Nebyť brankára, myslela, že od Čechov dostaneme aj päťdesiat gólov

V španielskej Jake, meste pod Pyrenejami blízo francúzskych hraníc, chcú zimnú olympiádu. Marí sa mi, že raz už aj oficiálne kandidovali. No zatiaľ tam bola iba študentská Univerziáda. Aj to už trochu dávno, v roku 1981. A tohto roku EYOF, zimný Európsky olympijský festival mládeže, alebo ak chcete "Festival Olímpico de la Juventud Europea", aby sme dali aj jazyku organizátorov zadosť.

Bol ôsmy v poradí. Na prvom, v talianskej Aoste, v roku 1993, boli slovenskí športovci ešte súčasťou výpravy ČSFR. Nezískali žiadnu medailu, tak ako o dva roky neskôr v Andore. Prvý bronz zacinkal až v roku 1997 vo švédskom Sundsvalle, zásluhou kombinovanej štafety biatlonistov, ktorá sa tešila aj zo zlata na IV. mládežníckom festivale v Tatrách. Potom to boli opäť návraty s holým krkom, metál naň nezavesili našim ani vo fínskom Vuokatti, ani v slovinskom Blede. Výnimkou bol iba rok 2005 a švajčiarske stredisko Monthey, kde sa k bronzu na lyžiach dokĺzala kombinovaná bežecká štafeta.

Prečo toľko o tých medailách? Lebo v druhej polovici februára k nim bolo Slovensko v Jake zásluhou mladých košických krasokorčuliarov Radky Bártovej a Jakuba Štrobla veľmi blízko. Šestnásťročnej členke tunajšieho Kraso centra k nej chýbal iba krôčik. V konkurencii 29 európskych nádejí bola po krátkom programe šiesta, ale voľná jazda ju posunula o dve priečky vyššie. Na stupňoch víťazov, vedľa zlatej Španielky Lafuenteovej, striebornej Rusky Tertyčnej a bronzovej Talianky De Trovatovej, však nemala miesto, aj keď jej za voľný program (lepší ako na nedávnom európskom šampionáte dospelých vo Varšave) ´zaplatili´ rozhodcovia najlepšie zo všetkých sólistiek.

Dobrý je aj Jakub Štrobl, len škoda, že už v pražskom "exile", kde sa vybral hľadať lepšie tréningové podmienky aké zažil doma. V Španielsku mal 19 súperov, ôsmy najlepší ´kraťas´, a šiestu voľnú jazdu. Vzišlo z toho solídne piate miesto, ale s dosť veľkou stratou na štvrtého miestneho ´toreádora´ Fernandeza Lopéza.

"Samozrejme, že s Kubom, ktorý je o rok mladší ako ja, sme si navzájom fandili. V krasokorčuliarskych súťažiach sme boli jediní Slováci, a obaja sme dosiahli najlepšie umiestnenie z celej našej výpravy," mohla sa po návrate z Pyrenejského polostrova pochváliť košická tínedžerka.

K vytúženej bronzovej medaile chýbalo Radke iba 78 stotín bodu. Čože to je? Keby o kúštik lepšie vyšiel ten trojitý rittberger, alebo nájazd na trojitého tulupa v úvode jazdy... Keby, keby..., na keby sa na klzkom ľade nevyhráva. Aj tak však z toho bol jej bodový ´osobák´ v súťažiach ISU. "Po krátkom programe, kde som pretočila kombináciu, mali na mňa súperky veľký náskok, takže na medailu by asi nestačila ani lepšie zvládnutá voľná jazda. Bol tam aj ten trojitý rittberger, pri ktorom som vo Varšave spadla. S malým zaváhaním, ale bol. Voľnú som išla lepšie ako na majstrovstvách Európy, ale myslím si, že súperky, ktoré skončili predo mnou, boli lepšie," úprimne priznáva. "Trénerka Tőcziková bola rada najmä za trojitého tulupa, ktorého som v druhej časti voľnej jazdy zaradila namiesto dvojitého flipa, pretože v úvode mi naňho nevyšiel nájazd a skočila som iba dvojitého."

V šestnástich najstaršia

Iba ´šestnástka´, a v štartovom poli už najstaršia. "Nebola tam žiadna z pretekárok, s ktorými som súťažila vo Varšave. Tam som bola najmladšou, kým v Španielsku už najstaršou. Mládežnícka olympiáda je len pre športovcov do sedemnásť rokov, takže som sa ešte vošla do limitu. Okrem Talianky de Trovatovej som však tie dievčatá nepoznala, so žiadnou z nich som sa nestretla ani na juniorských súťažiach."

Do Jaky si priviezla kostýmy, s ktorými, nebyť evidentnej trémy vo finále, takmer urobila vo Varšave malú dieru do krasokorčuliarskeho sveta. S drobnou úpravou na červeno-čiernom zovňajšku, zvolenom na voľnú jazdu. "Iba čo som si trochu skrátila sukňu. Bolo to na odporúčanie rozhodcov. A môžem povedať, že som sa tak cítila trochu lepšie."

Krasokorčuliari mohli veru závidieť chlapcom v hokejovom brnení. Zatiaľ čo im sa ušla iba trochu ošumelá hala s názvom "Pista de Hielo de Jaca", ktorá stojí v aragónskom mestečku už viac ako tri desaťročia, počas hokejového turnaja mala premiéru parádna futuristická stavba, sklenená pologuľa plná architektonických nápadov. Pred unikátnym dielom nazvaným "Nuevo Pabellón de Hielo" sa môžu skloniť aj organizátori vlaňajšej ´veľkej´ olympiády v Turíne. Nič, aspoň trochu hale v Jake podobné, tam totiž nemali. "Tá hala bola super, niečo úžasné. Nás dali do starej haly, kde bolo trochu zima. Aj keď sa to dalo vydržať. A nebolo v nej viac ako dvesto miest pre divákov. Na hokeji bývalo vždy plno ľudí, kým na nás sa chodili pozerať väčšinou len členovia výprav," vraví Radka, že srdce mládežníckeho festivalu tĺklo pod sklenenou kupolou novotou voňajúcej arény.

Nový ľadový pavilón patril všetkým účastníkom hier aspoň počas otváracieho a záverečného ceremoniálu. "Bolo to perfektné. Hala bola plná a ľudia fandili a tlieskali každej z nastupujúcich výprav. Keď sa predstavili všetky štáty, išli sme si sadnúť za velikánsku oponu, kde už boli pripravené také farebné papiere. Keď tam boli všetci, v ampliónoch začali po španielsky odpočitávať, päť, štyri, tri, dva, jeden. Odtiahla sa opona a my, držiac v ruke tie farebné papiere, sme vytvorili veľký nápis: Hola!"

Lyžiari na blate

Dámske súťaže v "patinaje artístico", ako Španieli krasokorčuľovanie nazývajú, sa skončili v prvej polovici zimného mládežníckeho festivalu, takže Radka mala dosť času poobzerať sa aj po iných športoviskách, kde sa veru zišli hlasivky kolegov z reprezentačného tímu. "Páčilo sa mi, že sme dostali rovnaké oblečenie, teplé šuštiaky, čierne nohavice a červeno-biele bundy s nápisom ´Slovakia´." Tak vyparádená vybrala sa s časťou výpravy aj do neďalekého strediska Candanchú, za svojimi kamarátkami zjazdárkami. "Asi štyridsať kilometrov od Jaky. No tak ako v meste, ani v horách nebol sneh. Hneď v úvode kvôli tomu museli lyžiarom zrušiť súťaž. Sneh síce navozili, ale išlo sa prakticky po zamrznutom blate. Stihla som si pozrieť aj nejaké súťaže biatlonistov, ale najradšej som chodila na hokej. Mám ho rada."

Hokejová Slovač sa však príliš nevyfarbila, aj keď jej piate miesto v turnaji patrí do klasického olympijského bodovania. Treba totiž podotknúť, že by tam náš tím bol aj vtedy, keby skončil posledný, lebo o body hralo len šesť mančaftov. "Chlapci nehrali najhoršie, no v zápase s Čechmi to bolo niečo hrozné. Prehrali sme iba 1:7, ale nebyť brankára, tak tých gólov v našej bránke by bolo možno aj päťdesiat. Hrali tam aj nejakí chlapci z Košíc, ale ja som ich nepoznala."

Že aj naši vedia dávať góly, potvrdili až v zápase proti domácej reprezentácii. Výsledok 11:1 hovorí za všetko. Kuriozitou je, že za najlepšieho brankára turnaja bol potom vyhlásený ten, čo tých jedenásť (a celkovo 37) dostal...

Ale tých mínusov, čo sú proti zimnej olympiáde v Španielsku, bolo viac. Hoci je nová hala v Jake ozajstný unikát, ostatné športoviská zatiaľ olympijské parametre zďaleka nespĺňajú. A čo je vari najpodstatnejšie, nestalo sa prvý raz, že tam sneh vo februári chýbal. "V meste nebol vôbec, stále bolo okolo pätnásť stupňov, takže sa chodilo iba v mikinách," mohli by v Jake pokojne zmeniť zimnú kandidatúru na usporiadanie olympijských hier na letnú.

"Hotel, v ktorom sme bývali spolu s Čechmi, Švédmi, Rusmi či Grékmi, bol síce na úrovni, ale čo sa týka stravy, nebola som veľmi spokojná. Na hoteli, kde sme mali raňajky, to ešte ušlo, ale tie obedy boli strašné. Stravovali sme sa v nejakých kasárňach, kde sme dostávali napríklad biftek s čipsami, či podobné kombinácie. A ja biftek nemám veľmi rada..."

Organizátori mali problémy s úpravou bežeckých i zjazdárskych tratí, a celkom sa nevydarila ani záverečná rozlúčka s mladými športovcami zo 44 európskych krajín. "Na konci súťaží, po záverečnom ceremoniáli, mala byť ešte veľká diskotéka. Aj bola, v jednom veľkom stane, a keďže pršalo, tak sme sa tam brodili v blate. Navyše, bola tam taká strašná španielska skupina, tak sme išli radšej spať, aj keď sme mali od vedenia výpravy povolené vrátiť sa do hotela až o jednej v noci."

Bude aj Tokio

Skromná košická výprava cestovala zo Španielska domov takmer dvadsaťštyri hodín. "Tam to ešte bolo v pohode, ale cesta naspäť sa mi zdala trochu dlhá. Z Jaky sme a presunuli autobusom asi sto kilometrov do mesta Pamplona a odtiaľ sme leteli do Bratislavy dve a pol hodiny. Samozrejme, nás, Košičanov, potom ešte čakala cesta nočákom. Ale som rada, že mám takéto možnosti chodiť po svete," rýchlo zo seba Radka zhodila únavu z cestovania.

A bude aj Tokio? - stihol som sa ešte opýtať.

"Bude! Oznámili mi to už skôr, ale kým to nebolo oficiálne, nechcela som o tom ešte nahlas hovoriť," tajila trochu svoju nomináciu na marcový svetový šampionát v jednej z najväčších metropol sveta. "Dovtedy nemám v pláne už žiadne preteky, len tréning, tréning a tréning. Či tam môže byť finále ako vo Varšave? Neviem, neviem... Keď na to pozerám tak, že v Poľsku som bola po krátkom programe devätnásta, a v Tokiu pribudnú dve Američanky, Japonky i Kórejky, tak veľkú šancu na postup do finále nemám. Ale určite o to zabojujem," nevzdáva sa vopred košický krasokorčuliarsky talent. V šestnástich je preň úspechom už to, že medzi najlepšími ženami sveta môže vôbec štartovať.

Bohuš MATIA

Autor: V PONDELOK 19. 2.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári