Prvé dievča maturovalo v roku 1940, učiteľku prijali o 10 rokov neskôr

Stredná priemyselná škola strojnícka v Košiciach oslavuje tohto roku 135 rokov od založenia. V roku 1872 vznikla ako prvá stredná priemyselná škola v bývalom Uhorsku, ešte skôr, než podobné školy vznikli v Bratislave či Budapešti! Svoje dejiny začala písať pod názvom Vyššie strojárske učilište a ako súkromnú školu ju založil József Szakkay. Históriu tejto školy má takpovediac v malíčku jej bývalý riaditeľ Juraj Bauer. "Zhmotnil" ich vo publikácii - Katalóg pedagógov a absolventov Strednej priemyselnej školy strojníckej v Košiciach, o ktorej sme sa s ním porozprávali

"Táto škola mi jednoducho prirástla k srdcu. Viaže sa mi k nej mladosť a celý aktívny život. V roku 1952 som na školu nastúpil ako žiak, vrátil som sa na ňu ako pedagóg a v roku 1996 som z nej dochádzal do dôchodku z postu riaditeľa školy. Prežil som na nej 40 rokov," prezradil nám J. Bauer. Už počas pôsobenia na škole sa od začiatku zaujímal o históriu školy, zháňal si podklady, rôzne materiály. "Keď som odišiel do dôchodku, mal som dosť času na to, aby som si sadol nad všetky tie podklady, ktoré som nazbieral a dal ich taktpovediac dohromady."

Vznikla tak publikácia, ktorá obsahuje mená všetkých absolventov školy, mená všetkých učiteľov a fotografie prevažnej väčšiny z nich. V publikácii sú aj rôzne tabuľky, štatistiky, stručné dejiny školy či rôzne zaujímavé fotografie, ktoré približujú 130-ročnú históriu tejto inštitúcie. "Myslím, že podobná kniha o škole, takýto rozsiahly katalóg, na Slovensku neexistuje. V tejto publikácii nechýba ani jeden z absolventov školy a za tie roky ich bolo vyše 16 tisíc. Vyhľadal som v archívoch každého z nich, rovnako ako všetkých 420 učiteľov, ktorých sa na škole za 130 rokov vystriedalo."

Stredná priemyselná škola strojnícka v Košiciach vznikla v roku 1872. Bola to vôbec prvá stredná priemyselná škola v bývalom Uhorsku a za zmienku určite stojí fakt, že existovala skôr, ako podobné školy vznikli v Bratislave či Budapešti. "Založil ju József Szakkay, sprvu ako súkromnú školu. Neskôr však nemal dostatok prostriedkov na jej fungovanie, tak ju nechal zoštátniť. Škola ako taká mala celoeurópsky, ak nie celosvetový význam. Z prvých rokov fungovania školy totiž existujú záznamy, podľa ktorých je zrejmé, že pedagógovia sa zaujímali o to, kde sú a čo robia ich absolventi. Vtedy počet tried nebol vysoký, takže bolo možné sledovať osudy študentov po skončení školy. Našiel som záznamy, podľa ktorých absolventi pôsobili v Austrálii či USA! Mnohí študenti boli neskôr významnými pedagógmi alebo odborníkmi v strojárstve, stali sa riaditeľmi rôznych podnikov. Spomeniem napríklad šúčasného rektora Technickej univerzity v Košiciach - Juraja Sinaya, ktorý je našim absloventom."

Preštudoval 2300 katalógov

Zháňať materiály, mená a fotografie na zostavenie publikácie rozhodne nebolo jednoduché. "Bol to občas veľký problém. Na škole existuje archív, v ktorom som začal pátrať už po mojom nástupe na školu na post učitela. Vyhľadával som rôzne správy, materiály. Lenže do roku 1945 nie sú stopy po správach riaditeľov. Vieme totiž o tom, že mnohé sa skartovali, alebo boli zničené počas vojny. Košice boli najprv v 1. Československej republike, potom v Maďarskej a potom znovu v Československej... Existuje záznam o tom, že školské tablá z rokov 1918 až 1938 sa v roku 1940 pálili na dvore školy... Potom v roku 1945 sa pre zmenu pálili tablá z čias, keď Košice patrili Maďarsku..."

Mnohé dôležité dokumenty sa tak navždy stratili. "To, čo mi ostalo od začiatkov školy, sú výročné správy riaditeľov. Začal ich písať už József Szakkay. Sú to veľmi podrobné správy o činnosti školy, ktoré sa písali každý rok a zachovali sa aj z čias monarchie i takzvanej prvej republiky. V tom čase nemala škola viac ako 10 či 15 tried, no výročná správa obsahovala minimálne 150 strán. Čerpal som teda hlavne z týchto správ, kde boli našťastie zaznamenaní všetci žiaci i učitelia."

J. Bauer pri zhánaní podkladov pre publikáciu čerpal najmä z toho, čo našiel v archívoch školy, ale aj z mestských archívov. "Prelistoval a preštudoval som asi 2300 katalógov, pretože zhruba toľko tried mala škola počas svojej existencie. V mestskom archíve sú tieto katalógy z rokov do 1945, povojnové roky sú v archíve školy."

V nich hľadal mená žiakov, ale i pedagógov, snažil sa nájsť ich fotografie, porovnával ich s fotografiami na tablách... "Pri učiteľoch sa mi podarilo z počtu 420 získať fotografie 400 z nich. Iste to na začiatkoch existencie školy bolo tak, že sa odfotografoval iba ak riaditeľ či niektorý z profesorov školy. Rozhodne neboli urobené fotografie dielenských učiteľov. Veď v tom čase bola i samotná fotografia ešte len v začiatkoch. Od roku 1915 sa mi však podarilo ku každému pedagógovi priradiť i jeho fotografiu. Popri mene sa uvádza i to, aké predmety vyučoval..."

J. Bauer postupne zbieral materiály už počas svojho pôsobenia na škole. Až keď odišiel do dôchodku, mal dostatok času, aby to všetko "poskladal" do jednej publikácie. "Zaujímavé je, že takého práce sa v podstate nikdy nedajú dokončiť. Vždy sa totiž podarí objaviť čosi nové. Keď už kniha bola na svete, tak sa mi podarilo získať ďalšie dve fotografie učiteľov..."

Problémy s tablami

Pri zbieraní podkladov presedel celé hodiny v archívoch, zhromažďoval ich počas mnohých rokov. "Nebola to ľahká robota. Napríklad - na začiatku existencie školy sa písalo len ručne a veľa záležalo na rukopise učiteľa. Neraz sa stalo, že ten istý žiak bol v 1. ročníku zapísaný pod jedným menom a v druhom už pod iným, pozmeneným. Vtedy som musel podľa dátumov narodenia zisťovať, či je to ten istý študent, alebo ide o dvoch rozdielnych."

Najspoľahlivejšími zdrojmi informácií boli výročné správy riaditeľov. "Písané boli veľmi svedomite a najmä pri zostavovaní kapitoly o dejinách školy som vychádzal práve z nich. Veľa som sa dozvedel o tom, ako v prvých rokoch škola fungovala. Lenže posledné vydanie výročnej správy sa datuje do roku 1950 a obnovené boli až v roku 1972. Zrejme počas nástupu komunizmu bolo písanie takýchto správ zakázané. Nemal som teda žiadnu predstavu o tom, ako škola v týchto rokoch fungovala, netušil som ani, koľko v nej bolo tried a podobne."

Dvadsať rokov existencie školy bolo teda veľmi zahmlených. "S 50. a 60. rokmi minulého storočia som maľ veľké problémy. Neboli výročné správy, čosi sa mi podarilo nájsť v školskom archíve, veľa však toho nebolo... Bolo veľmi ťažké zistiť, čo sa v tej dobe na škole dialo. V tom čase totiž začali fungovať aj večerné triedy, niektoré boli i elokované mimo Košíc, takže bol problém zistiť, koľko vlastne tried na škole bolo. Niečo sa mi podarilo zistiť v katalógoch v mestskom archíve..."

Okrem toho, že v spomínanej publikácii zmapoval J. Bauer vývoj školy, podarilo sa mu vydať aj súhrn školských tabiel absolventov za 80 rokov existencie školy. "Neobsahuje všetky tablá, netuším totiž ani, kedy vlastne tablá začala škola zhotovovať. Najstaršie, ktorého fotografiu sa mi podarilo nájsť v archívoch Východoslovenského múzea, pochádza z roku 1888. Našiel som pár tabiel spred roku 1900 aj z takzvanej prvej republiky. Od roku 1936 sú zdokumentované všetky tablá. Samozrejme, nie všetky sa mi podarilo nájsť fyzicky - tie sa zachovali len z rokov po 2. svetovej vojne. Z tých predchádzajúcich rokov máme iba fotografie tabiel."

Tablá z rokov po vojne sa poväčšinou nachádzali v budove školy. "Mnohé viseli na stenách, mnohé som našiel v pivniciach školy a dal ich opraviť. Čo sa týka starších tabiel, o ktorých som vedel, že sú už zničené, pokúšal som sa zohnať ich fotografie. Niečo bolo v múzeách. Poznal som mená absolventov, ktorí by tie fotografie mali mať, tak som sa pokúšal zohnať ich. Šiel som podľa mien a obtelefonovával ľudí, či nenatrafím na rodinu niekoho, kto školu absolvoval. Darilo sa mi tak jedna k desiatim. Avšak mnohé fotografie tabiel z pred roku 1945 sa mi však zohnať podarilo."

Škola sa rozrástla a rozpadla

V čase, keď školu navštevoval J. Bauer ako žiak, nebolo v nej viac ako 20 tried. "Keď som po skončení vysokej školy nastúpil v roku 1961 ako učiteľ, už bolo tých tried vyše sto. V tom čase sa škola veľmi rozrástla a tým pádom sa začala aj rozpadať. Najprv sa oddelila sekcia s vyučovacím jazykom maďarským a vznikla tak samostatná škola. Potom sa oddelila hutnícka či elektrotechická... Nakoniec takto vzniklo päť samostatných škôl. Po roku 1989 nastal zvrat a záujem o stredné priemyselné školy začal klesať. Jednak sa rodilo menej detí a na druhej strane nastal úbytok záujemcov. Dnes je vidieť, že niet dosť vyškolených absolventov priemysloviek..."

Špecifikom priemyselných stredných škôl je i to, že väčšinu študentov tvoria chlapci. Predsa len - dievčence to k technicky zameraným predmetom neláka... "Prvou študentkou, ktorá sa na túto školu prihlásila, bola Irena Gašková. Nastúpila v roku 1936 a maturovala v 1940-tom. Od začiatku 50. rokov už bolo bežné, že sa na školu prihlasovali aj dievčatá, no stále prevládali chlapci. Dnes je to už v podstate vyrovnané. Počas môjho pôsobenia na poste riaditeľa som založil nový odbor - technicko-informatické služby, kde sa vyučoval napríklad strojopis. Týmto odborom som prilákal na školu dievčatá, lebo v týchto triedach bolo 80 percent dievčat. Čo sa týka učiteľského zboru, prvá učiteľka nastúpila na školu v roku 1950. Dielenskými pedagógmi vždy boli muži, no na ostatných predmetoch - najmä v 80. rokoch - začali prevládať učiteľky."

Za tie roky, ktoré si J. Bauer sám pamätá, sa Stredná priemyselná škola strojnícka veľmi zmenila. "Vždy však na nej panovala dobrá atmosféra. Nie len počas rokov, ktoré si ja sám pamätám. Vychádzam aj zo záznamov, ktoré som preštudoval a z nich vidno, že na škole bol pokoj bez ohľadu na politické a národnostné problémy. Aj vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi boli vždy dobré. Isteže - všetko sa mení. Verím tomu, že kedysi bola na tejto škole oveľa väčšia disciplína. Už keď ja som bol žiak, tak sme si občas čo-to voči pedagógom dovolili a čím ďalej, tým viac si žiaci dovoľujú...."

Pre J. Bauera je všetko, čo je späté s históriu - nie len spomínanej školy, ale celého mesta Košice - zaujímavé. "Som - ako sa hovorí - starý Košičan a dejiny sú mojím koníčkom. V súčasnosti mám na vydanie pripravenú publikáciu, v ktorej mapujem pamätné tabule, nápisy a erby v Košiciach. Pripravujem aj ortofotografie jednotlivých ulíc historického centra mesta. Tie zachytávajú ulicu dom po dome v celej svojej dĺžke. Takto spracovávam 47 ulíc v jadre Košíc," prezradil J. Bauer na záver.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári