Ľubovni. Karol Smrek je na tomto svete 79. rok a svojmu remeslu - kolárstvu sa venuje celý svoj pracovný život. Na ľudových remeslách v Kežmarku ho vyhlásili za posledného produkčného kolára na Slovensku.
Napriek pokročilému veku svojej práci ostáva aj naďalej verný. Sám však priznáva, že s pribúdajúcimi rokmi je to čoraz ťažšie. „Tento rok je to prvýkrát, čo sa cítim slabšie. Niektoré veci mi trvajú dlhšie a viac premýšľam, kde som čo dal a čo treba práve urobiť," podotýka stále čulý remeselník.
Aj jeho manželka by bola rada, keby už oddychoval. „Už mu aj kážem, aby si dal pokoj. Pre neho to už nie je len koníček, je to aj kôň," hovorí s pokojom.
Umelecké sklony ku kolárstvu sa začali u Karola Smreka prejavovať ešte v detstve. V škole ručne vyrábal sane. „Vždy, keď som niečo vytvoril, sa to páčilo," spomína. Aj keď sa najprv začal učiť za kováča, po troch mesiacoch prestúpil ku kolárom. Práca s drevom ho jednoducho bavila. „Drevo mi vonia, mám k nemu vzťah," dodáva. Po vyučení za kolára u majstra Mezeša v Starej Ľubovni začal nadobúdať prvú prax v Kežmarku. Spolu s ostatnými vyrábal do obchodov sane, drevené lyže, či koče.
Jeho diela sa nachádzajú v rôznych kútoch Slovenska. Jeho koče, na akých sa v minulosti vozili páni, poznajú v Prešove, Košiciach, Červenom Kláštore, Lesnici, Vranove i na Ľubovnianskom hrade. Karol Smrek vyrába aj vozíky, lustre, či maringotky pre bačov. Na hrade v meste, v ktorom býva, majú jeho šachovnicu, ktorú pozná vari každý návštevník. Robil už aj do Anglicka, kde si objednali bicykel s drevenými kolesami.
Podľa Karola Smreka je kolárstvo ovplyvnené technikou. „Dnešné elektrické stroje potláčajú toto remeslo. Práca je zjednodušená a chýba v nej tvorivosť," myslí si umelec s 55-ročnou praxou.
Peter RINDOŠ
Autor: Kino Tatran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
