portréty ľudí zo spoločenskej elity. Portréty rektorov štyroch najvýznamnejších východoslovenských univerzít, ale aj bývalých prezidentov, kultúrne zviditeľňujú východ Slovenska. Lena Lešková je umelecká svetobežníčka. Po úspešných výstavách v USA a Japonsku, odkiaľ sa nedávno vrátila, chce "dobyť" aj Rusko.

Je pravda, že vaša výstava v Prezidentskom paláci spôsobila rozruch?

"Áno, ale pozitívny rozruch. Moje obrazy boli azda najväčšie aké tam kedy vystavovali. Bol to môj zámer. Viete, na výstavy v Prezidentskom paláci chodím dlhšiu dobu, ale človek tam viac vníma atmosféru budovy ako dielo. Palác je vizuálne taký silný, cítite, že sa tam premieľa množstvo ľudí, veľké mozgy. To všetko vytvára silnú atmosféru, rešpekt, až človek zabudne na obrazy. Aj preto som sa rozhodla vystaviť veľkoplošné diela. Dopadlo to dobre, ľudia obdivovali plátna a nie výstavnú miestnosť."

O výstave pod záštitou prezidenta republiky sníva vari každý výtvarník. Ako to, že práve vy ste dostali takú možnosť?

"Portrétovala som pána prezidenta Gašparoviča a vtedy mi to ponúkol. Samozrejme som neváhala, veď výstava v Prezidentskom paláci je hlavne významná spoločenská udalosť. Navyše sa tam hodili portréty mužov v určitom spoločenskom postavení."

Ste známa ako abstraktná umelkyňa, nie ako portrétistka, prečo taká zmena?

"Dnešný svet sa vyvíja rýchlo a umelec musí na to reagovať. Navyše som začala pociťovať akúsi spoločenskú bezvýznamnosť. A práve portréty významných ľudí umelca nútia pociťovať voči spoločnosti zodpovednosť."

Orientujete sa na mužský portrét?

"V mojom prípade považujem mužský portrét za autentickejší. Je to také moje. Aj tým, že ich robím pečiatkou. Moja pečiatka má myšlienku zenovej filozofie, inšpirujú ma hexagramy, pomocou ktorých mnísi vytvárali obraz sveta."

Robíte portréty pečiatkou?

"Áno, pečiatky používam dvadsať rokov. Mala som ich asi milión, a využívala som rôzne filozofie. Moje portréty majú vlastný život, vyvíjajú sa, časom ich pretvorím do úplnej abstrakcie."

Kvôli čomu ste si na portrétovanie vybrali univerzitných profesorov?

"Najprv som si myslela, že budem robiť len prezidentov... Ale chcela som zviditeľniť inteligenciu východného Slovenska, a tak som pokračovala rektormi. Na druhej strane som chcela pomôcť akademickej obci priblížiť sa bežným ľuďom. Pretože mám dojem, že sú to práve akademici, ktorí sa separujú od ostatnej spoločnosti, a nie opačne. Mojím životným aj umeleckým krédom je vniesť do všetkých možných sfér života toleranciu."

Súčasťou vašej výstavy sú výjavy z Andrássyho trebišovskej hrobky. Čo vás na grófskom mauzóleu zaujalo?

"V detstve to bola pre mňa magická architektúra. Nikdy sa tam nedalo vstúpiť. Do vnútra sme pozerali cez škáru v okne. Hrobka bola niečo záhadné a nepoznané. Dodnes nie je otvorená, reštauruje sa. Išlo mi o to, aby som zobrazila to magické, čo ma ako dieťa fascinovalo."

Vo Washingtone ste mali spoločnú výstavu s bratom Andyho Warhola, Paulom. Našinec nevie, že Warhol nejakého brata mal, a už vôbec nie, že maľuje. Kde ste k nemu prišli?

"S Paulom som sa zoznámila v Pitsburgu, kde som vystavovala. Zoznámil nás jeden redaktor pitsburských novín, ktorý robil seriál o Warholovcoch."

Andy Warhol je pojmom vďaka pop-artu, čím sa preslávil Paul? Zviezol sa popri svetoznámom bratovi?

"Vlastne áno, ale on pomohol Andymu dostať sa hore. Odmalička sa o brata výtvarne staral, vymýšľal rôzne kreslené hry. Je zaujímavé, že si nechal všetky veci, ktoré Andy Warhol používal, má toho plný dom. Paul tvorí tak, že odtláča kuracie nôžky, tiež je to forma pečiatky."

Medzi výtvarníkmi sa vie, že urobiť výstavu nie je jednoduché. Vy máte za sebou výstavy v zámorí, je to tam ťažšie ako doma?

"V Amerike si musíte platiť kurátora, galeristu, ktorý vás zastrešuje. Úspech záleží aj od jeho mena, prestíže. Na začiatku mi galerista povedal, že prvá výstava nič neznamená, čo mi bolo jasné. Ale povedal aj to, že keď sa mi podarí druhá, mám sa ozvať. Aj som sa ozvala z tretej výstavy vo Washingtone. Keď prišiel, zagratuloval mi a povedal, že sa mi začína vytvárať príbeh. V zahraničí sa treba vedieť ukázať, určitým spôsobom predvádzať. Táto časť profesionálneho presadzovania sa na Slovensku vôbec neexistuje. Tu je jedno, či výstavu urobím, alebo nie. Nič sa nezmení."

O Američanoch sa hovorí, akí sú v porovnaní s Európanmi nekultúrni. Je paradoxné, že najviac umenia sa predáva v Amerike. Ako ich poznáte?

"V Amerike som učila a robila workshopy na prestížnej škole, kde chodili tie najtalentovanejšie deti bohatých rodičov. Pripravovali sa na právo, medicínu, na lukratívne školy. Tieto deti si počas mojej prednášky robili poznámky, zapisovali si všetko a vypytovali sa. Jednoducho chápali, že lekárov a právnikov je dosť, ale keď sa chcú dostať do vysokej spoločnosti, musia mať určité znalosti. Bohatí ľudia sú tam vzdelanejší."

Nedávno bola aj v Košiciach čínska televízia nakrúcať film o Slovensku, za výtvarníkov oslovili vás. Ste známa už aj v Číne?

"Možno áno (smiech), bolo to zaujímavé stretnutie. Mám s nimi takú príhodu, na ktorú nezabudnem. Čínski novinári mi darovali miniatúrne farebné vystrihovačky, boli to rozprávkové postavičky. Použila som ich na koláž, veľmi sa mi ten obraz páčil, tak som ho zavesila v ateliéri. O týždeň volala čínska telka, že prídu filmovať. Prvé, čo kamera zabrala, bol ten ´čínsky obraz´. Tu bolo vidieť, ako každá kultúra reaguje na svoje vizuálne symboly, ktorým rozumie. Rozumeli tomu obrazu, ten si vybrali ako prvý."

Autor: Tamara MAKAROVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári