Pani Edita Fedorková zo Stropkova vlastní vzácny poklad, rodinnú kroniku so storočnou históriou.
„Každá politika vynesie jedných hore, druhých zhodí dole. Je smutné, že aj tých, ktorí s ňou nemali nikdy nič spoločné," hovorí profesorka na dôchodku. Opatruje rodinnú kroniku, ktorú napísala jej mamka Anna Vyšehradská, rodená Žanony. Kronika zachytáva život niekoľkých generácií rodiny na pozadí dejinných udalostí od roku 1902 do roku 1975. Je rozdelená do desiatich častí s príznačnými názvami Moje detstvo, Veniec, Moje manželstvo, Vo Veľkej Ide, Kríž... Ide o veľmi intímnu spoveď, popretkávanú prekrásnymi ilustráciami.
„Mamka mala približne 60 rokov, keď ochorela na štítnu žľazu. Podstúpila aj operáciu a jej zdravotný stav si vyžadoval dlhé zotavovanie na lôžku. Keďže to bola veľmi činorodá žena, ktorá nikdy neobsedela, milovala ručné práce, svoju záhradu a maľovanie, rozhodla sa, že napíše kroniku svojej rodiny. Mala vynikajúcu pamäť, dokázala detailne zachytiť celé svoje detstvo, mladosť, roky dospelosti, svoje manželstvo, aj narodenie nás, detí. Človek by až žasol, aké detaily zo svojho života si pamätala."
Kronika detailne zachytáva každé dejinné obdobie. „Mamka chodila do školy ešte za Rakúsko-Uhorska, učila sa po maďarsky a aj keď sa neskôr učila slovenčinu, nikdy nebola celkom dokonalá, no písala srdcom, čo je cítiť z každého riadku. Spomína prvú svetovú vojnu, aj to, ako začali remeselníci po jej skončení krachovať, pretože k slovu sa dostala veľkovýroba. Podrobne opisuje napríklad módu. Ľudia chodili v šitých oblekoch a kabátoch, taký kožuch vyšiel úplne z módy."
V tom čase sa inak obliekali ľudia z dediny, inak mešťania, inak mladí, starí, slobodní, ženatí. „Napríklad žena nad 40 rokov sa podľa vtedy zaužívaných pravidiel mohla obliekať len do tmavých farieb. A bolo nemysliteľné, aby napríklad dedinské dievča nosilo klobúk."
Dedko E. Fedorkovej bol počas prvej svetovej vojny stropkovským richtárom.
„V Stropkove boli v tom čase ruskí zajatci, ktorí zväčša pomáhali rodinám pri poľnohospodárskych prácach. Medzi vojakmi sa rozšírila cholera, mnohí tu aj poumierali a sú pochovaní na vojenskom cintoríne. Môj dedko musel narýchlo zriadiť nemocnice a pozháňať lekárov, aby mali kde týchto pacientov umiestniť. Jedna nemocnica bola zriadená v budove bývalej ľudovej školy, druhá v starom kláštore. Dnes tam stojí kláštor redemptoristov," vraví pani Fedorková, ktorej otec neprežil transport do gulagu.
Ostali dve opustené ženy, ktoré stratili svojich milovaných. Ich trebišovský byt obývalo vojenské komando, nábytok rozkradli ľudia, časom sa presťahovali do Michaloviec. Tam na gymnáziu spoznala pani Edita aj svojho manžela Alexandra. Spolu zmaturovali a v januári 1950 sa zosobášili. Dom v Stropkove získali späť po ťahaniciach v tom istom roku. „S týmto mestom sa spája narodenie našich detí, náš učiteľský život, aj starosti a radosti bežných dní. Všetko je v kronike zapísané veľmi citlivo, nádherným písmom a doplnené ilustráciami, ktoré dokážu človeka v spomienkach aj po rokoch preniesť do minulosti," dodáva kronikárka, ktorá chce žezlo odvzdať vnučke Deniske.
Autor: ada
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
