Miau. V súčasnosti je na voľnej nohe. Okrem publicistiky a literárnej tvorby sa venuje tarotu. Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou humorných a predovšetkým sebaironických poviedok Tak čo teda? Jej najnovšia kniha Dve čiarky nádeje vychádza na 176 stranách a hovorí o osude žien, ktoré sa museli vyrovnať so stratou nenarodeného dieťaťa.

Dočítala som sa, že vaša nová kniha je autobiografická. Dokázali ste aj pri vašich predchádzajúcich knihách ukázať ľuďom súkromie?

Môj nový román je autobiografický iba sčasti. Samozrejme, niečo z toho, čo sa deje v knihe, sa stalo aj naozaj, ale príbehy priateliek, ktorých cesty skríži nečakané odhalenie, sú autorskou fikciou. Mám však pocit, že autor vždy odkrýva čosi zo svojho súkromia, aj keď zaryto tvrdí, že celú knihu si vymyslel. Zrodila sa však v jeho hlave a už tým odhaľuje značnú časť svojho vnútorného sveta.

Kedy sa u vás objavili spisovateľské ambície?

V útlom detstve, dokonca ešte v období, keď som ani nevedela písať. Mohla som mať približne štyri roky, keď som sa hrávala tak, že som si sadla za stolík, čmárala som si čosi po papieroch a s plnou vážnosťou som tvrdila, že píšem knihu.

Vraj ste preskákali mnoho zamestnaní, kým ste sa dostali tam, kde ste. Skúsite túto "púť" stručne opísať?

Máte pravdu, mám už za sebou dokonca aj hereckú kariéru! V detstve som účinkovala vo filme a chodila som dabovať, ale asi v desiatich rokoch som to nechala tak. Neskôr som vážne uvažovala nad podaním prihlášky na výtvarnú akadémiu, ale napokon som uprednostnila písanie a vydala som sa na dráhu žurnalistky. Pracovala som v rôznych redakciách, tematicky som sa venovala literatúre, kultúre, neskôr som začala písať fejtóny. Vďaka nim som našla autorskú polohu, v ktorej som sa predstavila svojím debutom Tak čo teda?

Ako dlho ste knihu písali?

Zhruba trištvrte roka.

Ako to vyzeralo? Deň čo deň ste si zapamätali, čo sa udialo a večer zapisovali?

Nie, táto kniha nie je denníkovým záznamom ani kronikou. Písanie vyzeralo skôr tak, že ráno som sa snažila zapnúť počítač a koncentrovať sa na prácu. Okrem toho som si viedla poznámky v hrubom zošite, kde som sa vždy snažila čo najpresnejšie rozplánovať si jednotlivé kapitoly.

Nepatríte teda k spisovateľkám, ktoré ostali verné písacím strojom...

Na písacom stroji som prestala písať zhruba pred pätnástimi rokmi, keď som pracovala v jednej dnes už neexistujúcej redakcii, kde sme sa za pochodu učili obsluhovať počítače a program T602. Zvykla som si teda na počítač a keďže som zažila aj éru písacích strojov, neviem si tento vynález vynachváliť. Hoci v situáciách, keď vypnú elektrinu, alebo niečo v počítači zlyhá, je to aj na šľaktrafenie...

Je ťažké presadiť sa na slovenskom knižnom trhu? Aká je konkurencia?

Slovenský trh je prirodzene malý, a tým je limitovaná aj veľkosť takzvaného presadenia. U nás je predsa autorským úspechom už to, ak sa predá z nejakého titulu tisíc výtlačkov. Poézia vychádza v takých skromných nákladoch, že ide skôr o bibliofílie. Preto neviem veľmi odpovedať na otázku, či je ťažké presadiť sa. Určite áno, ak tým myslíme nájsť dobrého vydavateľa a dostať knižku vďaka kvalitnej distribúcii do čo najväčšieho počtu kníhkupectiev. Hlavným ukazovateľom úspechu by mal byť potom samotný predaj kníh, ale v tomto smere sa na Slovensku v súčasnosti presadilo možno štyri-päť autorov. Kvalitných spisovateľov je tu však oveľa viac, takže hlavným kritériom nemôže byť, teda aspoň podľa môjho názoru, len komerčný úspech.

Dá sa písaním uživiť? Čo okrem toho robíte?

Písaním sa na Slovensku uživia možno tí štyria-piati autori, ale nazdávam sa, že ani ich štandard nie je taký, aký by pri podobnom úspechu mali v niektorej väčšej krajine. Písanie teda neživí ani mňa. Kedysi som pracovala v rôznych redakciách, teraz som na voľnej nohe a okrem literárnej tvorby sa venujem občas publicistike, prípadne pripravujem lektorské posudky. Finančne však do rodinného rozpočtu prispievam minimálne.

Uvažujete už aj o ďalšej knihe?

Áno, už mám nejaký nápad, dokonca viac nápadov, teraz ich vnútorne skúmam a premýšľam, ktorý uprednostním.

Ostanete verná tomuto štýlu, alebo nás od vás čaká napríklad aj komédia?

Už som písala aj humorné texty, ale vydala som tiež zbierku poézie či prózu, ktorá satiricky útočila na niektoré maniere "vyššej" spoločnosti. Knihou Dve čiarky nádeje som sa prihlásila k žánru ženského románu, ktorý sa mi písal dobre, takže možno pri ňom zatiaľ ostanem.

Písali ste už knihu, ktorá vás poriadne potrápila a komponovali ste ju s veľkými ťažkosťami?

Musím sa priznať, že pre mňa je písanie pôžitkom, nie trápením. Samozrejme, občas dospejem do situácie, že potrebujem impulz, inšpiráciu, text nerastie vždy rovnakým tempom, ale vždy je to pre mňa práca, ktorá ma baví a ktorú som si vysnívala.

Ako to bolo v prípade tejto novej knihy?

Práca na Dvoch čiarkach nádeje ma tešila a napĺňala, hoci som počas nej prežívala aj veľmi ťažké obdobie v osobnom živote. Dokonca v istom zlomovom okamihu som váhala, či vôbec v písaní pokračovať, ale keďže sa mi dostalo podpory okolia, tak som svoje vnútorné pochybnosti prekonala a pracovala som ďalej. Kniha Dve čiarky nádeje je totiž aj o jednej z najbolestnejších strát, aké môže žena prežiť o strate nenarodeného dieťaťa, no a ja som práve v tom čase zažila už druhú takúto stratu.

Dnes ste so svojím životom spokojná? Čo vás najbližšie čaká?

Čím je človek starší, aspoň ja mám ten pocit, tým viac si vie vážiť to, čo mu život dáva. Zároveň je dôležité zmieriť sa aj s tým, že nie každá naša túžba je naplnená. Pred pričastým bilancovaním doterajšieho života dávam preto prednosť tešeniu z toho, čo je hodné radosti. Najbližšie to bude, dúfam, okrem pekných okamihov v súkromí, prvá veta novej knižky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári