Odchod neľutujú, musia síce robiť, ale za prácu majú adekvátnu plácu
Začiatkom roka som mala možnosť navštíviť Veľkú Britániu, kam som vycestovala za síce už dospelými, ale pre mňa stále deťmi. Vo Wokingu i Quildforde, kde žijú, a čo sú dve mestá blízko Londýna, podobne ako v hlavnom meste, som v jazykovej spleti neraz začula aj češtinu, poľštinu a slovenčinu. Dôkazy, že z krajín bývalého východného bloku je "na ostrovoch" veľa mladých. Medzi nimi i pätica Slovákov pochádzajúcich z viacerých kútov našej krajiny. Ochotne pre Košický večer porozprávali, čo ich do Británie pritiahlo a či sa naplnili predstavy, s ktorými tam odchádzali.
Chcela garsónku, dnes je zabezpečená
Katarína Justusová pochádza z Prešova. Do Británie pricestovala v roku 1997, čo je už pomaly 10 rokov. Dievčatá sa v tých časoch "na ostrovy" mohli dostať zväčša len ako au-pair. I Katkino vycestovanie, aj vďaka tomu, že anglicky ako-tak vedela (na strednej škole z nej maturovala), malo pôvodne cieľ - britská rodina. Najprv jedna, potom druhá, nakoniec i tretia. Na poslednú rada spomína, na predchádzajúce menej, lebo deti v nich boli neuveriteľne neporiadne a neposlušné.
"Hoci som niekedy musela zatínať zuby, povedala som si: ´vydržím.´ Veľmi som túžila zarobiť peniaze, aby som si mohla na Slovensku kúpiť garsónku a osamostatniť sa," zaspomínala Katka na začiatky i dôvod odchodu. Čas letel a platnosť au-pairského víza jej pomaly končila. Vtedy, i keď to spočiatku nepredpokladala, do jej života vstúpil Carlos. Najprv jej sympatický Španiel ponúkol prácu vo svojej reštaurácii, neskôr i miesto po boku. "Stala som sa jeho manželkou, takže už mi vyhostenie na Slovensko nehrozilo. Dnes som spolumajiteľkou reštaurácie a snažím sa o to, aby sa u nás hostia dobre cítili. I keď nie som vyučená v tomto odbore, naučila som sa, čo bolo treba. Rodinu zatiaľ nemáme, a tak sa uvidí, čo bude ďalej."
Katka už manželovi navrhla, či by sa nepresťahovali na Slovensko, ale on váha. Bojí sa jazykovej bariéry. Je teda vysoko pravdepodobné, že domov, na Slovensko, bude prichádzať len na návštevy. Problém v tom nevidí, keď sa jej zacnie, sadne do "eroplánu a letí." "Nad tým, či som urobila dobre, keď som odišla do Británie, nemám čo uvažovať. Zdokonalila som sa v angličtine, viem celkom obstojne španielsky, a zarobila som si už na podstatne viac ako garsónku. Ťažko sa to porovnáva a otvorene o tom hovorí, ale v tridsiatke som finančne zabezpečená tak, ako by som na Slovensku nebola ani ako 60-ročná. Prečo by som teda mala rozhodnutie spred 10 rokov ľutovať?," spýtala sa Katarína Justusová.
Odchod neľutuje, no chce sa vrátiť
Jana Dzurillová je tiež Prešovčanka, aj keď s Katkou sa predtým nepoznali. Ich cesty sa skrížili až v Británii. "Po skončení vysokej školy som v Prešove učila v jednej súkromnej škole, bez práce som teda nebola. Bývala som s rodičmi, ktorí mi zabezpečili maximálny komfort, v podstate teda nebol dôvod, prečo by som nemala byť spokojná. Ja som však cítila, že to nie je ono. Z učiteľského platu by som si na vlastné bývanie ťažko zarobila, a ani práca mi neprinášala uspokojenie."
Rozhodnutie, čo ďalej, prišlo náhle a v situácii, kedy mala Jana podpísať platobný dekrét. Namiesto toho sa rozhodla odísť. Najprv to malo byť Írsko, ale práca, ktorá sa rysovala, padla. Do úvahy prišla druhá alternatíva - jazykový kurz. Keďže vtedy povinný pohovor na britskej ambasáde úspešne absolvovala, mohla vycestovať. Popri štúdiu angličtiny začala brigádnicky pracovať v reštaurácii. Dnes je tam na plný úväzok.
"Rodičia, ktorí si moju kariéru predstavovali inak, doteraz nie sú celkom vyrovnaní s tým, prečo som sa s vysokoškolským diplomom rozhodla pre obsluhovanie zákazníkov. Finančný motív, ktorý bol pri rozhodovaní podstatným, mal však význam. Tu som si už našetrila na vlastný byt." Človek sa síce viac narobí, lebo ako učiteľka by si odkrútila 7, možno 8 hodín, no v reštaurácii ťahá i dvanásťhodinovú službu, ale stojí to za to. Ohodnotenie je podstatne vyššie. "Naučila som sa tiež samostatnosti, čo je pre mňa ďalšie plus. Veľká Británia bola pre mňa v každom smere školou života. V minulom čase hovorím preto, lebo po štyroch rokoch, čo tu žijem a pracujem, sa koncom apríla chystám vrátiť na Slovensko," uzavrela rozprávanie Jana Dzurillová.
Zo pol roka je už celých osem
Monika Kubičková pochádza z Kysuckého Nového Mesta. Po skončení hotelovej školy bola istý čas nezamestnaná, takže na podpore. Potom si našla prácu, no nie takú, čo by ju bavila. Rozhodla sa teda, že na 6 mesiacov pôjde "von." V časoch, keď Slovensko nebolo v EÚ, mohli ísť dievčatá zo Slovenska do Británie len študovať alebo robiť au-pair. Vycestovala teda ako opatrovateľka. Po prvej rodine si našla druhú, neskôr sa chytila v reštaurácii. "Teraz pracujem tretí rok ako vedúca recepcie. S angličtinou som v škole veľká kamarátka nebola a moja učiteľka bola presvedčená, že sa po pár mesiacoch z Británie vrátim. Nemala pravdu. Som tu ôsmy rok a s komunikáciou nemám problémy," rozhovorila sa Monika.
Na to, aby sa človek v cudzine chytil a získal určité postavenie, musí tvrdo pracovať. Monikina šichta, to je odkrútiť za týždeň približne 60 hodín. Keby sa spoliehala len na jeden príjem a z neho by mala zvládať bývanie, stravu i prevádzku auta, nevyžila by. Vedúcu recepcie robí v dvoch rôznych hoteloch. "Momentálne, keďže som mladá, mi toto ´behanie´ a pracovná zaťaženosť nevadia. Rada by som sa domov vrátila finančne zabezpečená. Británia takúto príležitosť ponúka. Aby sa však stala mojím celoživotným pôsobiskom, to asi nie. Na Slovensku mám rodičov, súrodencov, priateľov, známych, ktorí by mi chýbali," poodkryla Monika citovú stránku. Ani na britský životný štýl by si nezvykla. Ľudia nie sú takí otvorení, úprimní a srdeční ako na Slovensku. Dajú síce šancu zamestnať sa aj zarobiť, ale srdcia neotvoria.
"Chýbajú mi tiež hory a možnosti vybrať sa len tak na výlet. V Británii je veľa nehnuteľností súkromných, človek sa nemôže v lese zložiť a začať trebárs opekať kdesi špekáčky. Tieto obmedzenia ma ubíjajú. Necítim sa síce ako cudzinec, ale ani doma tu nie som." Momentálne sa však nad pocitmi veľmi nezamýšľa. Keďže o budúcnosti má jasnú predstavu, teraz je pre ňu podstatná prítomnosť. "V oboch hoteloch sa snažím robiť tak, aby so mnou boli spokojní. Mám však podmienku - každý týždeň mať deň voľna len pre seba. Dievčatá sa síce vedia viac ako chalani v cudzine adaptovať, ale ´dobiť´ energiu tiež potrebujeme," dodala Monika Kubičková.
Cítia sa šťastní
Poslednými z oslovených sú manželia Lucia a Marek Moškovi. Lucia je z Kamenice nad Cirochou v okrese Humenné, Marek z Bánoviec nad Ondavou, čo je Michalovský okres. Lucia netají, že sa do Británie túžila dostať, už keď mala asi 10 rokov a prvé znalosti angličtiny. Jedno bolo, či tam bude študovať alebo žiť, ale: musí ísť! Počas vysokoškolského štúdia si na rok ako au-pair do Británie odskočila. Jej rozhodnutie, že tam chce ísť na dlhší čas, sa tým upevnilo a po získaní vysokoškolského diplomu splnilo.
"Síce s ťažkosťami, no po absolvovaní vysokoškolského štúdia som skutočne do Anglicka vycestovala. Marek, hoci mal na Slovensku dobrú prácu, mal ma rád, a tak išiel so mnou. Na začiatok sme z domu mali relatívne slušný finančný základ. Väčšina peňazí sa však minula na ubytovanie, kým vhodná práca sa hneď nenašla." Doslova chodili od dverí k dverám firiem a pýtali sa, či ich nezoberú. V pizzérii ich zobrali, Marek sa stal roznášačom pízz na malom skútri, Lucia robila pizze a brala cez telefón objednávky. Súčasne ju do inej reštaurácie prijali ako pomocníčku v kuchyni. Je v nej doteraz, no už ju vedie, je v nej manažérkou, tak sa za necelé tri roky vypracovala.
Na otázku, v čom tkvie tento rýchly postup, Lucia priznala, že mnohé britské dievčatá sú pohodlné a hocičo robiť nebudú. Cudzinky, vrátane nej, sa naopak chytia čokohoľvek. "Nemala som problém pustiť sa do všetkého, čo mi šéfovia prikázali. Ak bolo treba umyť riad, umyla som. Ak povedali, že mám variť, varila som, i keď som to nevedela a na Slovensku mi obrazne povedané aj čaj prihorel..." Postupne ju nové veci stále viac a viac lákali, snažila sa všetko dobre naučiť a postupovať.
"Domov sa zatiaľ určite nechystám. S Marekom sme si tu kúpili byt a teraz ho upravujeme, aby bol podľa našich predstáv. Momentálne síce robím v troch prácach, ale ak človek chce a má pred sebou cieľ, všetko sa dá zvládnuť," tvrdí Lucia. Je presvedčená, že keby nebola v každodennom kolotoči, už by sa neskutočne nudila.
Manžel súhlasne pritakával, i keď ani jeho začiatky neboli ľahké. V čase, keď sa Marek a Lucia rozhodli, že do Británie vycestujú, na Slovensku po skončení vysokej školy pracoval pre marketingovú firmu a súčasne bol trénerom posilňovania. "So všetkými, čo ku mne chodili, sme boli nielen vo vzťahu tréner-klient, ale i rodina. Počas cvičenia sme sa rozprávali, radili si, popýtali sa na zdravie. Briti nechodia cvičiť preto, že ich to baví alebo chcú urobiť niečo pre svoje telo. Podstatný je vonkajší efekt - mať ďalšiu kartičku o členstve. Takýto záujem na mňa pôsobí veľmi deprimujúco," rozhovoril sa Marek Moško.
Keď si s Luciou našli prácu v pizzérii, bývalí kolegovia na Slovensku sa smiali, že doma bol "niekto", kým teraz roznáša pizzu. Ciže je nič. "Ja som si nad tým hlavu nelámal, lebo len moje sprepitné bolo za týždeň vyššie, ako na Slovensku minimalna mzda... Po roku som sa prihlásil do konkurzu vyhláseného automobilovou spoločnosťou Mercedes Benz. Uspel som a už tam vyše poldruha roka pracujem. Odvážam nové vozidlá zákazníkom, prípadne ak sa niečo na aute pokazí, idem po neho a doveziem ho do servisu. Je to funkcia, ktorá na Slovensku neexistuje, no v Británii je dobre platená," pochvaľoval si Marek.
Keď s Luciou vycestoval zo Slovenska, jeho angličtina bola viac lámaná ako plynulá, preto sprvu uvažoval, že najskôr bude pracovať v posilňovni. To však nevyšlo. Musel by znovu urobiť všetky skúšky a získať certifikáty platné v Británii, lebo slovenské mu nechceli uznať. "V začiatkoch, keď sme museli rátať s každou librou, som toto riešenie zavrhol. Dnes by sa dalo zrealizovať, ale už mám iné ciele. Vyššie. Rozhodnutie odísť zo Slovenska neľutujem. Tam by som mal možno čistejšiu prácu niekde v office, čiže v kancelárii, no zárobkovo sa to nedá porovnávať. Okrem finančnej stránky je pre mňa podstatné i to, že v Británii sme s Luckou šťastní. Žijeme plnohodnotný život, ktorý nás napĺňa."
Každú voľnú chvíľu sa snažia niekam vycestovať. Marek rád fotografuje, má už vyše 5000 rôznych fotografii. Obaja sa zhodli v tom, že človek môže veľa pracovať, aj 70 hodín týždenne, ale potrebuje čas na regeneráciu. Potom sa dá všetko zvládnuť. Im sa to zatiaľ bez väčších problémov darí.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
