Korzár logo Korzár Košice
Piatok, 22. február, 2019 | Meniny má Etela
Nájdete nás na webe

HISTÓRIA

Obnovu Dómu sv. Alžbety dostal do uznesenia vládyMonsignor doktor Štefan Onderko bol urastený muž s prísnym pohľadom a nápadnou jazvou na čele. Mal

Obnovu Dómu sv. Alžbety dostal do uznesenia vlády

Monsignor doktor Štefan Onderko bol urastený muž s prísnym pohľadom a nápadnou jazvou na čele. Mal nesmiernu charizmu nielen u katolíkov, ale aj u predstaviteľov iných cirkví, a kde sa objavil, tam budil pozornosť veriacich. Pri bližšom kontakte ste mali možnosť poznať, že je to človek nesmierne zaujímavý, kultúrne rozhľadený, znalec reálneho života a slabôstok mnohých vysokých funkcionárov svojej doby ostatne, vyplývalo to z jeho funkcie. Rád a dobre si zaspieval operetné árie a so skladateľom Gejzom Dusíkom sa osobne poznali a často stretávali. Jeho neprajníci ho obviňovali z kadečoho, najviac z kolaborácie s komunistami. Keď sa potom sprístupnili zväzky ŠTB, jeho meno ste tam nenašli, zato celý rad mien iných, nenápadnejších cirkevných funkcionárov.

V SLUŽBE BISKUPA ČÁRSKEHO

V 60. rokoch minulého storočia, keď som bol ešte školopovinný chlapec z košického sídliska, mal som susedku a spolužiačku Marienu. Tá sa mi jedného dňa detsky pochválila, že jej strýko je biskup. Nuž celkom pravdu nemala, lebo biskup nebol, iba kapitulný vikár, takže biskupa zastupoval. Naviac sme v tej bezbožnej dobe vyrastali tak, že sme ani nevedeli, čo je to biskup a na čo sa to používa, nieto ešte kapitulný vikár. Takže mi Marienin strýko časom vyfučal z hlavy a až neskôr som si uvedomil, že som vtedy prvýkrát v živote počul o monsignorovi doktorovi Štefanovi Onderkovi.

Doktor Onderko, ktorý sa narodil počas 1. svetovej vojny v roku 1916, pochádzal z Humenného a už ako chlapcovi mu predurčili kariéru duchovného. Tak to na východe vtedy chodilo v chudobných rodinách, kde mali nadaného chlapca. Neskôr som počul spomínať archeológa Bela Pollu, jeho generačného druha, tiež východniara a bohužiaľ tiež už mŕtveho, ako ich mamka fňukala nad nedeľným obedom, že "Piťko Onderko" je už v seminári, a on stále nič. A ako sa jeho otec rozzúril (on teda rozhodne nechcel mať kňaza v rodine) a prevrátil stôl s celým sviatočným obedom. Spomínaný seminár bol tu u nás v Košiciach, na Hlavnej ulici, v budove bývalého konviktu.

Nebudem sa príliš zaoberať detailami mladosti pána vikára Onderka. To je práca pre niekoho, kto raz bude spracovávať jeho oficiálny životopis. Ja si len chcem naňho spomenúť ako na človeka, s ktorým pamiatkári prichádzali takmer každodenne do styku, a ktorému za mnohé vďačili. Uvediem však toľko, že po absolvovaní štúdia teológie ho čakala každodenná farárska práca v dedinách na okolí Bardejova. Časom tu ako mladý farár spoznal košického biskupa doktora Čárskeho, svojimi schopnosťami ho zaujal a začal postupovať po rebríčkoch cirkevnej hierarchie.

V posledných rokoch svojho života často spomínal na toto obdobie, na rozospievanú mládež, máje a jazdecké sprievody, a spústu iných detailov života na vtedajších dedinách. No roky bežali, vypracoval sa na bardejovského dekana a neskôr si ho pán biskup "pritiahol" sem do Košíc a v januári roku 1954 ho ustanovil ho svojim generálnym vikárom civilne povedané zástupcom. Často rozprával o tom, ako sa mu do Košíc nechcelo a ako ho pán biskup musel prísne prehovárať. Potom zase ubehlo zopár rokov a v marci roku 1962 jeho dobrodinec, biskup Čársky zomrel. Pár dní po jeho pohrebe zasadla katedrálna kapitula a za Čárskeho nástupcu si vyvolila jeho, zatiaľ vo funkcii kapitulného vikára. Mal ním už zostať po celý zvyšok života.

JEHO NAJVÄČŠÍ ČIN

Socialistický štát sa s kresťanskými cirkvami neveľmi znášal. Osobitne s najsilnejšou z nich, rímskokatolíckou. Vzájomné prieky si robili, kde len vládali a pán vikár si to odtrpel tým, že už sám fakt, že vyhovoval vtedajšiemu štátu, znamenal, že nevyhovoval Vatikánu. A tak sa nemal šancu niekedy stať biskupom, aj keď diecézu spravoval dlhé roky. Nikdy sa nenasťahoval do biskupského paláca, ktorý teraz osirel, a kde to dýchalo starým svetom takým nepatričným v ateistických socialistických časoch. Pán vikár ostal bývať vo vedľajšej budove košickej fary, v byte dómskeho farára (túto funkciu tiež zastával). Okrem svojej bežnej práce pomohol vyriešiť mnohé problémy mesta, ktoré v podstate neboli v jeho kompetencii. Začiatkom sedemdesiatych rokov v Košiciach založili Mestskú správu pamiatok a pán vikár pre ňu poskytol priestory v príjemnom rohovom dome na Mäsiarskej ulici. Vydržala tam až do konca existencie režimu. Vtedajší pamiatkári mu tak vďačia za to, že vôbec mali kde sídliť.

Ale to, za čo mu môžu byť osobitne vďační, ešte len malo prísť. Bol to problém s rekonštrukciou dómu, ktorú si táto skvelá pamiatka už veľmi vyžadovala. V časoch socialistického režimu prevzal povinnosť starostlivosti o cirkevné pamiatky štát. To preto, že prevzal aj majetky a príjmy, z ktorých by to inak cirkev mohla financovať. Normálny človek by samozrejme nikdy nezapochyboval, že dóm, pýcha Košíc, obnovu potrebuje. Ale minulý režim nebol normálny. Žiaden miestny pohlavár strany by sa neopovážil povoliť naplánovanie obnovy kostola hoci aj košického dómu. Nie preto, že by komunisti čosi také nezniesli, ale preto, že mniestni potentáti sa navzájom báli seba že to proti sebe zneužijú a "nabonzujú" sa. No a tu zasiahol pán vikár. Kontaktoval sa priamo na toho najdôležitejšieho na Vasila Biľaka. A obnova dómu sa obratom dostala priamo do uznesenia vlády, a samozrejme do všetkých nižších príslušných uznesení. Nepochybne to bol najväčší čin pána vikára.

Ešte predtým sa pustil do dokumentovania stavu a príprav na obnovu dómu. Tak som mal možnosť ako študent brigádnik, ktorý zameriaval stavebné detaily a v archíve prekresloval historické výkresy, poznať ho v polovici sedemdesiatych rokov. Z cirkevných peňazí financoval dómske záležitosti v časoch, keď to štát ešte neschválil. Vtedy som prvýkrát mal možnosť chodiť za ním, spoznať priestory fary a neskôr aj biskupského paláca a hlavne vidieť netušené zákutia dómu, samozrejme verejnosti neprístupné. Ale mal som tiež možnosť vidieť iné čudá. Napríklad pravidelné spočítavanie finančných výnosov z košických kostolných zvončekov. A u pána vikára na pracovnom stole čerstvé zásielky oficiálnych vatikánskych novín Osservatore Romano. Vtedy v socializme sme o týchto tlačiach vedeli iba zo zahraničného rozhlasu. Mimochodom, pán vikár sa neskôr vyjadril, že k Vatikánu nikdy príliš neprilipol a bol rád, keď sa tam oňho čo najmenej zaujímali.

AKO BUBLINA ČO NÁHLE PRASKÁ

Neskôr som sa stal oficiálnym pamiatkárom. Na obnove dómu vtedy začínali pracovať poľskí reštaurátori a tu sa opäť osvedčil pán vikár Onderko. Našiel im potrebné priestory priamo v budove fary, neskôr aj v iných priestoroch patriacich cirkvi. Obnova dómu sa rozbehla, pán vikár bol u nás pamiatkárov pečený varený a roky pomaly plynuli. Poniektorí pamiatkoví seniori pomreli, poniektorí sme túto firmu opustili, iba pán vikár akoby bol nestarnúci. Až nakoniec prišla "nežná" revolúcia, ktorá sa v mnohých ohľadoch nesprávala nežne. Košická diecéza konečne dostala riadneho biskupa (posledného, keďže dnes je už arcibiskupom) a pán vikár odišiel po dvadsaťosemročnom úradovaní do dôchodku. Odsťahoval sa k svojim príbuzným a verejnosti akosi zmizol z očí.

No my, generácia ľudí, ktorí s ním na obnove dómu, ale aj iných cirkevných pamiatok pracovala, sme s ním aj naďalej udržiavali kontakty a naďalej sa príležitostne navštevovali. Spomínalo sa na všeličo. Na stare zlaté časy biskupa Čárskeho, na príjemnú osobnosť doktora Wicka, na to, čo bolo a už nebude, ako niektorí funkcionári definitívne zmizli, a iní v obnovenom pluralistickom svete ešte viac vynikli, osobitne radi sme sa zabávali na bývalých vysokopostavených komunistoch, ktorí nám teraz tvrdili, že vlastne celý čas boli hlboko veriacimi kresťanmi. Spomínali sme na hrôzu budiace, no dnes už smiešne pôsobiace historky zo socialistickej minulosti, a obdivovali pána vikára, ako dobre sa drží a navonok nestarne. Žasli sme tiež, že obnova košického dómu ešte stále nie je dokončená, aj keď za socialistickej éry plánovania by bola už dva roky za nami, nuž ale kto vtedy vedel, že raz dychtivo vstúpime do NATO do Európskej únie a dokonca do Afghanistanu, a že budeme živiť toľkých milionárov a aj zopár miliardárov.

Pán vikár zatiaľ pokojne trávil svoju starobu, občas navštívil kúpele a v plnej duševnej sviežosti sa v januári minulého roku dožil úctyhodného veku deväťdesiatich rokov. No a potom to nenápadne prišlo. Po návrate z rekreačného pobytu sa mu zazdalo, že akosi zoslabol. A tak navštívil lekára, ktorý ho uložil na lôžko, no po krátkom pobyte v nemocnici prišiel 6. júla jeho koniec. Vec síce smutná, ale v takom vysokom veku prirodzená. Keď mi o tom známi rozprávali, napadlo ma, že asi málokto si uvedomuje, ako krásne zomrel, doslova "všade a nikde zvlášť a priamo v rukách, na spôsob bubliny, čo bez prípravy puká". Istý literárne podkutý lekár týmto citátom básne Olivera Wendella Holmesa popisoval predstavu konca života zdravého starého človeka raz v šťastnej budúcnosti, keď už nebudú existovať starecké choroby, demencie a iné neduhy.

Pochovali ho na verejnom cintoríne v Barci, na parcele v dolnej časti, neďaleko vchodu vľavo, medzi viacerými významnými Košičanmi. Prostí veriaci ľudia si ho budú ešte dlho pamätať a ctiť v spomienkach. Možno si ho svojou cenou raz konečne uctí aj toto mesto, aj keď už "in memoriam".

Vikárov v dejinách Košickej diecézy bolo takmer toľko, ako biskupov

Slovo vikár, po latinsky vicarius, znamená zástupcu, námestníka či náhradníka. V stredovekej minulosti sa používalo aj v súvislosti so svetskými osobami, napríklad kráľovskí alebo ríšski vikári, ale dnes už len pre osoby z cirkevnej sféry, kde existuje celý rad typov vikárov, až po tých najvyšších apoštolských (pápežských). Za čias rímskej ríše, pred vznikom kresťanstva, však bola hodnosť vikára funkciou čisto svetskou a významovo blízkou stredovekej richtárskej hodnosti. Samotný termín vicus znamenal pôvodne majer, mestskú štvrť, či uličku. Keď sa prizrieme dejinám našej diecézy existujúcej od roku 1804, zistíme, že tu úradovalo vikárov viac než dosť, neraz v politicky významných dobách, a že kapitulný (diecézny, biskupský) vikár doktor Onderko bol unikátom iba ak z hľadiska trvania svojho vikariátu.

Už po smrti nášho prvého biskupa Ondreja Szabóa v roku 1819 úradoval 19 mesiacov kapitulný vikár František Rimanóczy. Potom, po smrti druhého biskupa Štefana Čecha, v rokoch 1831 až 1832 zaskakoval vo funkcii kapitulný vikár Ján Kőnig. Počas úradovania a po odchode tretieho biskupa Imricha Palugyaya v rokoch 1832 až 1836 a v roku 1838 zastupoval biskupa druhýkrát vikár Ján Kőnig. Po smrti štvrtého košického biskupa Antona Ocskaya v rokoch 1848 až 1850 nastúpil už tretíkrát vikár Ján Kőnig. Po odchode piateho košického biskupa Jozefa Kunszta v roku 1852 to bol vikár Adam Szolcsányi a po smrti šiesteho biskupa, Ignáca Fabryho v rokoch 1867 až 1868, vikár Jozef Árossy. Po smrti siedmeho biskupa Jána Pergera v rokoch 1876 až 1877, úradoval vikár Ján Krausz a po smrti ôsmeho biskupa Konštantína Schustera v roku 1887 František Szabad a nakoniec po smrti jedenásteho biskupa, Jozefa Čárskeho, v rokoch 1962 až 1990 Štefan Onderko, čo bolo evidentne nielen najdlhšie spomedzi kapitulných vikárov, ale aj druhé najdlhšie úradovanie na poste košického biskupa (po doktorovi Čárskom).

Keď si uvedomíme, že takmer všetky problematické obdobia diecézy v 19. storočí - cholerovú epidémiu, východoslovenské sedliacke povstanie, maďarskú revolúciu, rakúsko uhorské vyrovnanie - a tiež značnú časť "panovania" éry socializmu v 20. storočí, vrátane sovietskej okupácie v roku 1968, museli na čele našej diecézy absolvovať kapitulní vikári, mohol by vzniknúť dojem, že katolícka cirkev na týchto mužoch doslova stojí. Snáď najvýznamnejším z nich bol Nemec Ján König, ktorému vďačí náš Jonáš Záborský za podporu v ťažkých časoch, a ktorého po smrti uložili do podzemia Michalskej kaplnky (vpravo). No jeho hrob sme tam počas rekonštrukcie nevedeli identifikovať.

Historická perlička

Nevyslovená otázka pána vikára Onderka

Pri istom posedení sa spomínalo na pravidelné povinné návštevy cirkevných funkcionárov u straníckych a štátnych predstaviteľov. A tak sa pán vikár rozspomínal, ako sa dostal aj s inými československými kňazmi na prijatie k samotnému Vasilovi Biľakovi. A keďže to vraj bolo na Pražskom hrade, nakukol medzi nich aj sám prezident Gustáv Husák utrúsiac pritom premúdru poznámku, že on teda Bibliu veľmi dobre pozná, lebo sa ju musel povinne učiť, keď ho svojho času väznil katolícky štát. Doktor Onderko, známy svojim zmyslom pre humor, si vraj vtedy pomyslel (vysloviť to nahlas by v tých časoch bolo riskantné): "A ktovie čo sa musel učiť, keď ho potom väznili komunisti".

Text: Jozef Duchoň

Fotografie: autor a rodinný archív

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  2. Štefánka by Pulitzer
  3. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  4. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  5. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  6. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  7. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  8. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  9. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  10. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  1. Na Slovensku sa vydáva najviac učiteľských preukazov
  2. Prihlásili ste sa ako dobrovoľník na Olympiádu v Tokiu?
  3. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  4. Štefánka by Pulitzer
  5. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  6. Konferencia - EU support for research
  7. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  8. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  9. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  10. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 24 437
  2. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 17 219
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 9 626
  4. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 6 899
  5. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 6 222
  6. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri? 5 251
  7. Štefánka by Pulitzer 5 080
  8. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 4 737
  9. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 3 570
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 2 919

Neprehliadnite tiež

Vadala mu tvrdil, že s Ficom sa poznajú. On sa na tom vtedy len smial

Hovoril tiež, že je spojený so Smerom, a ponúkal aj pomoc s dotáciami.

Antonino Vadala na košickom súde, ktorý ho vydal do Talianska.

Spor prerástol do extrému. Jeden má rozťatú hlavu, druhý zlomenú nohu

Kaduk podozrieva políciu, že žehlí susedovi jeho prešľapy.

Mladší z Kadukovcov utŕžil ranu na boku hlavy, útok opätoval kontajnerom.

Práce na dostavbe zimného štadióna v Starej Ľubovni sa začnú v apríli

Obyvatelia mesta na svoj športový stánok čakajú už 36 rokov.

V meste Stará Ľubovňa už desaťročia čakajú na zimný štadión.

Španiel Casado verí, že Michalovce aj druhý domáci zápas zvládnu

Po dvoch prehrách s Nitrou berie do tretice už len víťazstvo.

Casado v premiére za Michalovce predviedol výborný výkon.

Keď muž miluje mesto. Veľký príbeh lásky Sándora Máraia a Košíc

Pred tridsiatimi rokmi zomrel svedok starých Košíc.

Sándor s Lolou prežili spolu 62 rokov a až do smrti v exile spomínali na rodné Košice.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kiska: Fico ma chcel vydierať, aby som ho vymenoval za predsedu ústavného súdu

Prezident Andrej Kiska vysvetľoval daňovú kauzu firmy KTAG.

Stĺpček šéfredaktorky

Robert Fico je v rozklade

Ako do Ficovej mafiánskej scény zapadajú policajné orgány?

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Vojna Fica a Kisku vstúpila do novej fázy

Fico opäť našiel Kiskovi úžeru.

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop