Keď potreboval ukryť Led Zeppelin, strčil platňu medzi vážnu hudbu
V dnešnej ére cédečiek a dévedečiek už málokto pri počúvaní hudby siahne po tzv. čiernej platni, ktorá bola ešte pred takými 15 rokmi najrozšírenejším hudobným nosičom. Kým ich modernejšia technika poslala do dôchodku, "vinylky" sa točili na gramofónoch takmer celé storočie. Mnohí z nás už na ne zabudli a do rúk ich nevezmú ako je rok dlhý. Nájdu sa však nadšenci, pre ktorých akoby sa zastavil čas a vzťah k singlom a elpíčkam, ktorý si vypestovali v mladosti, prerástol v celoživotnú lásku. K takým "fanatikom" patrí aj Košičan Peter Lenek. Počet vinyliek v jeho zbierke už dávno prekročil hranicu 10 tisíc kusov.
Svojmu koníčku sa venuje od roku 1976, kedy ho muzika oslovila prvý raz. Pritiahol ho k nej otec, ktorý nahrával pesničky na kotúčový magnetofón, ale aj kamarát z ulice. U neho prvý raz videl plagáty zahraničných skupín a platne, na ktorých bol iný ako domáci interpret. "Vzal som magneťák a u kamaráta ponahrával, čo sa dalo," vrátil sa P. Lenek o tri desaťročia späť. "Ku kvalitným zahraničným platniam sa vtedy dostať nedalo. V obchodoch bol hlavne Gott či Vondráčková a keď dostali niečo lepšie, stal sa z toho podpultový tovar." Časom prenikol do komunity ľudí, ktorí mali prístup k lepším kúskom. Kolovali po Košiciach a kto mohol, tak si ich nahral.
Z československej produkcie ho v začiatkoch najviac oslovoval Olympic, Modrý Efekt, Progeres 2, Collegium Musicum či Fermata. "Zaujali ma aj bigbítové kapely 60. rokov, ktoré sa už nedali kúpiť v obchodoch. Iba medzi kamarátmi sme sa ústnym podaním dozvedali, čo kedy vyšlo a snažili sa to zohnať. Boli to zakázané, tzv. indexové platne. Stačilo, aby jeden člen skupiny emigroval a všetky jej platne sa stiahli z predaja. Našťastie, získal som dobrý kontakt vďaka priateľovi, ktorému vďačím za veľa pri objavovaní nedostupných titulov. Ten sa poznal s mnohými pražskými hudobníkmi." Tak sa mu podarilo zohnať platne kapiel ako Flamengo, Rebels či Matadors. Boli to fantastické veci, ktoré mali vysokú hodnotu a tá rokmi rástla.
Colník - klamár
Keď začal P. Lenek pracovať na vlastnej zbierke, ani vo sne mu nenapadlo, že bude mať niekedy taký počet, ako dnes. Za socializmu boli kvalitné zahraničné platne drahé. V 80. rokoch dosahovala priemerná mesačná mzda okolo 1 500 Kčs a platňa z dovozu, ponúkaná napríklad cez inzerát, stála 300-600 Kčs. Samozrejme, nie každú, ktorá sa P. Lenekovi dostala do rúk, si nechal. Mnohé nahral a predal, aby mal na nákup ďalších. Napríklad na burzách v Dome umenia či Dome ZČSP na Moyzesovej ulici. Často vycestoval do Ostravy a Prahy na tzv. čierne burzy. Tam sa dali kúpiť zahraničné novinky aj týždeň po ich vydaní. Neraz jedna za 500 Kčs. Keď bola príležitosť, vycestoval aj do Maďarska, kde bol trh so zahraničnými platňami oveľa liberálnejší.
"Pamätám si, ako sme boli s partiou v roku 1984 na koncerte Roryho Gallagera v Miškolci. Na jednom sídlisku som objavil obchod s metalovými platňami, v ktorom som strávil šesť hodín. Nešťastný bol zo mňa majiteľ i kamaráti, ktorí ma nevedeli dostať von. Jednoducho som si púšťal jednu platňu za druhou. Štyri som si kúpil za všetky peniaze, ktoré som mal pri sebe. Neskôr som ešte od kamarátov vydrankal ďalšie forinty a cez celé mesto utekal, aby som kúpil ešte dve ďalšie platne..."
Za socializmu sa platne vozili aj z Juhoslávie. Jeden pokus mal v roku 1982 aj P. Lenek, no neúspešný. Pri návrate mu colník zhabal 30 kusov. Údajne preto, že ich na hranici neprihlásil. Pravda to bola iba spolovice. Košičan ich v colnom prehlásení zapísané nemal, no iba preto, lebo väčšinu získal výmenou za iný tovar. Keď sa šiel colníka opýtať, ako má postupovať, ten mu platne skonfiškoval. Neskôr tvrdil, že P. Lenek platne zatajil.
Stroskotalo aj zasielanie platní zo "západu". "Raz som dostal dopis z Nemecka, v ktorom mi nejaký emigrant ponúkol dodávanie platní. Dohodli sme si, že peniaze budem posielať zalepené v nejakom časopise. Trikrát to vyšlo a ja som dostal niekoľko kvalitných noviniek. Vždy mi najprv prišli platne a potom som posielal koruny, obvykle okolo 2000. Raz som však dostal predvolanie na colný úrad. Oznámili mi, že som porušil devízový zákon a peniaze prepadli v prospech štátu. Ja som škodný nebol, ale mrzelo ma to kvôli Nemcovi a strate perfektného zdroja. Aby si nemyslel, že som ho obabral, poslal som Nemcovi prefotené oznámenie colného úradu. Viac sa neozval."
Občas sa P. Lenekovi podarilo čosi hodnotné kúpiť aj v košických obchodoch. Stredoškolské roky si odbil na gymnáziu na Kováčskej ulici a tak to mal do centra iba na skok. Vo vtedajšom Opuse vraj veľa dobrých vecí nemali, lepšie zásobený bol Prior, kde dostávali produkciu Supraphonu a niekdajšia Sovietska kniha s platňami českého Phantonu. "Ak mali v Priori nový tovar, tetušky neboli ochotné platňu odložiť. Preto som musel používať lesť. Zastrčil som platňu medzi ľudovky alebo vážnu hudbu a keď som zohnal peniaze, vrátil som sa. Tak som v roku 1980 kúpil Led Zeppelin, ktorý neuveriteľne vydal Supraphon. Predavačky nechápali, odkiaľ som platňu vybral, keď už bola vypredaná. Tušili, že v tom bol nejaký menší podvodík..."
Tri kategórie
Čo sa týka samotnej zbierky, tú P. Lenek rozdeľuje do troch kategórií. Do prvej patrí česká, slovenská, maďarská a poľská tvorba na veľkých platniach. Druhú tvorí ostatná zahraničná tvorba na veľkých platniach, najmä rock, metal, jazz a beat. Blízka mu je preto, lebo na tejto hudbe v 70. a 80. rokoch vyrastal. Z produkcie tých čias má až na drobnosti, ktoré stále zháňa, všetko. Počet elpečiek v celej zbierke už presiahol 10 tisíc.
Poslednou kategóriou sú československé single. "Malé platne zbieram bez rozdielu žánrov. Mám čo robiť, lebo v rámci RVHP bolo Československo v singloch veľmocou. Kým napríklad v Maďarsku ich vydali iba asi tri tisíc, niektoré zdroje tvrdia, že u nás vyšlo okolo 40 tisíc. Chcel by som všetky skompletizovať, ale neviem, či sa mi to podarí. Neexistuje žiadna literatúra, ktoré by single mapovala. Ja ich mám zatiaľ okolo tri tisíc."
Samostatnou kapitolou sú tzv. šelákové platne. "Boli to predchodcovia neskorších vinyliek," vysvetľuje zberateľ. "Začali ich vyrábať okolo roku 1900 a skončili začiatkom 50. rokov. Pomenovanie dostali podľa toho, že sa vyrábali zo šeláku, čo bola zmes dechtu a smoly. Išlo o krehké platne, ktoré sa po páde na zem rozpadli ako sklo. Aj preto sa ich zachovalo iba málo. Ja mám nejaké z 30. a 40. rokov, väčšinou s vážnou alebo tanečnou hudbou." Na klasickom gramofóne sa počúvať nedajú, iba na starých typoch s kľukou. Sú nastavené na 78 otáčok za minútu, kým elpéčka majú 33 a single 45 otáčok.
Mimo šelákových platní je najstaršou "klasickou" v zbierke P. Leneka originálne americké vydanie Elvisa Presleyho z roku 1958. Neplatí však, že najstaršie je pre zberateľa aj najvzácnejšie. Takých kúskov má totiž viac. Napríklad modrý album Meditace od kapely Blue Efect z roku 1969 či Matadors s farebným obalom z roku 1968. Kedysi sa v ČSR predávalo s originálnym obalom iba prvých okolo tisíc platní kapely či speváka. Preto cenu orginálu zvyšuje aj tento "detail"...
"Ďalšou vzácnou je platňa, ktorú sa mi po 30 rokoch zháňania podarilo dostať do zbierky iba nedávno. Ide o Orchester Karla Duby z roku 1966. Vzácna je nielen tým, že sa z nej zachovalo málo kusov, no možno aj preto, že kapela tragicky zahynula na zájazde v Mongolsku. Presne 21.augusta 1968, v deň invázie vojsk Varšavskej zmluvy, zrútil sa ich autobus do priepasti. V tejto kapele dával K. Duba príležitosť začínajúcim hudobníkom. Medzi nimi bol aj neskôr známy Vladimír Mišík, ktorému otec zachránil život. Ako 17-ročného ho totiž na zájazd nepustil..." Spomínanú platňu hneď po nehode stiahli z pultov všetkých predajní a tým sa stala pre zberateľov vzácnou.
P. Lenek si cení aj platňu Karla Kryla "Plaváček", ktorá vyšla vo Švédsku v roku 1983. Koľko stála ako nová, nevedno, no Košičana vyšla na 5000 korún. Podobne vzácne je aj Krylove pôvodné vydanie albumu "Bratříčku, zavírej vrátka" z roku 1969. Jej hodnotu zdvihol aj podpis autora, ktorý zberateľ získal na jeho koncerte v marci 1990 v Bielom dome. K autogramu dopísal aj vetu: Jó, to byli časy...
"Zo zahraničných si veľmi cením americké vydania troch platní skupiny The Who. Sú z rokov 1967, 1968 a 1969 a mne sa ich podarilo zohnať pred dvoma rokmi na burze v Budapešti. Vzácne je aj americké vydanie platne Uriah Heep - Very Eavy z roku 1970. Od európskej verzie sa líši obalom a jednou skladbou navyše." Ďalšou vzácnosťou v zbierke je sólový album speváka skupiny Rough Diamond Davida Byrona z kapely Uriah Heep. Nahral ho v roku 1977 a hoci ho košický zberateľ začal hneď zháňať, získal ho až vlani. Ponuku zvyšoval dovtedy, až mu ju kolega z Revúcej za 3000 korún predal.
Zbiera všetko
Okrem platní zbiera P. Lenek všetko, čo súvisí s hudbou. Vlastní celé ročníky časopisov POP MUSIC EXPRES, Metal Hammer, Melodie či Populár a množstvo starých plagátov, z ktorých najvzácnejšie si dal zarámovať. Zbiera staré hudobné knihy, fotografie i pohľadnice skupín, videonahrávky rockových kapiel či autogramy.
"Najvzácnejší je pre mňa podpis Jimmyho Pagea, gitaristu z Led Zeppelin, s ktorým som sa v roku 1998 stretol v Prahe počas koncertu dua Led Zeppelin -Page/Plant. Veľmi si cením aj autogramy Ozzyho Osbourna, kapely YES, nebohého vedúceho Plastic People of the Universe - Mejlu Hlavsu atď. Po koncerte v roku 1995 v Prahe dal Ozzy iba štyri podpisy, z nich dva mám ja. Predchádzalo tomu šesťhodinové čakanie v hoteli. Potom Ozzy hodil pero na zem a odišiel. S kamarátmi sme ostali stáť ako stĺpy a nevedeli sa spamätať z toho, že máme od neho autogramy."
Zaujímavá príhoda sa viaže k inej vzácnej relikvii. "Raz za mnou prišiel mladík s otázkou, či nechcem fotku s podpismi členov skupiny Kiss. Bral som to s rezervou, no záujem som mal. O niekoľko dní prišiel a tie podpisy doniesol. Na otázku, či sú pravé a odkiaľ, odpovedal, že jeho babka robí v New Yorku opatrovateľku rodičov bubeníka Petra Crissa. Často k nim chodí a tri kusy pohľadníc s podpismy jej daroval." Tú "svoju" si P. Lenek plánuje dať zarámovať.
Košičan je zrejme jeden z mála Slovákov, ktorí majú podpisy všetkých piatich členov najsilnejšej zostavy skupiny Deep Purple aj s Ritchiem Blackmorom. Získal ich po koncerte v januári 1987 v Budapešti. Päť hodín čakal v 20-stupňovom mraze a keď hudobníci nasadali do limuzín, on i jeho kamaráti sa dočkali "odmeny" za trpezlivosť...
"Keďže som všetky úspory investoval do platní, sníval som o tom, že si raz otvorím hudobný obchod," vracia sa P. Lenek opäť do minulosti. "Za socializmu to možné nebolo, no hneď po novembri 1989 som si podal žiadosť na národný výbor a môj sen sa naplnil. Aby som mohol obchod rozbehnúť, najprv som musel časť zbierky s veľkou bolesťou v srdci rozpredať. Neskôr som tie platne získal späť. Môžem povedať, že platne mi neraz v živote pomohli v ťažkej chvíli. Dá sa na ne vždy spoľahnúť, nikdy nesklamú a nezradia. Čo sa o každom človeku povedať nedá."
Teraz má P. Lenek obchod, v ktorom ponúka okrem cédečiek a videokaziet aj platne. Elpíčok okolo 10 tisíc a singlov asi dve tisíc. Niektoré iba za pár korún, ceny iných sa šplhajú k tisícke. Niečo získava na burzách, niečo mu prinesú ľudia, ktorí robia doma poriadky. "Raz mi ktosi zavolal, že získal priestory, v ktorých boli kedysi sklady OPUS-u. Ponúkol mi 10 tisíc nových platní za 500 korún. Nemohol som odmietnuť. Neboli to síce žiadne skvosty, napríklad Filipová, Rottrová či iné, ale aspoň mám do konca života čo predávať. Čierna platňa je totiž pre mnohých ešte stále kusom histórie..."
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
