade sa oslavuje, čo vyráža dych a pravidlo konštatoval, že je demonštráciou proti Viedni a vedie k maďarizmu. Rákociovskému povstaniu priznáva, že nesledovalo zveľaďovanie jedného národa na ujmu iných a že oslavovanie roku 1703 v maďarskom duchu je prevrátenie histórie. Jozef Škultéty podobne konštatoval, že v starom Uhorsku nebolo národnostných protív, ale že súčasné oslavy vedú k národnostnej netolerancii. Prevezenie pozostatkov Rákociho a Tököliho ej podľa neho spolitizované v úsilí šľachty o zachovanie jej stavovských práv a že málo sa týka Slovákov a Rusínov, hoci v bojoch sa ich krv prelievala. Pripomenul, že pokiaľ národ neprecitne k národnosti, jazyku a osobnosti národnej, ničoho nedosiahne. Kriticky sa vyjadril k povstaniam Bočkaja, Bethlena a Tököliho, že nepredvídali ďalší vývin a že maďarská politika napomáhala tomu, že Turci v Uhorsku mohli byť zlomení len silou nemeckou a nie uhorskou. Nepriamo tu poukázal na skutočnosť, že Turci boli vyhnaní z Uhorska po skvelom víťazstve Eugena Savojského po bitke pri Zente v r. 1697. Keď predtým pri obliehaní Viedne Turkami r. 1683 Tököli so svojím vojskom stál pri Bratislave nečinne a len rozhodujúca vojenská pomoc poľského kráľa Jána Sobieského zachránila Viedeň a strednú Európu pred druhým Moháčom.
J. Botto vo svojich štúdiách sa kriticky vyjadril k maďarskej romantickej historiografii, ktorá vyzdvihovala Rákociho ako bojovníka za nezávislosť Uhorska s tým, že jeho povstanie malo charakter stavovský, lebo šľachta v skutočnosti bojovala za zachovanie svojich feudálnych privilégií. Naproti tomu vyzdvihol Leopolda I., za vlády ktorého vyhnali Turkov z Uhorska a obmedzoval privilégia šľachty. Kriticky sa vyjadril k zmasakrovaniu turčianskych poslancov na sneme v Onóde r. 1707, ktorému podľa neho mal Rákoci zabrániť, ale tak neurobil. Zaznamenáva, že v povstaní bojovali aj slovenskí zemani a sociálnymi sľubmi zverbovaní slovenskí poddaní. V predvojnovom období nielen slovenská historiografia sa kriticky vyjadrovala k rákociovskému povstaniu a jeho osobnosti, ale aj maďarský historik Gyula Szekfü, ktorý poukázal na jeho politické a ďalšie chyby a omyly, ktoré niektorí historici chceli zamlčať. Na jeho názory pohotovo reagoval M. Hodža s tým, že v maďarských pánskych vrstvách Rákoci žil ako hrdina bez úhony, ako nejaká modla, nadčlovek, či poloboh.
Po vzniku Československa rákociovskou tematikou na profesionálnej úrovni sa zaoberala historička Anna Gašparíková v niekoľkých štúdiách so zreteľom na príčiny, priebeh a porážku povstania. Jej prácu kladne hodnotil aj prof. Daniel Rapant, ale vytkol jej, že málo pozornosti venovala povstaniu zo slovenského hľadiska. Autorka osobitne vyzdvihla vystúpenie turčianskych poslancov s návrhom na ukončenie povstania a uzavretie mieru, čo viedlo k ich zavraždeniu, čo považovala za justičný zločin. Podľa nej Onód bol vrcholom v jeho kariére a medzníkom úpadku, ktorý zničil mravnú oporu povstania doma aj v zahraničí. Vo svojom postoji k názorom Szekfüho vyzdvihla jeho kritické stanovisko a zásadu, že je povinnosťou historika zisťovať pravdu a neslúžiť domnelým vyšším záujmom. Podľa nej satumarský mier z r. 1711 zachoval stredoveké feudálne poriadky a privilégia šľachty. Ďalej poukázala na to, že v ďalšom vývoji maďarská verejná mierka bola ovplyvnená neobjektívnou historiografiou.
Po roku 1918 maďarské politické kruhy v Košiciach nepriamozneužívali Rákociho pamiatku na svetoštefánskej idey osobitne pri výročí jeho smrti. Poukázal na to J. Škultéty v článku Rákoci a Košice s tým, že s takým cieľom príde do Košíc "národná púť" z Maďarska demonštrovať, čo podľa neho už nemá zmysel, lebo niet Habsburgovcov ani Rakúska. Otvorenejšie o tom napísal J. Palkovič v článku Hej Rákoci s podtitulom Ako majú Slováci hľadieť na Františka Rákociho. Konštatoval, že impulzy národnej púte prišli z Maďarska, kde Zväz Rákociho pod jeho menom vystupuje proti Trianonskej zmluve, preto Slováci nemajú príčiny oslavovať a naviac, že Slovensko a Uhorsko za 8 rokov povstania bolo spustošené. Napriek takým kritickým hlasom mestské orgány dali súhlas k umiestneniu Rákociho bronzovej plastiky na severnej strane dómu 24. 7. 1938. Bol to prejav československého demokratického režimu zaručujúceho národnostné práva.
Okupácia Košíc znamenala pre horthyovskú revizionistickú politiku len jednu etapu, ktorej konečným cieľom bolo ovládnutie Slovenska tak, ako sa to stalo s Podkarpatskou Rusou. Nastolený bol autoritatívny režim a šovinistický národnostný útlak proti slovenskej menšine. V tom sa prejavil podstatný rozdiel medzi postavením maďarskej menšiny za ČSR a slovenskej za okupácie. Nastalo obdobie exaltovaných prejavov na oslavu kniežaťa Rákociho ako symbolu obnovenia veľkého Uhorska, čo silne podporovali vtedajšie politické kruhy a masmédia. Príkladom je článok A. Fejesa, že maďarský národ je povolaný na veľké stredoeurópske poslanie, že Rákoci je tým, čím je "Orleáns" pre Francúzov a že za tým stojí aj boh Maďarov.
O takomto poslaní napísal uznávaný maďarský spisovateľ, rodák z Košíc S. Márai (Röpirat 2000) s tým, že v povojnovom období maďarstvo je povolané na základe svojej kultúrnej a hospodárskej prevahy a nadradenosti zastávať vedúcu úlohu v Dunajskej kotline. V tomto duchu sa presadzovala národná výchova obyvateľstva, čo viedlo k číreniu a vedomia k nadradenosti maďarskej rasy (faj) a jej vedúcemu poslaniu. K tomu cieľu malo slúžiť aj nekritické zbožňovanie Rákociho i v podobe postavenia repliky jeho domu v tureckom vyhnanstve tzv. Rodošto. Plán postaviť mu jazdeckú sochu sa už neuskutočnil. Dobovou tlačou, literárnymi a materiálnymi pamiatkami bolo košické obyvateľstvo vychovávané ku kultu Rákociho.
Keď chceme stručne zhodnotiť rákociovské povstanie, môžeme konštatovať, že z hľadiska jeho strategického cieľa bolo neprezieravé, z politického omylom, diplomatického a vojenského neúspechom a z hľadiska sociálneho, hospodárskeho a demografického svojimi následkami bolo pre Slovensko katastrofou. Z týchto príčin bolo povstanie aj zbytočné. Hlavný cieľ povstania vytvorenie nezávislého štátu ani v neskoršom období sa neuskutočnilo, lebo nielen mnohonárodnostné Uhorsko, ale i iné mnohonárodnostné štáty sa prirodzeným vývojom rozpadli.
Preto netreba preceňovať zásluhy kniežaťa a jeho povstanie, ani pestovať nostalgiu pre zánik svetoštefánskeho Uhorska. Tejto tendencii sa nevyhla ani expozícia a libreto v Rodošto, ktoré podľa môjho názoru vytvárajú dojem svätyne a kniežaťa ako politického svätca namiesto reálnej interpretácie príčin, priebehu a dôsledkov povstania a tragického osudu jeho vodcu. Preto bude treba v budúcnosti scenár pamätníka prepracovať s tým, že bude zvýraznené aj slovenské hľadisko šľachtických povstaní a ich dôsledkov pre Slovensko. Súčasná slovenská a maďarská literatúra o Rákocim v Košiciach je spracovaná za náklade starších maďarských prác a, žiaľ, neprihliada na výsledky slovenskej historickej vedy.
Veľkolepé rákociovské oslavy za účasti svetských a cirkevných predstaviteľov tak zo strany slovenskej ako maďarskej vyvolali zo strany verejnosti otázky i kritické hlasy, ktoré vyplávali z jednostrannosti o príčinách povstania a hodnotenia úlohy Rákociho v ňom. Emocionálna kritika reagovala aj na skutočnosť, že zatiaľ čo maďarská vláda darovala mestu veľkolepú sochu Rákociho, miestne a vládne orgány v minulosti sa nepostarali o to, aby Štefánikova socha bola obnovená a postavená na pôvodné stanovište. Miesto nej bol tam umiestnený erb mesta, ktorý je významným pamätníkom pre Košice, ale významovo nemôže nahradiť pamätník celonárodného významu, lebo socha gen. Milana Rastislava Štefánika symbolizuje oslobodenie slovenského národa, vznik Československa a v súčasnosti aj vlastného štátu. Domnievame sa, že túto chybu treba napraviť a vrátiť Štefánikovu sochu na pôvodné miesto v spolupráci regionálnych a vládnych orgánov. Jednou z príčin, že k takej udalosti predtým došlo, je aj to, že Košice nemajú vedecky spracované a vydané vlastné dejiny.
Záverom chcem poznamenať, že spolupráca slovenských a maďarských historikov je nevyhnutná, ak chceme podať objektívny historický obraz v našich spoločných dejinách. K tomu nabáda aj úspešná spolupráca našich národov vo všetkých oblastiach v duchu Vyšegrádu.
profesor PhDr. Ladislav TAJTÁK, CSc.
Filozofická fakuta Prešovskej univerzity
Autor: em
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
