Slivovicu sa už piť naučil, no gramatika mu robí problémy

Od novembra 1989 mnoho našich dievčat vycestovalo do zahraničia a hlavne Veľkej Británie. Okrem lepších pracovných a finančných možností v kútiku duše nejedna dúfa, že "na ostrovoch" nájde lásku, vďaka ktorej tam možno ostane natrvalo. Košičanka Dagmar Nicholson je v tomto bode výnimkou, lebo sa po 8 rokoch vrátila. No nie sama. Prišli s ňou i synovia, 6-ročný Robert William Conn, 4,5-ročný Sean Martin a manžel Michael Robert Conn Nicholson. V Košiciach sú ako rodina od septembra 2006.

Najprv sme sa vrátili na začiatok ich príbehu, teda do anglického pobytu panej domu. Do Británie vtedy ešte čerstvá maturantka Dáša vycestovala ako au-pair. Čakala ju rodina žijúca v meste Crawley, kde sa starala o tri deti. Nebolo to však ono, preto sa rozhodla pre zmenu. Pricestovala do Londýna, kde mala viac známych a väčšie možnosti nájsť si lepšie platenú prácu.

"Ani nie po týždni hľadania som začala pracovať na severe Londýna v reštaurácii Fish and chips v oblasti North Finchley," spomína pani Dagmar. "Bola som tam doslova pár týždňov, keď v jedno popoludnie vošiel dnu Michael. Prišiel ako zákazník, kúpil si hranolky, rybu a vypýtal si moje telefónne číslo. Dala som mu ho, lebo nám obom bolo jasné, že medzi nami práve preskočila povestná iskra..." Michael ich zoznámenie popísal slovami, že v deň, keď do reštiky prišiel, dostal vraj najlepšie hranolky a rybu. Inak povedané, bolo mu jasné, že od tejto baby už neodpláve...

Stretli sa vždy, ako to bolo možné. Michael bol v tom čase ešte vojak, ktorého regiment pôsobil v Nemecku. On však v Londýne prijímal do armády nových ľudí. Jeho dvojročný londýnsky pobyt sa pomaly končil, a čakala ho cesta za vojakmi. "Aby mohla so mnou odísť aj Dáša, naplánovali sme svadbu. Bola v tureckej reštaurácii a so všetkým, čo k tomu patrí. Teda aj s brušnými tanečnicami," popisoval Michael s miernou nadsádzkou vážnu chvíľu ich života. V Nemecku sa najprv narodil starší syn, ktorého volajú Bobby, neskôr i mladší Sean.

Keďže Michael nebol úradníckym typom vojaka, ale chodil na bojiská, bol medzi prvými, ktorých odvelili, keď sa začala vojna v Iraku. Plná poľná, ktorú mali nosiť na chrbte, vážila okolo 80 kg. Bol v Kosove a dostal sa i do iných vojnových ohnísk, napríklad pol roka bol v džungli. Istý čas pôsobil ako vojak - korešpondent, nevynechal cvičenie v Kanade, bol i členom írskej gardy. Na tie časy má pekné spomienky i niekoľko fotografií. Na jednej, ako ukázal, ho "zneužili" pri fotení do módneho časopisu, keď sa vedľa neho postavila krásna modelka. Druhá fotografia je vzácna. Na návštevu ich regimentu prišla niekdajšia "železná lady" Margaret Thatcherová a on jej robil doprovod. Má aj snímky z nástupu pri oslavách narodenín Queen mother, kedy bola veľká paráda. Všetci vojaci mali slávnostnú uniformu, aby ladili k obrovskej oslave. Cena jednej rovnošaty šitej na mieru každému vojakovi bola 200 libier.

Michael mal počas bojov šťastie. I keď toho zažil dosť, zážitkov by vraj bolo na niekoľko kníh, žiadna guľka si ho nenašla. To, že sa mu vyhýbali, je podľa neho najmä preto, že britskí vojaci sú na boje dobre pripravovaní a vycvičení. Ak sa vraj niekomu niečo stane, buď je to nevyspytateľná náhoda alebo zlyhanie ľudského faktoru.

"Práve preto, že nikto okolo mňa a ani ja sám som nikdy nezlyhal, som tu. Potom, čo som si odkrútil 22 rokov na vojne, dočkal som sa civilu. Na rozlúčku som dostal od velenia striebornú sochu vojaka a od kamarátov -spolubojovníkov bronzovú," nostalgicky si zaspomínal. Mimochodom, vojna, uniforma, boj a nebezpečenstvo do rodiny Nicholsonovcov patria. "Vojenské povolanie má u nás 100-ročnú tradíciu. Vojakom bol otec, starý otec, aj mladší brat, ktorý ide po tretíkrát do Iraku."

Pricestoval na motorke

Odchodom do civilu si začal Michael baliť veci na Slovensko. Od prvej chvíle totiž vedel, že manželka nemieni ostať v Anglicku natrvalo. "Koľkokrát to pripomenula, toľkokrát som povedal: ´dobre, ja idem s tebou.´ Bol som predsa vojak, čiže zvyknutý nielen sa rýchlo pobaliť, ale aj meniť miesta pôsobenia. Som aj prispôsobivý. Veď otec je Ír, mamka Škótka a ja som sa narodil v Londýne. Aj to potvrdzuje, že som svetobežník." Naviac, na Slovensko neišiel po prvýkrát. Keďže už aj predtým aspoň raz ročne bol navštíviť svojich svokrovcov, vedel, kam pôjde. "Mojím heslom, čo sa týka bývania je, že kde si zložím klobúk, tam je môj domov..."

Košice, a to nechce lichotiť, sa mu veľmi páčia. Najmä centrum s Hlavnou ulicou sú pekné. To bol jeden veľmi pozitívny moment, ktorý hovoril za jeho prisťahovanie do nášho mesta. Druhým boli ľudia. S kým sa zoznámil, všetci ho akosi automaticky brali za kamaráta. Tretím veľkým pozitívom bolo, že my žijeme pomalšie ako v armáde či v Británii ako takej. Tam to funguje asi tak, že za hodinu treba urobiť 100 míľ, čiže plašiť sa. Tu sa majú ľudia možnosť zastaviť, stretnúť sa, posedieť si pri poháriku alebo sa chodia známi navštevovať. To boli novinky, ktoré sa mu veľmi páčili.

Je mu ale tiež ľúto, že východ republiky nie je pre Bratislavu zaujímavý. Inak by tu neboli také zlé cesty ako sú, ale investovalo by sa do ich obnovy. "Viem to porovnávať, lebo z Anglicka som šiel do Košíc na motorke. Všade v zahraničí až po Bratislavu som mohol jazdiť bez ťažkostí. No čím ďalej na východ, tým viac som musel dávať pozor, lebo cesty boli rozbité. Doprava a komunikácie sú určite to, čo by bolo treba zmeniť. Keby boli lepšie, prichádzalo by sem z cudziny viac ľudí. Východ Slovenska má svetu čo ponúknuť, len im treba aj dopravné tepny pripraviť."

Druhým momentom, s ktorým sa Michael ešte nezmieril, je ľahostajnosť na niektorých úradoch. Hoci by mali byť úradníci pre občanov, niekedy sa mu zdá, že je to opačne. "Možno má na tom podiel jazyková bariéra, a možno i môj postoj, lebo ja slovo ´nedá sa´, nemám vo svojom slovníku, kým oni áno. Malé nepríjemnosti na úradoch však neznamenajú, že by som na Slovákov zanevrel. Vôbec nie. Okolo seba mám veľa dobrých priateľov, a to je pre mňa to najpodstatnejšie."

Rugbiový tím

V júli 2006 prišla do Košíc najprv Dáša s deťmi. "Poslal som ju ako správny vojak na prieskum a ja som došiel na hotové," rozosmial sa. V skutočnosti to celkom tak nebolo, lebo si našli v Košiciach byt, ktorý bolo treba opraviť a upraviť podľa ich predstáv. "Kým sa v byte pohybovali remeselníci, najprv len manželka s deťmi a neskôr už i ja sme bývali u svokrovcov. Som im povďačný, že nás prichýlili a aj teraz nám najmä s deťmi pomáhajú."

Svokor ho naučil chodiť po lese a zbierať huby, čo je pre neho úžasný relax. Už sa naučil aj to, ako sa správne - po slovensky pije slivovica. Michael priznal, že chce všetko spoznať a vyskúšať. Veď aj keď bol doma, istý čas boxoval, potápal sa v Indickom oceáne, jazdil na motorke a skákal s padákom. Nemá strach z ničoho, rád ide do rizika.

"V Košiciach som sa začal venovať rugby. Snažím sa vytvoriť v meste tím hráčov, ktorí by sa tomuto športu oddali. Nadviazali sme už kontakty s menšími družstvami v Prešove, Humennom i Michalovciach a veríme, že raz tu bude riadna ligová súťaž. To, že rugby je drsný šport, nepripúšťam. Platia v ňom prísne pravidlá hry. A stať sa niekomu niečo môže len vtedy, ak sa pravidlá porušia." Michael však netvrdí, že nepríjemnosť sa nemôže prihodiť. On sám je toho príkladom, na ľavej ruke má zlomený prsteník.

Samozrejme, novopečený Košičan stále premýšľa, čo by chcel a mohol robiť. Na pevno ešte nie je v ničom rozhodnutý. "Zatiaľ mi stačí výuka angličtiny. Učím v Real Language school, kde sme všetci lektori hovoriaci len anglicky. Takže z rodného jazyka nevypadnem. Vysoko si vážim svojich žiakov. Sú to ľudia, ktorí po dennom vyučovaní ešte chodia do tejto školy alebo sú zamestnaní a predsa po práci prídu, aby niečo pochytili. I preto ich rád učím a oceňujem, že sú vnímaví a chcú."

V Michaelovom prípade je zvláštne to, že jeden deň stojí za katedrou a na druhý sedí v lavici. Nielenže učí angličtinu, ale dvakrát týždenne navštevuje kurzy slovenského jazyka. Chce sa ho naučiť, i keď je to vraj veľmi zložité. Nechápe napríklad, prečo máme sedem pádov. Alebo zelený, zelená, zelené, čiže mužský, ženský a stredný rod. Nevie si tiež vysvetliť, prečo povieme jeden zapaľovač, dva zapaľovače, tri zapaľovače, ale päť je zrazu už zapaľovačov. Toto angličtina nemá, v tom je jednoduchšia. "Nevadí. Ja sa v slovenčine nikam neponáhľam. Je to moja celoživotná úloha, aby som sa ju raz naučil." Michael okrem toho, že rád skúša všetko nové, čiže aj učenie slovenčiny, radí sa aj medzi labužníkov. Pirohy napríklad považuje za úžasné jedlo. Fascinuje ho tiež grilovaná slanina, jaternice, paštéty, nátierkové syry, jogurty, kapustnica i všetko zeleninové. A ešte rožky, pripravené na rôzne spôsoby. Tie by jedol od rána do večera. Keďže je v kuchyni celkom zručný, vie si niektoré jedlá sám pripraviť.

Dedko - učiteľ

Tak pohodovo ako Michael, prijali sťahovanie na Slovensko aj synovia Bobby a Sean. I keď si občas ešte spomenú na anglických kamarátov, neplačú za nimi ani neprosia rodičov, aby sa vrátili. "Obaja chodia do škôlky a každý deň prídu domov s novými slovenskými slovami," pyšná je mama Dagmar. "Už ich za pár mesiacov nazbierali dosť, i keď plná slovná zásoba to ešte nie je. Bobby by mal ísť v septembri do školy, ale uvidíme. Možno ho dáme až o rok, nech sa ešte zdokonalí, aby nosil len samé včeličky."

Dosť pri získavaní slovnej zásoby pomáha chlapcom dedo. Má trpezlivosť, všetko im vysvetlí a ak treba, zopakuje aj niekoľkokrát. Babka má v tom vraj menej výdrže. Ale zato im stále nosí cukríky. Chlapci sa tomu tešia, mama Dagmar menej. Nie, že by ich nemali jesť, ale snaží sa dávať im hlavne zdravú stravu a sladkosti do nej nepatria.

Rodina Nicholsonová sa v Košiciach pomaly ale isto udomácňuje. Pre pani Dagmar je to rodisko, pre jej rodinu to asi bude trvalé bydlisko. I keď nikdy netreba hovoriť nikdy, je veľmi pravdepodobné, že tu ostanú natrvalo. Michaelovi sa v našom meste veľmi páči, tak kde je problém? "Nad otázkou, čo budem ďalej robiť, sa zatiaľ nezamýšľam. V Košiciach sa ešte len hľadám, vyberám si, čomu sa chcem v budúcnosti ako zamestnaniu venovať. Som typom človeka, ktorý sa pustí do čohokoľvek, takže doma určite manželke na krku sedieť nebudem. Len sa musím trošku viac rozkukať a potom sa rozbehnem. Príďte o pár rokov, potom vám poviem, ako sme sa tu, vrátane mňa, usadili," dodal na rozlúčku sympatický írsko-škótsky Brit, ktorého láska priviala do pre niekoho možno nezaujímavých Košíc.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Nová výstava u Löfflera

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári