Rozsudok v mene Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsednícky JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Marty Molnárovej v právnej veci žalobcu Ing. Rudolfa Schustera, PhD., Dr.h.c., bývajúceho v Košiciach, Čermeľská č. 62, proti žalovanej Petit Press, a. s., so sídlom v Bratislave, nám. SNP č. 30, zastúpenej JUDr. Dagmar Kučerovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Podlesná č. 4, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 13 C 1230/01, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 13. októbra 2004 sp. zn. 15 Co 59/04 rozhodol
takto:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 13. októbra 2004 sp. zn. 15 Co 59/04 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie:
Žalobu podanou na Okresnom súde Košice I 4. 12. 2001 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej uverejniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku v denníku KORZÁR na prvej strane ospravedlnenie (v ním navrhovanom znení) za informácie uverejnené dna 23. 11. 2001 v tomto denníku v článku Renáty Némethovej s názvom "Hospodár Schuster pri zveľaďovaní mesta na milióny nehľadel, jeho prezidentskú stoličku zdobí dvojmiliardová sekera v Košiciach". Zároveň sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk. V žalobe uviedol, že informácie v označenom článku boli nepravdivé a pravdu skresľujúce, majúce za ciel navodiť dojem, že za zadlženosťou mesta Košice stojí on ako bývalý primátor mesta Košíc e a súčasný prezident Slovenskej republiky. Ich uverejnením bolo zasiahnuté do jeho osobnej ako aj profesionálnej cti a ľudskej dôstojnosti.
Okresný súd Košice I rozsudkom z 15. decembra 2003 c. k. 13 C1230/01-114 uložil žalovanej povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku KORZÁR na prvej strane ospravedlnenie v znení:
"Dna 23. 11. 2001 bol v denníku KORZÁR košický denník na strane číslo 3 uverejnený článok Renáty Némethovej s názvom - Hospodár Schuster pri zveľaďovaní mesta na milióny nehľadel, jeho prezidentskú stoličku zdobí dvojmiliardová sekera v Košiciach. V tomto článku boli uverejnené viaceré nepravdivé a pravdou skresľujúce informácie majúce za ciel navodiť dojem, že za zadlženosťou mesta Košice stojí bývalý primátor mesta Košice a súčasný prezident Slovenskej republiky Ing. Rudolf Schuster, PhD., Dr.h.c.
Pritom podľa § 11 zákona c. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a § 10 zákona c. 401/1990 Zb. o meste Košice rozhoduje o základných otázkach života obce mestské zastupiteľstvo - najmä je mu vyhradené:
- určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu dočasne prenechaným do hospodárenia obce, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa toho majetku a kontrolovať hospodárenie s ním,
- schvaľovať rozpočet obce a jeho zmeny, kontrolovať jeho čerpanie,
- rozhodovať o prijatí úveru alebo pôžičky.
Z citovaných zákonných noriem vyplýva, že Ing. Rudolf Schuster, PhD., Dr.h.c, vo funkcii primátora mesta Košice nemal žiadny priamy vplyv na prijímanie rozhodnutí mestského zastupiteľstva. Predovšetkým však nemal žiadnu rozhodovaciu právomoc pokiaľ ide o prijímanie úverov a pôžičiek mestom Košice, schvaľovanie rozpočtu mesta Košice a nakladanie s majetkom mesta a majetkom mestu zvereným.
Rozhodovanie o týchto otázkach zákon zveruje výlučne mestskému zastupiteľstvu, ktorého poslanci sú povinní pri rozhodovaní obhajovať záujmy obce a jej obyvateľov (§ 25 ods. 1 písm. d/zákona c. 369/1990).
Zverejnením uvedeného článku došlo k hrubému zásadu do práv spätých s osobnosťou Ing. Rudolfa Schustera ako verejne známej fyzickej osoby, prezidenta Slovenskej republiky, bývalého primátora mesta Košice, manžela a otca rodiny. Uverejnením lživých, neúplných a pravdu skresľujúcich informácií tak bolo zasiahnuté do jeho osobnej ako aj profesionálnej cti a ľudskej dôstojnosti.
Týmto sa Ing. Rudolfovi Schusterovi, PhD., Dr.h.c. ospravedlňujeme a vyslovujeme ľútosť nad hrubým porušením jeho osobnostných práv."
Ďalším výrokom vylúčili na samostatné konanie nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 10 398 Sk do rúk jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Scholcza do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyhovujúci výrok vo veci samej odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že žalovaná uverejnením vyššie označeného článku a v ňom uvedených informácií o tom ,že žalobca svojím konaním vo funkcii primátora mesta Košice je zodpovedný za zadlženosť mesta, zasiahla do práv spätých s osobnosťou žalobcu (jeho cti a dôstojnosti), pretože tieto údaje sú nepravdivé a pravdu skresľujúce. Poukázal na to, že do právomoci žalobcu ako primátora nepatrilo rozhodovať o rozpočte mesta, o jeho zmenách a o prijímaní a schvaľovaní úverov, pretože rozhodovanie o týchto otázkach bolo zverené do kompetencie mestského zastupiteľstva.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací na odvolanie žalovanej rozsudkom z 13. októbra 2004 sp. zn. 15 Co 59/04 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej uverejniť ospravedlnenie potvrdil s tým, že v 1. a 5. odseku ospravedlnenia sa slova "súčasný" nahrádza slovom "bývalý" a pred slovo "prezidenta" sa doplna slovo "bývalého". Zároveň zrušil rozsudok súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Potvrdenie prvostupňového rozsudku vo veci samej odôvodnil jeho vecou správnosťou. V súvislosti s námietkou žalovanej o nerešpektovaní jej práva na slobodu prejavu zahŕňajúceho právo vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie, uviedol, že výkon týchto práv môže podliehať obmedzeniam alebo sankciám, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany povesti alebo práv iných, pričom v prípade stretu práva na kritiku, vyplývajúceho zo slobody prejavu, s právom na ochranu cti, je v súdnej praxi uprednostňovaná ochrana cti. I keď žalobca ako volený predstaviteľ samosprávy bol osobou verejného záujmu, u ktorej sú hranice prijateľnosti kritiky širšie, kritikou jeho osoby v článku uverejnenom v denníku KORZÁR dna 23. 11. 2001 došlo k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, pretože táto nespĺňala hľadisko vecnosti, konkrétnosti a primeranosti. Vyslovil názor, že jednotlivé tvrdenia v článku (mnohé bezosporu aj pravdivé), ako aj na nich založené hodnotiace úsudky, boli objektívne spôsobilé u toho, kto nepozná príslušnú právnu úpravu, vyvolať presvedčenie, že dlhy mesta Košice sú výlučne výsledkom činnosti, resp. konania žalobcu. V článku totiž nebola žiadna zmienka o tom, že o najdôležitejších otázkach celomestského charakteru, medzi ktoré patrilo aj schvaľovanie úverov, rozhodovalo výlučne mestské zastupiteľstvo.
Na základe podnetu žalovanej podal proti vedenému rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu riešil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právom posúdením veci odvolacím súdom. Poukázal na to, že pri strete práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, nemá byt s prihliadnutím na okolnosti prípadu bezdôvodne daná prednosť jednému právu pred druhým. Vyčítal odvolaciemu súdu, že neprihliadol na platnú právnu úpravu (§ 13 ods. 4 zákona c. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom do 11. 6. 1999), z ktorej vyplýva, že primátor mesta je zodpovedný za konkrétny stav mesta v jeho jednotlivých oblastiach, teda aj v oblasti finančnej, pretože môže pozastaviť výkon uznesenia mestského zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre mesto zjavne nevýhodné. Namietal tiež, že žalobca vôbec dôkazne nepreukázal zásah do svojich osobnostných práv.
Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa s jeho obsahom stotožnila a navrhla mu vyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.
Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podlá iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byt použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
V prejednávanej veci išlo o aplikáciu § 11 a nasl. Obč. zákonníka. Podľa § 11 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä na života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo najmú sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zákonníka).
Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba pri zásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Obč. zákonníka tak musí byt ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byt neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniklou ujmou na chránených osobnostných práv fyzickej osoby.
Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (Čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky ďalej len "Ústava").
Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (Čl. 26 ods. 1 Ústavy).
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (Čl. 26 ods. 2 veta prvá Ústavy).
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnuté na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (Čl. 26 ods. 4 Ústavy).
Citované články 19 a 26 Ústavy vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku Slovenskej republiky ako demokratického právneho štátu. Ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v Čl. 19 Ústavy. Kolízia oboch práv sa realizuje práve napríklad pri aplikácii § 11 a nasl. Obč. zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. Povinnosťou súdov v takýchto prípadoch je interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétom prípade je vždy nevyhnuté skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.
Bežná periodická tlač, určená pre informovanie najširšej verejnosti (na rozdiel napr. od odborných publikácií), sa v konkrétnych prípadoch musí (s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem) uchyľovať k istým zjednodušenia. Nemožno pritom bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí viest nutne k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. V tomto prípade nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov nesplniteľné nároky. Významné však je, aby celkové vyznanie podávanej informácie zodpovedalo pravde.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci odvolací súd nevzal náležitý zreteľ na ústavnoprávnu povahu tejto veci, t. j. na stret dvoch základných práv, a to práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu. I keď v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na príslušné ustanovenia medzinárodných dokumentov a Ústavy zaručujúce právo na slobodu prejavu, s použitím argumentu, že v súdnej praxi je uprednostňovaná ochrana ľudskej cti, vyslovil záver o neoprávnenom zásahu do osobnostných práv žalobcu. Použitím tohto nepresvedčivého argumentu, nezohľadňujúceho konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene prednosť jednému základnému právu pred právom druhým, pričom tento zásah do slobody prejavu žalovanej je závažný a ohrozujúci verejnú diskusiu o otázkach hospodárenia miest a obcí a o zodpovednosti za výsledky tohto hospodárenia ako otázkach všeobecného záujmu.
Žalobca v žalobe ani v priebehu ďalšieho konania nespochybňoval pravdivosť uverejnených informácií o náraste zadlženosti mesta Košice v dobe, keď vykonával funkciu primátora a o výške tejto zadlženosti v čase skončenia výkonu uvedenej funkcie. Za neoprávnený zásah do svojich osobnostných práv považoval podľa neho nepravdivú informáciu vyplývajúcu z celkového obsahu článku o tom, že je zodpovedný za zadlženosť mesta Košice. Súd prvého stupňa dal žalobcovi za pravdu, keď v žalobe vyhovujúcom rozsudku vyslovil záver, že uverejnením nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií o tom, že žalobca je zodpovedný za zadlženosť mesta, zasiahla žalovaná do jeho osobnostných práv. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd, považujúc kritiku žalobcu za nespĺňajúcu hľadisko vecnosti, konkrétnosti a primeranosti, a poukazujúc na to, že jednotlivé tvrdenia v uverejnenom článku (mnohé bezosporu aj pravdivé), ako aj na nich založené hodnotiace úsudky sú postavené do takého kontextu, že sú objektívne spôsobilé vyvolať presvedčenie, že dlhy mesta Košice sú výsledkom činnosti žalobcu, teda že za ne zodpovedá žalobca. I z použitej argumentácie o tom, že o najdôležitejších otázkach celomestského charakteru, teda aj o schvaľovaní úverov rozhodovalo mestské zastupiteľstvo, je zrejmé, že odvolací súd považoval za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu nepravdivú informáciu vyplývajúcu z kontextu celého článku, podľa ktorej za dlh mesta zodpovedá žalobca. Tým však nesprávne akceptoval hodnotenie pravdivosti, resp. nepravdivosti informácie, ktorá je z pohľadu celého obsahu článku len hodnotiacim úsudkom. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva hodnotiaci úsudok a tvrdenie skutočnosti sa zásadným spôsobom líši. Kým existencia skutočnosti môže byt preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie je dokázateľná, lebo hodnotiace úsudky nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju viac či menej volne interpretujú. To neznamená, že hodnotiace úsudky sú celkom nenapadnuteľné v rámci konania o ochranu osobnosti. Tam kde nejaké vyhlásenie je hodnotiacim úsudkom môže primeranosť zásahu do osobnostných práv závisieť na tom, či existuje dostatočný faktický podklad pre napadnuté vyhlásenie.
V preskúmavanej veci dostatočným faktickým podkladom pre hodnotiaci úsudok o zodpovednosti žalobcu za zadlženosť mesta je nepochybný nárast zadlženosti v období, keď vykonával funkciu primátora, výška tejto zadlženosti a predovšetkým samotná okolnosť výkonu funkcie primátora ako štatutárneho zástupcu mesta. Každý kto vykonáva volenú funkciu primátora mesta či starostu obce musí počítať s tým, že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne (teda aj tlačou) vyslovovať svoje názory na výkony tejto funkcie konkrétnou osobou vrátane hodnotiacich záverov spájajúcich jej zodpovednosť za plnenie úloh mesta či obce, teda aj za výsledky hospodárenia a stav mestských či obecných financií. Nie je pritom rozhodujúce rozdelenie kompetencií medzi jednotlivými orgánmi mesta, a od bežnej tlače určenej pre informovanie verejnosti ani nemožno požadovať, aby v súvislosti s vyjadrovaním týchto názorov vysvetľovala obsah právnej úpravy týkajúcej sa postavenia jednotlivých orgánov mesta či obce, rozdelenia ich kompetencií a rozlišovania ich právnej zodpovednosti za plnenie jednotlivých úloh a za stav hospodárenia mesta. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. Ako taká sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané ci považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú. Aj nadnesené a preháňajúce názory, a to dokonca aj názory niekoho urážajúce, ak sú prednesené vo verejnej či politickej debate, sú ústavne chránenými.
Okrem toho odvolací súd, aj keď poznamenal, že u žalobcu išlo o osobu verejne činnú a aj v súčasnej dobe verejne známu (ktorá musí akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než iní občania), na túto okolnosť pri právnom posúdení veci dostatočné neprihliadol. Nezohľadnil totiž, že žalobca ako osoba verejne známa disponoval a disponuje ľahším prístupom do médií, než akýkoľvek "bežný" občan a teda mal a má dostatok možností ako mediálne prezentovať svoj nesúhlas s uvedenými informáciami a vyvolať o nich verejnú diskusiu ako o veci verejnej. Za tejto situácie uloženie občianskoprávnej sankcie žalovanej vo forme povinnosti uverejniť ospravedlnenie je protiústavným obmedzením jej práva na slobodu prejavu.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je dovolací súd toho názoru, že uverejnením označeného článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, pretože hodnotiaci úsudok o zodpovednosti žalobcu za zadlženosť mesta má svoj faktický podklad, tento úsudok nepresiahol s prihliadnutím na konkrétne okolnosti neprípustnú mieru, a sankcionovanie žalovanej za realizáciu práva na slobodu prejavu nie je v danej veci nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Rozsudok odvolacieho súdu preto z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prístupný opravný prostriedok.
JUDr. Eva Sakálová, v. r.
predsedníčka senátu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
