profesionálnym telesom, okorenená populárnym repertoárom. To je bezpochyby záruka fantastického zážitku. Či muzikantom hranie s veľkým telesom "zavoňalo" i o všeličom inom sme sa porozprávali s dušou Diabolských huslí, Jánom Berkym Mrenicom ml.
Vidieť na jednom pódiu ľudovú muziku a symfonický orchester je dosť nevšedné...
- A podľa mňa vo svete aj unikátne. Ešte som sa s takýmto zoskupením nikdy nestretol. Zažil som už džezovú kapelu a komorný orchester, aj populárnu formáciu so symfonickým orchestrom. Ale cimbalovú ľudovú hudbu so symfonickým orchestrom ešte nikdy. Myslím, že v tom máme absolútne prvenstvo.
Hrá sa vám spolu dobre?
- Hrá sa nám spolu veľmi dobre.
Zaujímavý je aj repertoár dnešného koncertu, v ktorom nechýba klasika, folklórne skladby i populárnejšia hudba. Pýtať sa však, či máte rád miešanie žánrov, je asi zbytočné...
- Myslím, že je to v dnešnej dobre najmä nevyhnutnosť. Klientela je veľmi široká, vo svete je mnoho muzikantských smerov a byť zameraný iba na jeden a jedno publikum je veľmi náročné. Pokladám za veľmi dobré, ak si v priebehu jedného koncertu príde na svoje viac ľudí.
Ostáva však pre vás prioritou folklór?
- Určite áno. Sme folklórne zoskupenie a myslím, že ešte dlho budeme.
Rómska hudba sa dnes rôzne upravuje a interpretuje, jej prvky preberajú kapely rôznych hudobných prúdov. Páči sa vám to?
- Veľmi sa mi to páči, pretože sa konečne ukazuje to, aká Európa i svet je. A síce - multikultúrna. Náš kontinent je premiešaný rôznymi rasami, národmi a to sa dostáva aj do muziky, čo je podľa mňa veľmi zaujímavé a pre poslucháča atraktívne.
So sestrou ste nahrali popové cédečko "šmrncnuté" rómskou muzikou s rómskymi textmi. Čo na to váš otec?
- Veľmi sa mu to páčilo. Stál pri jeho zrode, veľmi veľa vecí som s ním konzultoval. Či už sa to týkalo melódie alebo textov, keďže neviem rómsky jazyk.
Nie je vám ľúto, že neviete po rómsky?
- Samozrejme, že mi je to ľúto, ale, bohužiaľ, som už starý na to, aby som sa to teraz naučil. A v detstve som túto možnosť nemal, keďže sme vyrastali v Bratislave a rodičia nepokladali za nutné rozprávať sa medzi sebou v rómskom jazyku. Hovorili tak iba keď nechceli, aby sme rozumeli.
Je vás v Diabolských husliach viac takých, čo neviete po rómsky?
- U nás vedia po rómsky asi dvaja ľudia. Ale možno keď budem na dôchodku, tak sa tomu začnem vo voľných chvíľach venovať.
Váš otec zážitky, ktoré zažil s Diabolskými husľami, pospisoval. Pokračujete v tom aj vy?
- Ešte som sa k tomu nedostal a je mi to ľúto, lebo niekedy sa udejú naozaj zaujímavé veci a človek by to mal mať zaznamenané. Ale v tomto sme trošku nedôslednejší. Nosíme síce so sebou kameru, ale nikto sa o ňu nechce starať a ja nemôžem, pretože by som ju podchvíľou niekde zabudol. Niečo síce zaznamenané máme, ale je toho málo.
Máte niekedy čas sadnúť si s otcom a pospomínať si na jeho mladosť, pôsobenie v Diabolských husliach...?
- Áno, samozrejme. Často preberáme zážitky z minulosti, ale aj to, čo sme spoločne zažili v Diabolských husliach. A nebolo toho málo...
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Vždy sa teším na to, čo príde. Takže na dnešný koncert, na koncert v Lichtenštajnsku a potom na vystúpenie v Kazachstane. Na to sa teším veľmi, pretože som tam ešte nikdy nebol a je to vraj veľmi zaujímavá krajina. Toto vystúpenie bude interesantné aj tým, že to bude narodeninová párty, na ktorej budú rôzni umelci. Okrem nás by tam mala byť napríklad aj Monica Belucci a chýbať nebudú ani politickí predstavitelia východného sveta, šejkovia, ropní magnáti.
Tešíte sa na takúto spoločnosť?
- Na spoločnosť ani nie, ale teším sa, lebo keď človek ide na takú dlhú cestu, očakáva, že sa to snáď zúročí a možno pre nás bude mať niekto ďalšiu zaujímavú ponuku. Navyše tam vraj pre nás chystajú nejaké prekvapenie. Pán, ktorému ideme hrať, je bývalý minister kultúry Kazašskej republiky a bývalý, mimochodom, vynikajúci huslista. Takže si s ním aj zahráme.
Keď cestujete po svete, inšpirujete sa aj tamojším folklórom a zvyklosťami?
- Z každej krajiny si vždy donesiem nejaké cédečko. Mimoriadne rád mám orientálnu a balkánsku hudbu. Tá je pre mňa veľmi zaujímavá.
Husle, na ktorých hrávate, ste zdedili po otcovi?
- Môj otec sa stále zaoberá nástrojmi, zbiera ich, takže ja som vždy k husliam prišiel ako slepé kura k zrnu. Ja síce zatiaľ nástroje nezbieram, lebo to nemám kde ukladať, ale mám viacero huslí, na ktorých hrám. Pre mňa totiž nie je dôležité mať veľmi drahý nástroj.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
