Sľúbil, že im nedá veľa gólov, a potom ich nastrieľal osem

Dali si dobrý názov - Hornets (sršne). Aj cieľ - zmeniť stereotyp, ktorý svojou suverenitou zaviedli do našich bazénov vodní pólisti NChZ Nováky. Vyzbrojená partiou svetaskúsených borcov chystá sa košická ČH Hornets urobiť malú revolúciu v najvyššej slovenskej súťaži. A verte, že bývalí reprezentanti Roman Poláčik, Róbert Kaid či Peter Veszelits, hoc majú už okolo štyridsiatky, dokážu ešte riadne súperov poštípať.

"Hlavne nám ide o to, aby sme prispeli k skvalitneniu slovenskej ligy, aby v nej nebolo len jedno mužstvo, ktoré si robí nárok na titul. Už sme ukázali, že vieme nabiť nášho miestneho rivala ŠKP i bratislavskú Sláviu UK, aj potrápiť Nováky..." naznačuje nová posila žlto-čiernych sršňov Peter Veszelits, že by nebolo od veci, zobrať im po dlhých rokoch aj majstrovský titul. Pre jedného z najlepších centrov slovenskej vodnopólovej histórie je návrat do Košíc ďalšou motiváciou v dlhoročnej kariére. Aj keď ju nekončí tam, kde ju pred viac ako dvadsiatimi rokmi začínal...

Otec si vytrpel

Čiapočku prvého mužstva Červenej hviezdy Košice si navliekol už v sedemnástich. "Boli sme dosť šikovný ročník, tá šesťdesiatdeviatka, naraz sme, ešte v juniorskom veku, išli k mužom piati. No nie ako dnes, keď prídu do áčka traja dorastenci len preto, že nie sú ľudia. Vtedy viedol ´čeháčku´ tréner Bottlik a až na jedného hráča všetci boli reprezentanti."

Aj jeho otec Gustáv bol výborný plavec a pólista, takže nebolo na tom nič zvláštne, že Peter išiel jeho šľapajách. Aj keď, pravdu povediac, zo začiatku sa mu do vody príliš nechcelo. "Otec si však dal za úlohu, že ma naučí plávať. I keď sa mu to spočiatku neveľmi darilo. Mal som strach, k vode som cítil odpor. On však ustavične čosi vymýšľal, aby som sa ho zbavil. Pustil ma vo vode, aby som sám zaplával aspoň tri metre, ale zrazu bolo tých metrov dvadsať, vždy tú vzdialenosť predlžoval. Dosť si so mnou vytrpel, ale napokon to zvládol. Mal som vtedy šesť či sedem rokov."

Peter začal v plaveckej dráhe. "Myslím, že som bol celkom slušný prsiar. Dosiahol som nejaké úspechy na školských či krajských pretekoch, ale plávanie bolo pre mňa iba krátkou epizódou. Najmä preto, že to bola trochu nuda. Oveľa viac zábavy som si s kamarátmi užil pri vodnom póle. Skúšal som to aj s futbalom, na Lokomotíve pri pánovi Kožiarikovi. Aj som odohral jeden kvázi oficiálny zápas, v ktorom som dal dva góly, ale bola tam taká čudná partia chlapcov, nikto z nich sa nevedel zasmiať, nebola s nimi vôbec zábava." Dal preto prednosť mokrej lopte. A urobil dobre.

Za áčko Červenej hviezdy odohral šesť sezón. Zažil ešte staré dobré časy, keď sa pólo hrávalo pod holým nebom a košickí policajti nemali v spoločnej republike páru. "Hrať vonku malo svoje čaro, ale čo už, keď postavili krytú plaváreň... Ak dobre rátam, tak to bolo päť majstrovských titulov, ktoré som s ČH a neskôr s ŠKP získal. Najkrajší bol asi ten posledný federálny titul v deväťdesiatomtreťom, keď už Slovensko bolo samostatné, ale spoločná liga sa ešte dohrala."

Na olympiádu ako pozberanci

To bol Peter už dávno oporou národného mužstva a mal na svojom konte aj štart na olympiáde v Barcelone. "Na olympijské hry sú najkrajšie spomienky, na to človek nezabúda. I keď sme v Barcelone skončili poslední. Išli sme tam totiž ako náhradníci za Juhosláviu. Po olympijskej kvalifikácii v Calgary, kde sme si vybojovali miesto prvého náhradníka, sme nemali ďalšiu prípravu, nebolo sa na čo pripravovať. Mančaft začali dávať dokopy iba týždeň pred olympiádou, a bolo to dosť nedôstojné, ako sme tam cestovali. Nemali sme ušité obleky, ani jednotné tepláky, vyzerali sme ako nejakí pozberanci. Ale napriek tomu, nedá sa ľutovať, že sme v Barcelone štartovali." Vtedy ešte Peter Veszelits ani len netušil, že na Iberskom polostrove neskôr prežije šesť krásnych legionárskych rokov.

Najskôr však bola Austrália. "Bratom Bottlikovcom došla odtiaľ ponuka, či nemajú nejakého šikovného chlapca, ktorý by tam išiel na jednu sezónu. Voľba padla na mňa. A bolo to asi najkrajšie, čo som počas pôsobenia v zahraničí zažil." Za tím Freemantle Sharks hral čosi viac ako pol roka. Najskôr sa suverénne stali šampiónmi západnej Austrálie a v celonárodnej súťaži sa žraloci z Perthu prehrýzli k štvrtému miestu medzi domácou elitou. "Bola to pre mňa fantastická škola, aj keď to ešte nebol ten pravý profesionálny chlebíček. Okrem tréningov a zápasov som mal totiž aj jedno zamestnanie. Napísali oznam, že ju tu hráč, ktorý bol na olympiáde v Barcelone a bude učiť deti hrať vodné pólo. Bola to taká škola hrou. Na Perth mám veľmi pekné spomienky, so spoluhráčom sme bývali na krásnom mieste blízko rieky, ktorá sa vlievala do mora, užívali sme si nádherné počasie, jedným slovom, bola to paráda."

Bulhar bol statočnejší

Jeho kvalít si však už dávnejšie všimli aj niekde inde. Po návrate domov sa ozvala Mladosť Záhreb. "Vtedy to bol vo vodnopólovom svete asi taký pojem ako Real Madrid vo futbale." Taká ponuka príde iba raz za život. "Tam som zažil čo je to skutočný profesionalizmus. Trénovali sme sedem hodín denne, tri dopoludnia, štyri popoludní, svoje sme si museli odpracovať."

Balkánom v tých časoch otriasala nezmyselná vojna. "Bolo v nej aj Chorvátsko, ale v Záhrebe som to ani nebadal. Iba raz, keď bol hlásený delostrelecký útok na mesto, museli sme stráviť tri hodiny v pivnici. Nie, nemal som strach, asi preto, že som nevidel nikoho umierať, ale ešte v ten deň som sadol na vlak a utekal domov. Vrátil som sa až o dva týždne. Povedal som im, že to nie je moja vojna a ja som tam neprišiel zomierať. Oni to pochopili. Za Mladosť hral aj jeden Bulhar, ale on ostal. Asi bol statočnejší ako ja. No my sme na tom zďaleka neboli tak zle, ako napríklad Američania pôsobiaci v Dubrovníku. Bolo to hraničné mesto a Srbi na nich pozerali ďalekohľadmi..."

S Mladosťou získal dva tituly, hral vo finále Ligy majstrov, a patril k oporám najlepšieho svetového tímu. Bol by ostal aj ďalej. "Nebyť toho, že do klubu prišla nová generácia ľudí, ktorí si tam priniesli vlastných hráčov, oni rozhodovali s kým podpíšu zmluvu a kto odíde. Mali inú stratégiu ako predošlé vedenie."

Na Balkáne zostal, iba sa presťahoval o čosi západnejšie, na pobrežie Jadranu, do slovinského mesta Koper. "Ani tam nebolo zle, pretože to bolo v čase eufórie Slovincov, že sú samostatní, že majú vlastnú ligu, každé mužstvo sa pýšilo až tromi cudzincami. Trvalo to také tri-štyri roky, a potom slovinské vodné pólo opäť zapadlo prachom."

Aj preto prijal ponuku z domova, i keď prišla z klubu najväčšieho košického rivala. Nováky sa tiež chceli presadiť na európskej scéne a lákali hráčov na u nás nevídané podmienky. "Po rozdelení republiky Nováčania najlepšie zareagovali na zmeny v spoločnosti, na ekonomickú situáciu, vedeli nakúpiť zahraničných pólistov, dokázali uchmatnúť najlepších hráčov našim klubom, čím šikovne oslabili svojich domácich konkurentov. Košičania vtedy nereagovali, kým Nováčania mi volali už do Slovinska celý mesiac. Ponúkali mi také podmienky aké som mal v zahraničí, všetko dávali na zlatej tácke. A to čo sľubovali, som tam aj našiel." S chemikmi rozšíril svoju súkromnú zbierku titulov o ďalšie tri, pribudli aj tri prvenstvá v domácom pohári. "Ďaleko sme sa dostali aj v európskom pohári. V PVP sme hrali vo finálovej štvorke, ale o jeden gólik sme vypadli v dvojzápase s Grékmi, nabili sme silný Dubrovnik i Rím."

Mal tridsať, keď sa ozvali Španieli. Klub CN Terrassa z predmestia Barcelony síce veľa vody v španielskej lige nemútil, ale preňho to bola nová výzva, veď nie každému sa podarí hrať v krajine majstrov sveta a olympijských víťazov. "Samozrejme, že to človeka poteší. Tam som chytil doslova druhý dych. S Terrassou sme sa pohybovali v strede tabuľky, prvý rok sme skončili na piatom mieste, potom sme boli siedmi."

V druhej tretine španielskeho angažmá strieľal góly za Zaragozu. "Zaragoza bola nováčikom a už skôr mi telefonovali, že majú o mňa záujem. Dohodol som sa s nimi, keď sme sa stretli vo vzájomnom zápase. Len ma prosili, aby som im v tom zápase nedal veľa gólov. Sľúbil som im, nebojte sa, nedám. A dal som im iba osem... Vyhrali sme 9:7, ale aj tak ma kúpili. Funkcionárom išlo iba o udržanie v najvyššej súťaži. No my sme obsadili siedme miesto, s čím bola, medzi dvanástimi účastníkmi, veľká spokojnosť. Páčilo sa mi aj tam, no riadil som sa podľa toho, že lepšie je nebyť dlho na jednom mieste," bližšie spoznal aj hlavné mesto Španielska, Madrid, kde sa na ďalšie dva roky upísal klubu Real Canoe.

Vedel iba "buenos dias"

"Vždy som išiel do lepšieho, kde mi dali lepšie podmienky ako v predošlom klube." A vedel si ich už dojednať aj po španielsky, veď mu tá reč znela v ušiach celých šesť rokov. "Španielčina je ľahká. Keď som tam išiel, vedel som povedať iba ´buenos dias´, po roku som sa už mohol s ľuďmi aj rozprávať. Ani na Balkáne som nemal problémy, pretože máme trochu podobný jazyk. V Chorvátsku bolo veľmi dôležité naučiť sa najskôr hrešiť. Oni totiž začínajú i končia každú vetu nadávkou. Niežeby boli vulgárni, taká je ich mentalita..."

Na tú španielsku nedá dopustiť. "Tí ľudia sú veľmi zlatí, tí, s ktorými som sa stýkal v kluboch, i tí, ktorých som stretával v meste. Sú takí cmuk-cmuk. Ale šesť rokov bolo už trochu priveľa. Hlava už začínala trpieť, stále viac ma to ťahalo domov. V Madride som mal veľmi dobrého trénera, aj keď meno Pepe Alcazar Slovákovi asi veľa nepovie. Vo všetkom mi vychádzal v ústrety, keď som potreboval, nechal ma ísť domov, aby som si všetko vybavil. Chceli so mnou ešte predĺžiť zmluvu, ale mne už stačilo."

Vek nehral žiadnu rolu, veď napriek blížiacej sa štyridsiatke Peter vo všetkých štatistikách figuroval medzi najlepšími hráčmi španielskej ligy. "Bol som najlepším strelcom nášho tímu, a keďže som bol jediný center, hrával som prakticky celé zápasy. Iba sporadicky som si sadol na striedačku, aby som si trochu odpočinul. Ale ako vravím, bál som sa, že hlava to už nevydrží."

V novovzniknutom košickom klube ČH Hornets o jeho túžbe vrátiť sa domov dobre vedeli. "Volali mi už počas prvého roku v Madride, ale ešte som sa rozhodol zmluvu s Realom Canoe o jednu sezónu predĺžiť. Teraz sme sa na podmienkach s Hornets dohodli za dvadsať minút." Funkcionári klubu totiž zavetrili dobrú investíciu, aj keď na jej chrbte sa už pomaly črtajú obrysy štvrtého krížika. "Záleží od tela, koľko vládze. Niekto to zabalí už v dvadsiatichpiatich, lebo sa cíti starý. Ja budem hrať pólo pokiaľ mi to zdravie dovolí, keď už budem cítiť, že sa trápim, že vo vode strácam svoje meno."

Peter má pocit, že ho ešte nestratil ani v reprezentácii. Po sedemnástich rokoch jej však zbohom povedali zaňho iní. "Oficiálne som nikdy nepovedal, že v reprezentácii končím. Ani mi nebolo povedané, že so mnou už nerátajú. A keď už tak urobili, nik mi nepovedal ani ďakujem. Preto mám na vedenie zväzu ťažké srdce."

Reprezentačnú čiapočku mal naposledy na hlave v Rio de Janeiro, počas kvalifikačného turnaja na aténsku olympiádu. "Mal som ísť aj na ďalšiu kvalifikáciu na majstrovstvá sveta. Vtedajší tréner Gajdáč sa ma pýtal či môžem ísť, ale v poslednom zápase pred zrazom som si v klube natiahol rameno, a keď som nebol v poriadku, nechcel som brať miesto iným. Aj potom sa ma pýtal, či chcem pokračovať, ale ďalšiu pozvánku som už nedostal. Za trénera Bottlika to bolo jasné, vždy vopred oznámil - s tým rátam, a s týmto nie, lebo... Vždy to aj vysvetlil. Ale teraz je vo zväze garnitúra ľudí, čo nevedia čo je to obyčajná slušnosť."

Sláva z obrazovky

Pred poslednou olympiádou bol v Španielsku slávny, aj keď naša reprezentácia v Aténach chýbala. Takmer denne sa pri jednom z reklamných spotov Eurosportu usmievala na divákov z obrazovky jeho tvár. "Vedel som o tom, lebo mi volali kamaráti zo Slovenska, a vraveli aj domáci Španieli, že ma vidia v televízii. Chceli sa so mnou aj fotiť, že som taký slávny. Ale ja som tú stanicu vtedy nemal, takže som to nikdy nevidel."

Aj na Barcu to išlo, za tristo eur

Peter síce nie je futbalový fanatik, ale v Madride si nenechal ujsť príležitosť navštíviť pár zápasov Realu na chýrnom Estadio Santiago Bernabeu. "Je to fantastický kotol. Nevedel som však pochopiť ako sa tam môže zmestiť tých osemdesiattisíc ľudí, a tri minúty po skončení zápasu sú z tribún zasa preč. Ten architekt to vymyslel naozaj dokonale. Na súpera zo stredu tabuľky nebol problém zohnať lístok, ale keď tam hrala Barcelona, obyčajný človek ako ja, nemal nárok. Keď ste ovšem neboli ochotní na čiernom trhu dať za vstupenku tristo eur. To som radšej išiel do ich typickej krčmičky, dal som si pivko, olivy a tie ich výborné syry, a s miestnymi fandil pri televízore."

Bohuš MATIA

Autor: Premiéra hry Murlin Murlo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári