V Bangkoku im nad hlavami viseli tenkí zelení a jedovatí hadíci

Operný spevák Peter Dvorský precestoval vďaka svojmu povolaniu takmer celý svet. Už vyše roka však veľkú časť času trávi v Košiciach ako šéf tunajšej opery. My sme ho vyspovedali, aby sme zistili, ktorá krajina ho čím láka, kam sa rád vracia a na ktorú časť sveta má aké spomienky.

P. Dvorskému sa podarilo dobyť tie najslávnejšie operné domy po celom svete. Spieval vari v každom kúte Európy, často v Ázii, nezriedka v Južnej i Severnej Amerike. "Do Austrálie som sa nedostal, do Afriky som mal pozvanie. Vždy sa však tieto termíny kolidovali s inými v Európe, ktoré som nakoniec uprednostnil."

Keďže kedysi trávil veľa času presúvaním sa z miesta na miesto, na palube lietadla sa cíti ako doma. "Mal som to šťastie, že som stretol pilota spoločnosti Lufthansa Helumta Boscha, ktorý sa o mňa roky doslova staral, keď som niekam letel... Je to milovník klasickej hudby a opery. Raz si ma našiel medzi pasažiermi, prišiel za mnou a predstavil sa - som pilot tohto lietadla a vítam vás pán Dvorský. Pýtal som sa ho, odkiaľ ma pozná, na čo on zažartoval, že predsa ako pilot musí poznať každého, koho má na palube. Pozval ma do kokpitu a dovolil mi sadnúť si na zadné sedadlo. S ohromením som sa díval na všetky prístroje. Poviem vám, zažiť štart v kokpite je iné ako v časti pre pasažierov..."

Japonsko

Japonci si na jednej strane ctia a vážia vlastnú kultúru, no na druhej sú otvorení prijímaniu európskej kultúry - opernú hudbu nevynímajúcu. "V Japonsku som bol spievať 28-krát. Táto krajina ma očarila životnou filozofiou, štýlom bývania, čistotou. Vážia si každý kúsok zeme. U nás je to iné. Európania sú akokeby k svetu ľahostajní..."

Počas každého pobytu v Japonsku bolo o P. Dvorského dobre postarané a keď mal medzi vystúpeniami viac času, vždy sa našiel ktosi, kto mu zorganizoval zaujímavý výlet. "Raz sme boli na miestach, kde vyviera zo zeme vriaca voda. Uvarili sme si v nej vajíčko, ktoré hneď celé zčernalo, lebo tá voda bola sírová. Povedali nám, že keď zjeme tri takéto vajíčka, tak budeme mať šťastie. Niekomu to možno šťastie prinieslo, niekomu tie zjedené vajíčka spôsobil skôr problémy. He-he."

Keďže je P. Dvorský známy ako gurmán, v každom kúte sveta sa snaží ´pričuchnúť´ i k tamojším špecialitám. "Japonskú kuchyňu mám veľmi rád a dokážem bez problémov jesť paličkami. Keď sme po prvý krát prišli do Japonska aj s dcérami, šli sme do bežnej reštaurácie, kde nám doniesli jedlá a k tomu paličky. Mladšia dcéra v tom čase nemala mať viac ako šesť rokov. Pozrela sa na mňa, čo to s paličkami robím, vzala ich do ruky a začala jesť. Skoro mi od prekvapenia paličky vypadli z ruky. Čo zobnutie do misky, to presný zásah. Nestihol som im ani vysvetliť, ako to majú používať a mladšia už jedla, ako keby bola rodená Japonka. Tá staršia sa s tým mordovala..."

Na druhej strane má P. Dvorský skúsenosti s tým, že Japoncom - hoc zvyknutým na ľahké jedlá, stravu plnú zeleniny, rýb a morských plodov - chutí naša strava. "Mám obdivovateľku zo zámožnej japonskej rodiny. Pravidelne lieta na moje koncerty a vystúpenia po celom svete. Aj nedávno bola v Košiciach pozrieť si Toscu. Vzal som ju do slovenskej reštaurácie, kde si dala pirohy, halušky s bryndzou i slivovicu a bola nadšená."

Irán

V roku 1977 zavial spev P. Dvorského do Iránu. "V tom čase tam bol stav mieru a pokoja. Kultúra a umenie mali v krajine zelenú a manželka vtedajšieho cisára sa zaslúžila o to, aby boli mnohí umelci pozývaní do Iránu a obohacovali tamojšiu kultúru o tú európsku. Ten stav trval len krátko. Ja sám som tam bol dva týždne - bol to iný svet. Síce to bolo zaujímavé poznanie, no úplne mi stačilo..."

Najväčšie problémy všetkým európskym umelcom v Teheráne spôsobovala tamojšia klíma. "Bežne tam bolo 40 °C a pre nás, ktorí sme neboli zvyknutí na takéto teploty, neostávalo iné, ako tráviť väčšinu času pod sprchou so studenou vodou." Veľké horúčavy nebolo to jediné, čo hosťujúcich umelcov znepokojovalo. "Okrem problémov so zažívaním sme mali na uliciach doslova strach. Bežne sme videli, že sa na križovatke zrazili dve autá a každé si potom pokračovalo vo svojej ceste. Alebo sa predbiehali tak natesno, že jedno druhému utrhlo spätné zrkadlo. Policajti si to buď nevšímali, alebo utekali z cesty, aby ich takýto vodiči nezrazili... Vládol tam doslova chaos. Bol som skutočne rád, keď som odlietal preč. Navyše - nie tak dlho po našom odlete tam vypukol prevrat a dozvedel som sa, že mnohých umelcov, ktorí tam boli, buď vyhnali alebo pozabíjali..."

V Iráne ako moslimskej krajine je iný prístup k ženám. "To bolo evidentné na každom kroku, všetky ženy boli zahalené. V podstate až na recepcii po vystúpení som videl niekoľko žien s odhalenými tvárami a vtedy som si uvedomil, aké krásne ženy tam žijú. Zaujímavé to bolo na skúškach. Pripravovali sme sa totiž na premiéru Predanej nevesty, kde sa museli dodržať isté zákonitosti tejto opery. Spevčáčky si teda tváre odhalili, ale až na premiére. Na skúšky chodili zahalené..."

Rusko

Krajina, do ktorej sa rád vracia a kde sa mu vždy dobre spievalo, je Rusko. "Pre mňa je tento kúsok sveta veľmi zaujímavý. Na jednej strane vidieť neskutočný prepich, ale o pár metrov ďalej príšernú chudobu. Rusko mám rád, lebo jeho národ je citlivý, pozorný a vzdelaný. Čo sa týka bohatosti kultúry, dá sa povedať, že sa - najmä v hudbe - delia o svetové prvenstvo s Talianmi."

Rusi však majú smolu, že v amerických filmoch sú vždy buď špióni KGB alebo teroristi U nás majú nálepku tých, čo nás desaťročia okupovali a vodku pijú na litre... "Dnes je to iné. Ešte za socialistickej éry, keď sme chodili do Ruska hosťovať do divadiel, bola móda ponúkať nás vodkou. Na tento nápoj boli Rusi vždy hrdí. Dnes - aj keď majú asi 300 druhov vodky - je to iné. Uprednostňujú víno. A keď som bol napríklad pozvaný na lov rýb, ktoré sme potom na brehu grilovali, tak sme si síce pripili vodkou, ale len v malých kalíšoch. Žiadne dvojdecové ´stakany´ - ako by každý čakal..."

Izrael

Nie vždy cestoval P. Dvorský po svete len kvôli práci, veď občas si treba dopriať aj oddych. "Keď sme boli v Izraeli, tak sme sa s manželkou a dcérami vybrali k Červenému moru do Ejlatu. Strávili sme tam len päť dní, no bol to zážitok. Tamojšie more bolo najkrajšie, aké som kedy videl. Síce je vraj nebezpečné plávať ďalej od pobrežia kvôli žralokom, ale ponoriť sa a vidieť všetky tie koraly a rybky - to stojí za to."

Aby mal z ponárania sa ešte hlbší zážitok, rozhodol sa skúsiť plavbu ponorkou. "Mladšia dcéra sa rozplakala, vraj prečo ich nútim ísť do ponorky. Veľmi sa bála. Tak som im povedal, že teda nech si nejdú, ja to chcem skúsiť. Či zo strachu o mňa, lebo pre iný dôvod - nakoniec sme šli všetci štyria. Bol to úžasný zážitok."

USA

Spojené štáty americké majú niekoľko prestížnych operných domov. Stačí spomenúť Metropolitnú operu v New Yorku či Operu v San Franciscu. "V ´Štátoch´ sa mi celkom páči, no určite by som bez nich vedel žiť. Bol som aj na západnom i na východnom pobreží. Asi najviac sa mi páčilo v Californii, kde je úžasná príroda. To je to, čo ma na Amerike láka. Bolo by zaujímavé sadnúť do karavanu a prejsť si túto obrovskú krajinu krížom, no dnes už rozhodne nie, možno pred 15 rokmi..."

V Californii zašiel aj do národného parku, kde sú najvyššie stromy na svete. "Je zážitok stáť pod stromami, ktoré merajú 120 metrov. Zvyčajne sú zo spodu duté a dá sa poprechádzať pomedzi korene. Neraz sa v takomto strome ukrývali priestory, kde by pokojne mohli nažívať aj dve rodiny. Okrem spomínaného parku som v Californii videli farbiku na výrobu syrov či vinice, kde vyrábajú úžasné vína."

V New Yorku si doprial výhľad, ktorý sa už nenaskytne nikomu. "V čase, keď stáli mrakodrapy ´Dvojičky´, som vyšiel až hore na vyhliadkovú plochu. Vyrazilo mi to dych. Boli sme totiž nad oblakmi, okolo nás prelietavali veľké cestovné lietadlá. Pán, s ktorým som tam bol, mi ukazoval veci, ktoré sa nachádzali už v inom štáte..."

Taliansko

Aj keď by si v atlase mohol zaznačiť veľa krajín, ktoré už navštívil, najviac mu prirástlo k srdcu Taliansko. "Do tejto krajiny sa vraciam najradšej. Talianov mám rád pre ich srdečnosť, ale i kuchyňu, ktorá mi najviac vyhovuje. Človek sa môže dosýta najesť a nepriberie. Cestoviny, šaláty i plody mora a k tomu skvelé víno a nádherná príroda... Nehovoriac o tom, že veľmi obdivujem architektúru a na tú je Taliansko bohaté. Najradšej sa vraciam domov na Slovensko, ale veľmi rád sa vraciam aj do Talianska. To je krajina, v ktorej by som dokázal žiť, ak by som sa rozhodol usadiť mimo domoviny. Šiel by som na juh k moru, lebo to je mojim telesným i duševným lekárom."

Jedno z miest, ktoré má P. Dvorský mimoriadne v obľube, je Miláno a jeho najznámejšia svetová operná scéna - La Scala. "Rád spoznávama historické pamiatky, fascinuje ma architektúra, hlavne budovy divadiel. Pamätám si živo na moment, kedy som po prvý krát videl La Scalu. V tom čase to bola ošarpaná a obyčajná hnedá budova. Dotkol som sa jej a povedal si - Tak toto má byť tá slávna La Scala? Sem mám ísť na konkurz? Potom som však do nej vstúpil a šiel rovno na javisko. Uvidel som La Scalu v plnej kráse a to mi doslova vyrazilo dych... Je nádherná."

Thajsko

Aj keď cestuje rád a rád spoznáva nové krajiny, predsa len sa nájde jedna, kde sa necítil dobre a mal dokonca strach o seba a najbližších. "Bolo to v Thajsku, kde sme boli na dovolenke. Boli sme si pozrieť so spievodkyňou paláce a záhrady. K nej však zrazu pristúpili strážcovia a pýtali si doklady. Nebola oficiálnou sprievodkyňou, tak ju vzali preč. Jednému z turistov z našej skupinky, ktorý si fotil sošku budhu, vzali fotoaparát, vytrhli z neho film a chceli vziať preč i jeho... Bol to doslova teror a pol dňa sme nevedeli, čo bude ďalej..."

Do Thajska sa P. Dvorský vybral pred rokmi s rodinou na Silvestra privítať prelom tisícročí. "Pršalo nám... Takže slávnostnú večeru, ktorá bola pripravená, priniesli zmoknutú dovnútra. Sedeli sme na akejsi verande, kde nad nami viseli tenkí, zelení hodíci, o ktorých nám povedali, že sú veľmi jedovatí. Také čosi vám na nálade nepridá. Bývali sme v bungalovoch a vždy sme mali strach, že nám do nich niečo nebezpečné a jedovaté vlezie. Úplne najhoršie to potom bolo v Bankoku. Chceli sme si poobzerať mesto a mnohých lákali vychýrené thajske striptízové bary. Všade však boli čudní ľudia, ktorí sa na nás zvláštne dívali. Mal som obavy a navyše - tie vystúpenia sa mi hneď sprotivili. Šiel som teda do hotela, čo tiež nebolo jednoduché - ísť tamojšími dopravnými prostriedkami, to je o život. Mal som obavy, čo dôjdem do hotela živý a zdravý..."

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári