Keď vrana sadla na ručičku, každý ciferník ukazoval inak
Vežové hodiny so zvonmi patrili odjakživa ku koloritu miest. Umiestnené na kostolnej, či radničnej veži, sú dlhé roky našimi tichými spoločníkmi. Neúprosne odmeriavajú čas ľuďom, mestu i sebe. Starnú totiž rovnako ako my. Dvom z nich sme nazreli do súkromia pod nebom a zistili sme, že ich život nie je ľahký. Pracovať 24 hodín denne, sedem dní v týždni a 365 dní v roku vo "vysokohorských" podmienkach je totiž veľmi vyčerpávajúce...
"Vo veži majú hodiny kruté pracovné podmienky," vraví košický hodinár Ján Pravda cestou po schodoch do veže Miestneho úradu MČ Staré Mesto. Tieto hodiny má v údržbe 8 rokov.
"V lete sa veža nahreje aj na 40°C. Veľmi vysoké a veľmi nízke teploty hodinám neprospievajú." Slnko, ktoré páli na vrchol veže je hore oveľa intenzívnejšie ako dolu. Aj vietor je vo výške viac bláznivejší. Teplotné rozdiely spôsobujú rozťahovanie a sťahovanie materiálu. Hodiny pri prudkých teplotných výkyvoch dostanú "šok" a zastanú. "Pred troma rokmi, presne na Silvestra, keď sa tak prudko schladilo, ma zavolali, aby som ich opravil, lebo zastali. Musel som sa zobrať a naklusať do veže, lebo by bolo nemysliteľné, aby hodiny práve v deň odpočítavania starého roka nešli. Opravil som ich tak, že som zväčšil vôľu ozubeného kolieska v ložisku."
Prach im škodí
Sme na povale radnice, vo veži. Človek alergický na prach by tu mal vážny problém. Je ho tu požehnane. Ani hypochonder by tu nevydržal. Pri pohľade na množstvo vtáčieho trusu, ktoré je všade okolo, by na vtáčiu chrípku ochorel okamžite. "Prach hodinám neprospieva. Stačí, ak olej so špinou stuhne, tým pádom zdrsnie a hodiny sa zastavia," ukazuje J. Pravda na jedno z ozubených kolies vo veľkom hodinovom stroji, umiestnenom v železnej "skrini".
V minulosti sa na poruchách vežových hodín podieľali aj vtáci. Vrana, ktorá si za miesto odpočinku vybrala ručičku ciferníka, vedela spôsobiť riadnu nepresnosť. "Staré mechanické strojčeky mali jeden nedostatok - rozvod vežových hodín. Ten nemal poistku proti svojvoľnému pohybu ručičiek a tak ich mohli rozladiť vtáci." Preto sa stávalo, že ak sa ľudia pozreli na hodiny zo severnej strany a potom zahli za roh a pozreli sa z východnej strany, zistili, že "omladli" aj o pol hodinu. "Na novšie mechanické hodiny sa začalo montovať obmedzovacie zariadenie, ktoré takéto výkyvy nedovolí. Tieto hodiny sú už novšie. Ešte mechanické, ale už tento obmedzovač majú."
Súčasné staromestské hodiny sú z roku 1994. Odbíjajú každých 15 minút. Prvú štvrťhodinu zazvoní malý zvon raz, druhú dvakrát, tretiu trikrát a na celú hodinu odbíja veľký zvon. Zhotovila ich česká firma Elekon z Vyškova na Morave, ktorá má vo výrobe vežových hodín vyše 100-ročnú tradíciu. Miestny úrad vtedy za nich zaplatil približne 170 tisíc korún.
Predchodcami súčasných boli vežové hodiny z roku 1935, ktoré vyrobil František Beitel z Moravského Berouna. "Tie sme museli chodiť do veže každý deň naťahovať. A posledný rok aj dvakrát za deň. Bolo s nimi dosť roboty. Museli sa často čistiť a aspoň raz mesačne premazávať," spomína referent miestneho úradu Dušan Greisiger, ktorý v tom čase pracoval ako údržbár a hodiny mal na starosti. V roku, kedy ich vymenili za nové, by oslávili šesťdesiatku. Dosluhovať však začali už niekoľko rokov predtým.
Zub času sa neúprosne zahryzáva aj do železných útrob hodín. Princíp opravy je taký istý ako bežných. Ich závady však majú svoje špecifiká. "Kým náramkové alebo stolové hodinky sa pokazia nezodpovednosťou majiteľa alebo únavou materiálu, vežové hodiny sa kazia aj vplyvom poveternostných podmienok. Tak ako ich treba prestavovať na letný a zimný čas, je potrebné ich prispôsobovať ročnému obdobiu," vraví J. Pravda.
Údržba mechanických vežových hodín je náročná. Ak sa pokazia, musí ich hodinár rozobrať a po jednotlivých súčiastkach preniesť z veže do svojej dielne. A takéto hodiny vážia aj 200 kíl. "Koľkokrát som sa s nimi nachodil hore dolu... V dielni som súčiastky vyčistil, prebrúsil a stroj znovu poskladal, aby som zistil, či správne funguje. A potom som ho opäť musel rozobrať a s jednotlivými súčiastkami na chrbte sa štverať na vežu. Niektoré boli veľmi ťažké a vyniesť ich až hore mi pomohol syn."
lllll
J. Pravda sa staral aj o staré hodiny na Dóme sv. Alžbety, ktoré boli na veži pred súčasnými - elektronickými. "Ich údržbu som robil v 70. rokoch. Ani tie však nešli často. Roky stáli bez pohnutia, lebo cirkev sa v minulom režime veľmi nepodporovala," spomína hodinár, ktorého do roku 1989 zastrešovala organizácia Klenoty. Medzi hodinárskymi expertmi bol známy záľubou v renovácii starožitných hodín. Chýry o jeho šikovných rukách sa rýchlo rozšírili, preto si správcovia starých hodín k nemu našli cestu. Mnoho hodín, ktoré zrekonštruoval, si dnes môžu obzrieť návštevníci Slovenského technického múzea v Košiciach.
"Mojou úlohou bolo raz za čas vežové hodiny na dóme prezrieť, prečistiť a premazať. Takéto hodiny by sa mali približne každé tri až päť rokov zreparovať, aby sa ich životnosť predĺžila." Bežnú údržbu vykonával v tom čase kostolník. Raz týždenne sa musel vyštverať po úzkych schodoch do veže a hodiny natiahnuť. Chopiť sa madla a krútiť ho dovtedy, kým závažie nevytiahol hore. Ak bol poctivý, tak si zbežne obzrel hodiny, či sú v poriadku, či niektoré koliesko netreba premazať.
"Vo veži sa zachovali dva zvony, ktoré slúžili ako hodinové. Jeden je gotický z roku 1516, druhý z roku 1602 má sploštený tvar, typický pre hodinové zvony. Dá sa teda predpokladať, že už vtedy tu musel existovať hodinový mechanizmus, ktorý bol na nich napojený," informuje nás Mgr. Juraj Gembický, historik na Krajskom pamiatkovom úrade v Košiciach. Súčasné vežové hodiny sú elektronické, na vežu boli namontované pred 12 rokmi. Nahradili mechanické, ktoré sa vo veži, hoci sú odpojené, nachádzajú dodnes. Ich predchodcom boli hodiny z roku 1840, ktoré sú v zbierke vežových hodín v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach.
Pozorní Košičania si iste všimli, že okrem vežových hodín sú na dóme aj ďalšie, umiestnené na severnej časti fasády vo výške asi 20 metrov. Nejaký čas stáli, no koncom februára sa pohli. Riadiaci systém z roku 1995 bol vymenený za nový. "Vedeli by sme ho aj oživiť, ale je to zbytočné, lebo nie je práve najšťastnejšie riešený," informuje nás Ing. Ján Pavella, konateľ Elekonu s.r.o. Firmy, ktorá sa na Slovensku ako jediná zaoberá vežovým a fasádnym hodinárstvom. Je dcérskou spoločnosťou českého Elekonu z Vyškova, vyrábajúcich vežové hodiny viac ako sto rokov. "Pôvodný riadiaci systém, ktorý sme vymenili, pochádzal z Francúzska. Nebol zlý, ale mal svoje ´muchy´. Hodiny sa zložito nastavovali a ľudia, ktorí ich na farnosti mali na starosti, ich nevedeli ovládať aj napriek tomu, že sme ich zaučili. Nakoniec, aj u nás vo firme sa v tomto systéme riadiacich hodín vyznalo vtedy len niekoľko ľudí."
Riadia ich až z Mníchova
"Bočné" hodiny nešli z dôvodu, že sa inštalovali v čase, keď sa dóm prerábal a vtedy boli napojené na provizórny prívod elektriny. Definitívne mali byť uvedené do prevádzky odborníkmi z firmy Elekon po skončení rekonštrukcie. "My sme to tu nepripájali, preto sa domnievam, že sa spojazdňovali vlastnými kapacitami a tam nastal problém. Zistili sme, že ozubené koleso v hodinách má vylámané zuby, hodiny teda dostávali chybný príkaz, stále sa točili a tým poškodili." Podobná chyba bude zrejme aj na horných vežových hodinách, ktoré budú stáť ešte tri - štyri mesiace. "Spojazdniť ich prídeme až po dohode s farským úradom," dopĺňa Ing. Pavella.
Teoretická chyba nových hodín je jedna sekunda za 30 tisíc rokov. "Časový údaj prijímajú rádiovým prijímačom z Mníchova v sekundových intervaloch, čím dochádza k neustálej kalibrácii a zrovnávaniu. Takže ani zmenu času netreba prestavovať." To je podľa Ing. Pavella dôvod, prečo vežové hodiny ako také nestratili svoje opodstatnenie aj v dobe, kedy čas ukazuje takmer každá elektronická vec bežnej spotreby. Ľudia si totiž podľa nich upresňujú tie svoje.
Spomínaný veľký číselník je sklenený a podmienky vo výškach dokáže znášať minimálne 50 rokov, čiže mal by vydržať ešte aspoň 40 rokov. Viacerí Košičania však pripomienkujú, že číselníky umiestnené na štyri strany v najvyššom bode veže sú málo zrozumiteľné. Nie sú si istí, na ktoré číslo ručičky ukazujú. "S tým súhlasím. No my vyrábame číselníky podľa návrhu architektov a pracovníkov pamiatkového úradu. Tie nebývajú vždy najšťastnejšie."
V súčasnosti dopyt po vežových a fasádnych hodinách stúpa. Mnohé mestá dávajú svoje radnice a kostoly do poriadku a funkčné hodiny dotvárajú architektonický vzhľad týchto stavieb. Mechanické hodiny sa dnes v 95 percentách nahrádzajú elektronickými. Moderná doba si žiada vysokú presnosť, nenáročnú údržbu, spoľahlivosť a nízke prevádzkové náklady. To všetko elektronické, na rozdiel od mechanických, spĺňajú.
A čo sa stane s hodinovými deduškami, ktorým už odbil čas? Určite si nezaslúžia, aby sa ocitli v zberných surovinách. Sú vyrobené z najkvalitnejších kovov, veľakrát krásne zdobené, vynaliezavo skonštruované. Zakonzervované by sa preto mali ponechať budúcim generáciám ako historický dokument myslenia a cítenia ľudí doby, v ktorej boli vyrobené. Tak, ako väčšina tých v Košiciach.
Prvými ukazovateľmi času v Košiciach boli hlásnici, ktorí trúbili melódie v pravidelných intervaloch
Hodiny spred Andrássyho paláca vraj ktosi videl v Lenigrade
V minulosti boli hodiny veľkou vzácnosťou. Mohli si ich dovoliť len tí najbohatší. Preto mali verejné hodiny pre obyvateľov mesta veľký význam. Pustili sme sa teda do pátrania po tom, na ktorých košických vežiach, či budovách existovali.
Netušili sme, aký problém budeme mať so zisťovaním týchto informácii. Komplexné údaje o hodinách mesta totiž nemajú ani pamiatkári a odborníka, ktorý by sa touto oblasťou zaoberal, sa nám zohnať nepodarilo. Preto sme oslovili ľudí, pre ktorých história Košíc nie je len zamestnaním, ale aj koníčkom.
"Prvými verejnými, vežovými hodinami, boli živé hodiny," vraví kunsthistorik Gabriel Kládek. "Išlo o hlásnikov a príležitostných vežových hudobníkov, ktorí trúbili melódie v pravidelných intervaloch, každú hodinu až do 10 hodiny večer. Ich prvoradou úlohou však bolo pozorovať z veže mesto, či niekde nehorí a či nie je nepriateľ za hradbami." A keby sme podľa neho chceli ísť ešte ďalej do histórie, tak prvými verejnými hodinami bol kohút. Kikiríkaním oznamoval príchod nového dňa.
Predchodcom prvých vežových hodín, boli hodiny slnečné. V súčasnosti sa zachovali už len na Dóme sv. Alžbety na jeho južnej strane. Kedysi boli aj na Jakabovom paláci. "V 70. rokoch 20.storočia ich robotníci zo steny osekali a dnes tam po nich nie je ani stopa. Boli to nádherné, maľované hodiny so zverokruhom. Ich priemer bol asi tri metre."
A kde všade boli verejné hodiny v minulosti? Košičania si čas mohli pozrieť na františkánskom kostole na Hlavnej ulici, na kostole Premonštrátov. Miesto, ktoré po nich zostalo vidieť ešte aj dnes. "Krásne stojaté verejné hodiny boli kedysi aj pri Andrássyho paláci. Tie niekto po skončení vojny ukradol. Okolo nich je veľa fám, počul som, že vraj boli videné v Leningrade."
Za predošlého režimu boli na viacerých domoch v centre mesta umiestnené jednoduché, funkcionalistické fasádne hodiny. Dnes po nich už niet ani stopy. Budovám sa totiž dával nový šat a ich majitelia sa artefaktov totalitnej minulosť húfne zbavovali. "Je veľmi deprimujúce, ak súčasné verejné hodiny nefungujú. V minulosti bolo bežným zvykom zastaviť čas na hodinách, keď niekto zomrel. Myslím si, že toto mesto nie je mŕtve, preto by sa takéto hodiny, mali dať opraviť, alebo odmontovať," dodáva na záver G. Kládek.
Prvé podložené správy o mechanických hodinách pochádzajú z polovice 13. storočia. V tom čase však bol ich výskyt vzácny, používať sa začali až v 14. storočí. Najstaršie konštrukcie hodín boli bez číselníka a ručičiek, mali len bicí mechanizmus. Väčšina hodín do konca 17. storočia mala len jedinú ručičku, museli sa naťahovať každých päť až šesť hodín a za ten čas stihli meškať až dve hodiny.
Koniec 13. storočia bol v znamení vzrastajúceho významu vežových hodín v západnej a strednej Európe. Vo Westminsteri sa inštalovali prvé kolieskové, v roku 1288. 14. storočie zaplavuje veže európskych miest hodinami s bicím mechanizmom. Na Slovensku sa nachádzajú datované správy o vežových hodinách hlavne v 14. storočí. Vo väčšine prípadov sú to však len záznamy o existencii, respektíve o oprave týchto zariadení. Prvá správa pochádza z roku 1386 o vežových hodinách v Banskej Bystrici.
Stredovekí kováči a zámočníci boli prvými hodinármi tzv. veľkých hodín. Hodinári sa delili na veľkých a malých. Prví vyrábali hodiny vežové a interiérové, druhí vreckové. Výroba jedných hodín trvala približne tri mesiace. Z celej konštrukcie bolo najzložitejšie zhotoviť ozubené kolesá. Kvôli ich veľkosti sa museli vyrábať po častiach, ktoré sa skladali do celku.
Po prvej oprave fungovali polroka, po druhej iba dva mesiace
Okrem starších vežových a fasádnych hodín má centrum Košíc aj hodiny stĺpové. Niektoré patria mestu, iné sú vo vlastníctve súkromných spoločností. Mesto sa stará o dvoje hodín. Kým jedny idú, druhé sú už vyše roka nielen nefunkčné, ale aj v dezolátnom stave. Prečo je to tak a aká je ich údržba, sme sa opýtali na magistráte i vo firme, ktorá ich má na starosti.
Turistu, prichádzajúceho zo železničnej stanice, čaká pri vstupe do centra mesta pri Jakabovom paláci "krásna" vizitka. Takmer prvé, čo z historickej zóny uvidí, sú rozbité hodiny, na ktorých dávno zastal čas. Takto sa cudzincom prezentuje metropola východu. Aj týmto detailom potvrdzuje svoj imidž zaostalého východu.
"Hodiny na Mlynskej majú zdroj napájania na v budove na Štefánikovej ulici (bývalá Prefa)," informovala nás hovorkyňa Magistrátu mesta Košice Mgr. Jana Geročová. "Budova je v súkromných rukách. Batéria, ktorá sa tam nachádza, je v dezolátnom stave. Firma, ktorá sa o nich stará, sa zatiaľ neúspešne pokúšala nájsť iný vhodnejší zdroj napájania. Čaká sa na rozhodnutie patričných orgánov."
Okolie železničnej stanice je miestom, kde sa zdržujú asociáli a vandali, ktorým hodiny zrejme stoja v ceste. Neuvažuje sa preto i ich demontovaním, aby zbytočne neprovokovali? "To miesto je opodstatnené. Ľudia tadiaľ chodia na stanicu a kvôli odchodu spojov potrebujú mať na očiach aký je čas," myslí si hovorkyňa.
Hodiny, patriace mestu, spravuje od roku 1996 Cestná svetelná signalizácia MATYÁŠ. "Opravovali sme ich dvakrát," povedal nám jej riaditeľ. "Prvý raz fungovali polroka a druhý raz, nanajvýš dva mesiace. Rozbili ich vandali." Keďže podstata problému týchto hodín nie je len vo vandaloch ale aj v odbernom mieste, existuje možnosť ako ich spojazdniť. Vymeniť súčasné odberné miesto patriace súkromníkovi za iné, mestské. Pre firmu nie je problém naťahať elektrické káble inde.
Hodín, ktoré firma v minulosti spravovala, bolo štyri. Teraz sú len dvoje. "Mestské hodiny na Strednej priemyselnej škole dopravnej, vedľa obchodného domu Tesco, sa počas rekonštrukcie školy demontovali. Dôvod nepoznám. Možno boli staré a financie na nové neboli," vraví T. Matyáš. Ďalšie mestské hodiny, ktoré mal v údržbe, viseli pred vchodom do rohovej lekárne na Maratónca mieru. Dnes sú už preč.
Okrem rozbitých hodín na Mlynskej ulici udžiavajú v chode hodiny na Hlavnej ulici pred Immaculatou. Tie sú napájané zo zdroja, ktorý je na vrátnici v budove na čísle 68. Raz mesačne sa podrobia dôkladnej prehliadke. Čistia ich a nastavia. "Vyjdeme k nim s plošinkou, prezrieme a premeráme napájanie. Je to minimálna údržba, ale treba ju robiť. Poruchy sú obvykle dôsledkom výpadku napájania. Hodiny fungujú na zastaralé matičné hodiny, ktoré by bolo vhodné vymeniť. Už zrejme dlho nevydržia."
Andrea BOŽINOVSKÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
