Za cenu šálky kávy má dieťa zaplatený mesačný pobyt v škole

Vedieť a chcieť pomôcť je vlastnosť, ktorú by z človeka nemalo vykoreniť ani 21. storočie. Tak, ako sú vo svete známi pomocou tzv. krajinám tretieho sveta spevák skupiny U2 Bono Vox, herečka Angelina Jolie či speváčka Madonna, žijú aj na Slovensku ľudia, ktorí sa rozhodli pomáhať zaostalým a rozvojovým krajinám. Aké sú konkrétne možnosti takejto pomoci sme sa informovali v Občianskom združení Humanistické centrum Narovinu.

Združenie ako pobočka rovnomerného českého hnutia pôsobí po celom Slovensku. Zmyslom jeho vzniku bola reprezentácia medzinárodného humanistického hnutia šíriaceho vo svete myšlienky solidarity a nenásilnej zmeny súčasného sveta k tolerancii, nenásiliu, mieru, skutočnej rovnoprávnosti a demokracii. Základom činnosti hnutia sú dnes adopcie na diaľku. Na Slovensku je to ojedinelý projekt, funguje iba štvrtý rok, a je zameraný na pomoc deťom v Keni. Martina Slávičková, ktorá je predsedníčkou združenia a koordinátorkou adopcií hovorí, že získavaniu adoptívnych rodičov predchádzali v Keni projekty ako vytváranie dielní remeselníkov, realizácia projektov v poľnohospodárstve, upratovanie štvrtí alebo otváranie kurzov bezplatnej alfabetizácie.

"O zmenu Keňania mali záujem, a tak sami, bez peňazí, začali v najchudobnejších častiach hlavného mesta Nairobi vytvárať malé školy. Dokonca aj nepojazdný autobus slúžil spočiatku ako škola," rozhovorila sa M. Slávičková. Dnes namiesto neho funguje riadna, ktorá získala potrebné certifikáty a stala sa oficiálne uznanou. "Cieľom prvotných krokov bolo ukázať, aké zmeny sa môžu udiať, ak ľudia veria vo vlastné sily a schopnosti, a nie, že pasívne čakajú na niečiu pomoc."

Práve v rámci týchto projektov vznikla neskôr

myšlienka adopcií na diaľku. V Keni sa začali približne v roku 2001, na Slovensku o dva roky neskôr. "Po Keni rozbiehame projekty aj v Indii, no tie skutočne len rozbiehame. Zatiaľ si na Slovensku našlo adoptívnych rodičov asi 200 keňských detí. Znamená to, že približne 200 Slovákov sa rozhodlo pomáhať. Z Košíc sú v tomto konkrétnom projekte zapojení dvaja, no vieme aj o ďalších podporujúcich deti cez iné organizácie a združenia," spomenula ďalej M. Slávičková.

Veková hranica adoptívnych rodičov, či podmienky, napríklad zamestnanie alebo vierovyznanie, nie sú stanovené. Dieťa si môžu adoptovať kolektívy, firmy, prípadne trieda v škole. Podporovať sa dá, keď má najmenej štyri roky, keďže pred nástupom do riadnej školy musí absolvovať predškolské ročníky, a už táto výchova stojí peniaze.

"U Keňanov je o adopcie záujem, lebo z vlastných prostriedkov poskytnúť dieťaťu vzdelanie nevie takmer žiaden z rodičov. Výber detí, ktoré sú zaradené do adopcie, robia koordinátori hnutia pôsobiaci v Keni. Zaradenie je podmienené spoluúčasťou na projektoch, chápaním súvislostí i snahou pričiniť sa o zmenu k lepšiemu." Určite, ako konkretizovala predsedníčka združenia, nebude do adopcie zaradené dieťa rodičov, ktorí pijú a starostlivosť o potomstvo je im ľahostajná... Koordinátori - dobrovoľníci pôsobiaci v Keni dobre poznajú pomery, v ktorých tamojší ľudia žijú. Vedia lepšie vysvetliť ako projekt funguje i čo je jeho cieľom.

Deti, ktoré by mohli byť do projektu zapojené, vyhľadávať netreba, sú prakticky na každom kroku. "V súčasnosti adoptovaných 200 detí je len kvapkou v mori chudoby a nepriaznivého postavenia. Pomôcť sa snažíme najmä tým, ktoré sú siroty a stará sa o ne niektorý príbuzný. Alebo sú polosirotami, zväčša žijúcimi s matkou, ktorá sama nie je schopná dostatočne sa o ne postarať. Do adopcie môžu byť zaradené aj deti, ktoré majú oboch rodičov, ale v rodine žije popri vlastných i niekoľko tzv. získaných detí." Najmä na vidieku to tak funguje, že keď deťom umrú rodičia, postará sa o ne v susedstve žijúca rodina, i keď s nimi nie je v príbuzenskom pomere. V meste čosi také neexistuje, z týchto detí sa stávajú zväčša deti ulice...

Mesačne sa na adoptované dieťa platí fixná čiastka 800 Sk. Posielať sa dajú mesačne, trikrát do roka alebo raz za rok spolu 9600 Sk. Na prvý pohľad je to možno väčší peniaz, ale pri prerátaní na deň je to cena kávy, ktorú si na Slovensku doprajeme... "Peniaze sa pošlú na účet organizácie, ktorú naše združenie priamo v Keni založilo. Potom sa prerozdelia koordinátorom. Tí majú určené, čo za peniaze môžu deťom kúpiť. Všetko sa dokladá účtenkami. Hospodárenie kontroluje hlavná koordinátorka českého občianskeho združenia Dana Feminová, ktorá projekt pomohla naštartovať. Každý koordinátor má na starosti istý počet detí. Je rôzny, podľa toho, ako zvláda svoje úlohy."

Zatiaľ žiaden slovenský rodič nebol dieťa v zahraničí navštíviť ani žiadne dieťa z Kene neprišlo na Slovensko. V jednom prípade sa o tom uvažovalo, ale potom upustilo. "Pre chlapca by to bol obrovský šok, návštevu by vnímal ako pobyt v raji. Len keby tu dlhšie pobudol, zistil by, že máme aj také problémy ako sú násilie, nekomunikácia, vraždy, samovraždy, chýbajúci hlbší zmysel života."

Slovenskí rodičia majú kontakt s dieťaťom cez občianske združenie. Zabezpečuje, aby rodičovi prišla fotografia dieťaťa, list, prípadne aj kresba, ak je to mladšie dieťa. A tiež trikrát do roka kópia vysvedčenia. Trikrát preto, lebo v Keni majú školský rok rozdelený na tri obdobia. "Keby mali kontakty a korešpondenciu platiť Keňania, bol by to pre nich ďalší veľký výdavok, preto sa o tieto kontakty staráme my."

Občianske združenie uvíta, ak sa im prihlásia ďalší adoptívni rodičia. Jediným problémom je, že na webovej stránke momentálne nemajú snímky detí, ktoré by si mohli záujemci adoptovať. Chystajú sa však do Kene, takže koncom februára už by mali mať formuláre, mená i fotografie nových detí.

Projekt Adopcie na diaľku je podľa M. Slávičkovej krásny. Myšlienkou, aj tým, že nekladie dôraz len na finančnú pomoc, ale na zmenu. "Zmenu systému, ale predovšetkým zmenu v našich srdciach. Spojením afrických detí a slovenských rodičov sa snažíme predstavami, slovami a činmi meniť svet. Pokiaľ sa podarí prebudiť len zopár srdiečok, má to zmysel."

Afrika, ktorú mala možnosť navštíviť, je podľa M. Slávičkovej úžasná. Žijú v nej fantastickí ľudia. Vítajú vás, usmejú sa, potľapkajú vás i zaspievajú a zatancujú. Sú spontánni a človek sa nestačí čudovať, kde aj vo veľkej biede berú toľkú životnú energiu. "My žijeme v porovnaní s nimi v blahobyte, a predsa sme vystresovaní, nevyspatí, nešťastní, násilní... a tak, keď nezvládame sami seba, mlátime a kričíme na deti, manželky, hádame sa s kolegami. Alebo vyvedieme také absurdity ako že dieťa zabije brata kvôli bicyklu..."

Za stres a zhon, ktoré zažívame, si môžeme sami. Máme všetko, čo potrebujeme k životu, dokonca i nadbytok, a stále nie sme spokojní. Chybou je, že hľadáme uspokojenie vonku a nie v nás, tvrdí M. Slávičková. Kto neverí, nech sa skúsi o pravdivosti týchto slov presvedčiť...

Pán Ladislav pomáha 9-ročnej polosirote Edne z Kene

Z vysvedčenia skoro dostal infarkt

Jedným z košických adoptívnych rodičov je pán Ladislav. "Keďže je to dobrá vec, rozhodol som sa, že budem pomáhať pri kúpe školských potrieb, a ak sa niečo zvýši, tak i oblečenia. Vzdelanie je v afrických krajinách veľmi dôležité, bez neho sa nemajú mladí šancu uplatniť. Mám dievčatko, volá sa Edna a bude mať deväť rokov," predstavil svoju "dcérku" z Kene.

Pri výbere nepozeral na vzhľad, nerozhodovalo ani to, či to bude chlapec alebo dievča. Jediným kritériom boli rodinné pomery, čiže ťaživosť situácie a potreba pomoci. Edna má ešte súrodencov a stará sa o nich len mama, otec zomrel. Mama pritom nemá stálu prácu. "Edna aj začala chodiť do školy, ale musela ju opustiť, mama to nezvládala. Som preto rád, že znovu mohla do školskej lavice zasadnúť a vzdelávať sa."

Asi tri či štyrikrát do roka Edna pánovi Ladislavovi napíše. Listy sú to veľmi milé a sú v nich približne takéto vety: ´Ahoj Laco. Ďakujem Ti veľmi pekne. Mám Ťa strašne rada, za to, že pomáhaš našej rodine. Aj moju mamu mám rada, aj moju sestru mám veľmi rada. Všetkých mám veľmi rada. Ahoj.´

Občas pošle aj nejaký obrázok. "Aj keď dom a postava vyzerajú takmer rovnako, je to zlaté. Pravidelne mi tiež chodí kópia vysvedčenia, nech vidím, ako sa učí. Spočiatku som z neho skoro infarkt dostal, pretože ona na ňom nemá napísanú stupnicu od 1 po 5 ako je to u nás, ale boli tam čísla ako 48, 255... Verím však, že je dobrou žiačkou...," dúfa pán Ladislav, ktorý by chcel Ednino štúdium podporovať čo najdlhšie. I keď istý čas to vyzeralo všelijako. Pán Ladislav, ktorý nepracuje v oblasti, kde sú niekoľkotisícové platy, sa sám dostal na istý čas do finančných problémov. Obrátil sa však na známych, a teraz Edne na štúdium prispievajú štyria, takže na jedného to vychádza len okolo 200 korún. Projekt takúto alternatívu umožňuje.

"Rozdeliť podporu bola i možnosť ukázať, že ak človek chce, dá sa to a nie, že by som zrazu prestal. Hoci to druhé by bolo najjednoduchšie riešenie, ku ktorému by sa určite viacerí priklonili. Ja som to však nechcel, preto som požiadal o pomoc priateľov."

Pán Ladislav by rád posielal Edne peniaze čo najdlhšie, aby sa aspoň na strednú školu dostala. I keď vie, že to, čo robí, je len kvapkou v mori, je rád, že tá jeho kvapka pomáha. Edna sa chytila, získava vzdelanie a má veľkú šancu žiť v dospelosti trochu inak.

Košická novinárka B. Hybačková je adoptívnou mamou Shilpy z Indie

Verí, že raz sa určite stretnú a vystískajú sa

Novinárka Beáta Hybačková je tiež adoptívnym rodičom, i keď sprvu o tom nechcela veľmi hovoriť, lebo dobré veci sa vraj majú robiť v tichosti. Až naveľa sme sa dozvedeli, že piaty rok finančne podporuje dnes 10-ročné dievčatko z Indie, ktoré sa volá Shilpa a chce sa stať učiteľkou.

"Verím, že sa jej tento sen splní a kým budem môcť, mienim jej v tom pomáhať. Shilpa žije so svojimi rodičmi a tromi súrodencami v dedinke Vamanjoor neďaleko Mangalore v juhoindickom štáte Karnataka." Rodina je slušná, ale veľmi chudobná, mesačný príjem je 500 rupií, čo je v prepočte niečo vyše 300 korún. "Túto informáciu mám z Dharma Jyothi Social Centre, tamojšej kresťanskej charitatívnej organizácie. Je to organizácia, s ktorou spolupracuje Slovenská katolícka charita, na ktorú som sa obrátila, keď som sa chcela stať ´mamou na diaľku´."

Myšlienkou podporovať dieťa v niektorej chudobnej krajine sa začala zaoberať počas dovolenky v Egypte, kde videla veľa biednych detí, ktoré nemôžu chodiť do školy, lebo rodina na to nemá prostriedky. "Podobná situácia je v Indii, krajine, ktorá je mi sympatická i preto, že sa venujem joge a mám rada Thákura. Zo Slovenskej katolíckej charity mi na požiadanie o ´malú Indku´ poslali fotografiu rozkošného dievčatka s velikánskymi očami, bodkou na čele a otázkou, či ju prijmem. Akoby nie. Okamžite som vyplnila dotazník a odvtedy z môjho účtu pravidelne odchádza 500 korún mesačne."

Z Dharma Jyothi dostáva B. Hybačková informácie, ako sa Shilpa učí. Zatiaľ veľmi dobre. Občas je pri anglickom preklade listu priložený obrázok, ktorý nakreslila. Pravidelne sa tiež dozvedá, na čo sa peniaze použili. Či na školné, oblečenie, letný tábor, niekedy na pomoc sestre, dokonca sa niečo zvýši na úspory. "Raz do roka dostávam fotografiu mojej adoptívnej dcéry. S radosťou sledujem, ako rastie do krásy. Keď som jej poslala balík, zakrátko mi došlo poďakovanie a fotografia snedého, rozosmiateho dievčatka, ktorému spod trička so slovenskou trikolórou vykúkali nohavice sárí a bosé nôžky. Pritom radostne stískala blonďatú žmurkaciu bábiku v slovenskom kroji." Toto bol podľa B. Hybačkovej dokonalý argument pre všetkých známych, ktorí sa s pochybnosťou pýtali, či si je istá, že jej peniaze idú na správny účel... "So Shilpou sme sa ešte nevideli, no verím, že neprejde veľa času a stretneme sa. Už teraz sa teším, ako ju vystískam".

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári