Hodulovej. Už na prvý pohľad je iná, ako ostatné ženy. Jej tvár poznačila vážna choroba. Nezlomila ju však. Naopak, naučila sa, že ani v najťažších chvíľach sa netreba poddávať. Veď život neprináša iba trpké chvíle.
Matke dvoch detí pred ôsmimi rokmi našli nádor na malom mozgu. Podľa lekárov jej v hlave rástol už od detstva. „Pracovala som ako šička v jednom podniku vo Svite. Ani som o tom nevedela a zrazu som prestala počuť na ľavé ucho. Koľkokrát mi šéf niečo hovoril a ja som ho nepočula. Myslel si, že to robím naschvál, ale ja som ho fakt nepočula. Poslali ma k lekárovi. Ten zistil, že naozaj nepočujem na ľavé ucho. V roku 1998 som začala pociťovať silné bolesti v hlave, začala som kýchať a tieklo mi z nosa. Lekári ma ihneď poslali na CT hlavy. Tam zistili, že mám na malom mozgu nádor veľký ako päťkorunáčka. Bol to pre mňa šok. Deti boli malé, manžel pracoval na štyri zmeny, nevedela som, čo bude," zaspomínala s odstupom času H. Hodulová.
Ďalšie udalosti mali rýchly spád. Nasledovala okamžitá hospitalizácia na klinike v Košiciach a prvá operácia, ktorá trvala 12 hodín. Jej život visel doslova na vlásku. Celý nádor sa ale lekárom nepodarilo vybrať na prvý krát. Dvojnásobná matka musela absolvovať druhú, tentokrát sedemhodinovú operáciu. Lekári ju zároveň upozornili, že po operácii už pravdepodobne nikdy nebude vyzerať, ako predtým. A tak sa aj stalo. Nádor sa podarilo vybrať, ale nervy na ľavej strane tváre prestala Popradčanka ovládať. Problémy má aj so zatváraním oka. Aby ho mohla vôbec zavrieť, má na viečku špeciálny kovový krúžok. Samozrejme, na ľavé ucho už nikdy nebude počuť.
Od zistenia choroby absolvovala H. Hodulová vyše 10 operácií. V roku 2003 jej lekári zaviedli z mozgu 120 centimetrov dlhý drén. Vedie z hlavy cez žilu až do žalúdka. Odvádza z lebečnej dutiny nahromadenú vodu. „Pomerne dlho som si na hadičku zvykala. Stále ju cítim. Najmä pri zmene počasia. Nie je to príjemné, ale už som sa naučila s tým žiť," vysvetlila svoje pocity Popradčanka.
Život po viacnásobných operáciách nebol pre matku dvoch detí prechádzkou ružovou záhradou. Niekoľko mesiacov po operáciách žila rodina iba z toho, čo zarobil jej manžel. Štát jej napokon priznal polovičný invalidný dôchodok. Večne usmievavá Popradčanka je však rada, že žije. „V sedemnástich som prišla o mamu. Keď som ochorela povedala som si, že nechcem, aby aj moje dve deti vyrastali bez matky. Preto som počas celej choroby bojovala a som rada, že sa mi to podarilo. I keď sa musím priznať, že pred každou kontrolou mám trochu strach, aby mi zasa niečo nenašli," prezradila rodáčka z Betlanoviec.
Od roku 2003 sa jej podarilo zamestnať sa. S prestávkami pracuje v popradskom Materskom centre (MC) Bambino. MC poskytuje prístrešie, poradenstvo i vzdelávanie mamičkám spoločne dieťaťom počas materskej i rodičovskej dovolenky ale i tým ženám, ktoré majú problémy so zaradením sa do pracovného života po materskej dovolenke. Zdá sa, že tu našla svoje šťastie. Robí tu, čo je práve potrebné. Navyše, nik jej nevyhadzuje na oči to, ako vyzerá. „Chodievam sem každý deň. Je tu veľmi príjemný kolektív. Našla som si tu veľa kamarátok. Dievčatá ma berú takú, aká som. Cítim sa tu užitočná. Veľa som sa naučila. Môžem robiť veci, ktoré ma bavia. Napríklad pomáhať s administratívnymi činnosťami, šiť, hrať sa s deťmi. A dobre mi padne, keď ma niekto pochváli," so smiechom prezradila ťažko skúšaná H. Hodulová.
RÁMČEK!!!
Štatutárka MC Bambino o H. Hodulovej
„Príchodom Hanky Hodulovej materské centrum Bambino získalo vzácneho a obetavého človeka. Nezabudnem na jej prvú návštevu a obavu v jej očiach z odmietnutia pri uchádzaní sa o prácu v Bambine, na mesiace dobrovoľníčenia pre našu organizáciu a na jej nadšený výklad nápadov na prežitie Bambina v jej najťažších chvíľach pred operáciou v nemocnici. A napokon sa to podarilo. Hanke sme vytvorili chránenú dielňu. Hanka svojou neprekonateľnou energiou, humorom a skromnosťou je už neodmysliteľnou súčasťou nášho tímu a zároveň príkladom pre nás všetkých."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
