Na prvý zápas za áčko Ťahanoviec nastúpil vo vlastných topánkach

K futbalu sa dostal v rodných Ťahanovciach, pod Maďarmi, vo vojnových rokoch, obliekal dres populárneho železničiarskeho KVSC, nástupcu klubu Törekvés a akéhosi predchodcu košickej Lokomotívy, patriaceho k účastníkom druhej maďarskej ligy. Vtedy sa dostal aj do, ako on vraví, "felvidéki válogatot", výberu zostaveného zo slovenských hráčov pôsobiacich v prvej a druhej maďarskej lige na zápas s maďarským výberom v Budapešti...

Aj keď dnes dnes už 83-ročný (1.2.1924) Štefan Jurík nikdy nehral v prvoligovom mančafte a dodnes ľutuje, že po oslobodení, na rozdiel od spoluhráčov z KVSC, dal novovzniknutej Jednote košom, bol jedným z hráčov, ktorého by archivári bohatej histórie košického futbalu nemali obísť. Už len preto, že bol jedným zo strojcov najväčšieho úspechu ťahanovského futbalu, keď ako kapitán mužstva priviedol Magnezitku Ťahanovce v sezóne 1951/52 z krajských majstrovstiev až na prah prvej futbalovej ligy. Žiaľ, kvalifikáciu piatich víťazov krajských súťaží vyhrali Topoľčany, a administratívnym rozhodnutím prišla Magnezitka aj o účasť v "sľubovanej" druhej lige, z čoho sa už predmestský klub so sídlom na Aničke nikdy nespamätal.

Kopačky o dve čísla väčšie

"V Ťahanovciach sme bývali hneď vedľa kostola, takže, keď som sa vybral na Aničku, na futbalové ihrisko, musel som prejsť cez celú obec, i po drevenom moste cez Hornád, na ktorom som si, raz sa tak na futbal ponáhľajúc, roztrhal celkom nové šaty," spomína si čulý osemdesiatnik na dávnu príhodu. "Chlapi vždy v nedeľu utekali z kostola na zápas, a pán farár sa na nich preto aj vykričal. Že keď kope Jurík, tak im je omša pridlhá. Kvôli futbalu ju tak radšej posunul o hodinu skôr."

Čiperné krídielko strieľalo za Ťahanovce góly ostošesť, už v žiackom veku nemalo veru v útoku medzi rovesníkmi páru. "A aj keď som na to ešte nemal roky, preradili ma k dorastencom. Ale aby ma ako dorastenca zaregistrovali, musel som mať otcov súhlas. Mal som vari štrnásť rokov, keď ma vybrali ako dorastenca do družstva východoslovenskej župy. Pamätám sa aj na trénera, bol to Čech a volal sa Král. Vždy, raz do roka, sa na Solovjevovej konal deň futbalu, boli to zápasy od benjamínkov, žiakov, cez dorastencov až po mužov. Samozrejme, ešte na škvarovom ihrisku, ba ešte nestála ani drevená tribúna. Ale ľudí bolo vždy plno, už na žiakov ich bolo zvedavých vari tisíc, a keď nastupovali muži, v hľadisku bolo sedem či osemtisíc divákov. Pre mňa to bola veľká udalosť, ale nemal som ani kopačky v ktorých by som nastúpil. Našťastie, požičal mi ich jeden dorastenec z dediny. Vôbec mi nevadilo, že boli o jedno či dve čísla väčšie, taký som bol šťastný, že ich mám na nohách."

Na futbal myslel od rána do večera, a keď nehral alebo netrénoval za Ťahanovce, s loptou už naňho čakala partia spolužiakov. "Vtedy boli školské mužstvá veľmi dobré. Obchodná akadémia, premonštráti, aj my, priemyslováci, sme pod vedením ing. Franka mali vynikajúci mančaft. Brankára nám robil napríklad Janko Margita, neskôr známy maratónsky funkcionár. A spolužiaci nás chodievali povzbudzovať na každý zápas. Prišli za nami dokonca aj do Miškolca na bicykloch."

Bolo len otázkou času, kedy sa nádejný útočník objaví aj v zostave ťahanovského áčka. Náhoda chcela, že sa tak stalo za veľmi zaujímavých okolností. "Veľmi dobre si na to spomínam. Naši hrali proti Tehelni, na ich ihrisku, pri fabrike. Tuším to bol zápas o Pohár Matice slovenskej. Ja som sa za nimi vybral pešo, až z Ťahanoviec, lebo som chcel ten zápas vidieť. No keď som tam došiel, nechceli ma pustiť dnu, lebo som nemal vstupenku. Dostal ma tam až vedúci mužstva Štefan Mikita, ale s tým, že vraj musím nastúpiť, lebo áčku chýbajú nejakí hráči. Aj som nastúpil, dokonca na celý zápas. Nie však v kopačkách, ale vo vlastných topánkach, v ktorých som tam prišiel." A do ktorých mu počas zápasu aj natieklo. "Prišla totiž búrka a dohrávalo sa v mlákach. Aj keď som ešte nedal gól, moja premiéra dopadla dobre, vyhrali sme 4:2."

Na tréningoch behali bosí

Po maturite v roku 1943 dostal Štefan Jurík zamestnanie na tunajšej železnici. Aj miesto v železničiarskom klube KVSC, po boku takých hráčov ako Beller, Klimek, Nepko, Hučka, či Zibrinyi. "Tam bolo vlastne gro mojej futbalovej kariéry. V prvej maďarskej lige hral síce KAC, ale aj druhá liga bola niečo. A navyše, boli sme v Košiciach prví, čo sme mali trávnaté ihrisko. Dal ho urobiť náčelník železnice, budapeštiansky rodák Pethő. Väčšinou sa hrávalo na škvare, ako napríklad na I. ČSŠK, ich ihrisko bolo celé čierne, inde sa zas hralo na hline. My sme na našom behali počas tréningov bosí. Ale keď počas zápasu pršalo, tak sme ho celé zorali." Kedysi stálo na Rampovej ulici. "No už po ňom niet ani pamiatky, nedávno som sa tam bol pozrieť. Stála tam drevená tribúna so sedadlami pre divákov, murované obliekárne boli extra. Na naše zápasy bývalo v hľadisku najmenej päť-šesťtisíc ľudí."

A košický "Vasutas" nehral v druholigovej maďarskej spoločnosti iba druhé husle. "Väčšinou sme sa pohybovali v hornej polovici tabuľky, aj keď sme napokon v poslednej sezóne pred oslobodením vypadli. Chodievali sme hrávať do Nyíregyházy, Miškolca, aj do Budapešti. Samozrejme, v domácom prostredí sme boli silnejší. Ale pamätám sa na môj prvý zápas, v Békescsabe, ktorý sme vysoko vyhrali. Boli sme tam už od rána. Bola veľká horúčava, vari tridsaťpäť stupňov, tak sme sa v jednom parku chladili pod vŕbami, až do začiatku stretnutia. Kopal som roh, a nejaké chlapčiská, ktoré tam blízko pobehovali, na mňa pokrikovali, po slovensky - z toho nedáš gól! Bol som len ticho, ale keď lopta po rohu skončila v sieti, obrátil som sa na nich so slovami: No vidíte, a bol z toho gól! Zostali prekvapení, že hovorím po slovensky. Aj v Maďarsku nás považovali za maďarské mužstvo..."

Hral proti Puskásovi

Tých gólov nastrieľal Štefan Jurík počas svojej kariéry neúrekom. "Niet jedného papiera, na ktorom by nebolo, že Jurík strelil gól. V jednej sezóne som dal v KVSC dokonca viac gólov ako Klimek. Bol som ´gólkirály´ nášho mančaftu. Len som nemal čas, aby som tie góly rátal. Prvý, za KVSC, som dal v Budapešti, proti BVSC. Prehrávali sme už 0:5, keď nám sudca odpískal aspoň jedenástku. Za toho stavu sa už nikomu nechcelo ísť kopať, tak tam poslali mňa, ako najmladšieho. Aspoň som zmiernil našu prehru na 1:5."

Po vojne, za Magnezitku, ich dal v jednom zápase aj osem, ba, trikrát zakrútil loptu do siete priamo z rohu. No väčšinou pálil z diaľky. "Mal som na to dosť silnú nohu. Keď som bol pri lopte, náš tréner Regeczky v KVSC iba zakričal: ´Zamek!´ Prvý raz som nechápal a pýtal som sa ho, čo to na mňa kričí. Vraj to má byť pre mňa signál, keď mám loptu, aby som nenahrával, ale strieľal."

Len hlavou mu to akosi nešlo. Od nepríjemného okamihu v akomsi dorasteneckom zápase. Voľakedy boli lopty oveľa ťažšie ako dnes, a keď tá koža ešte namokla... Dať do toho hlavu chcelo poriadne kusisko odvahy. "Trafil som ju temenom a mal som z toho menší otras mozgu. Odvtedy som radšej nehlavičkoval. A keď som tak dal gól, ľudia vraveli, že iba preto, že mi lopta spadla náhodou na hlavu."

Gól, aj keď nie hlavou, dal i brankárovi Bozsikovi, bratovi chýrneho kapitána neskoršieho maďarského "Aranycsapatu", keď hral v Košiciach prípravný zápas proti KVSC prvoligový Kispest. "Akoby som to videl dnes. Bol som pred ním úplne sám, stačilo iba posunúť loptu do brány. Ale ten zápas je pre mňa pamätný aj tým, že proti nám hral vtedy aj Ferenc Puskás." Pravda, jeho hviezda na futbalovom nebi zasvietila až oveľa neskôr. "Veď vtedy mal vari len pätnásť rokov, ja osemnásť. Až neskôr sme si uvedomili, s kým sme mali tú česť. No v zostave Kispestu už vtedy boli slávni hráči, napríklad kapitán Bozsik, ktorý už v tom čase viedol i maďarské národné mužstvo. Preto bolo pre nás víťazstvo 3:2 nesmierne cenné. Veľkým úspechom bola i remíza s Újpestom, ktorý hrával v Košiciach často, aj počas Medzinárodného maratónu mieru. Spomínam si, že v zápase s KAC zlomili známemu maďarskému reprezentantovi Zsengellérovi nohu."

Za Maďarov mali za zápas sem-tam nejaké "pengő", aj to len vtedy, keď mal mecenáš klubu dobrú náladu. "Jeden pengő bol osem korún, za čo ste si mohli kúpiť trebárs liter vína. Keď sme raz dostali osem pengő, bol som ako v siedmom nebi. Ale väčšinou sme nedostali nič," uškŕňa sa Štefan Jurík nad výplatami dnešných futbalistov.

Na konci vojny tu futbal úplne zakapal. Hráči mali celkom iné starosti ako naháňať guľatý nezmysel medzi dvoma bránami. "Ako zamestananca železníc ma museli z Košíc evakuovať, lebo inak by som musel ísť na front." 20. decembra 1944 bol vo vlaku, ktorý smeroval do Nemecka. Netušiac, že cieľovou stanicou bude vlastne koncentrák. "Ansdorf bei Lignitz. Na nútených prácach som tam bol pol roka. Až kým nedorazili Američania do Plzne, domov som sa vrátil až koncom júla. Ale aj v Nemecku som hral futbal, našiel som partiu chlapcov z Juhoslávie, s ktorými sme si občas zahrali."

Ostal v Prešove na zábave

Po vojne bol zamestnaný na spojoch, ale keď sa robil nábor do výroby, dal sa "naverbovať" do Magnezitky. Aj do futbalového tímu Baník Magnezitka Ťahanovce. "Viem, že som urobil chybu, keď som odišiel od spoluhráčov, s ktorými som hral za KVSC, zatiaľ čo oni hrali ligu za Jednotu, ja som nastupoval v krajských majstrovstvách."

Ale vôbec to neboli najhoršie roky jeho futbalovej kariéry. Magnezitka Ťahanovce mala kvalitné mužstvo a pod trénerom J. Kertészom, bývalým ligovým hráčom, nebola ďaleko od prekvapenia. "Keď sme v sezóne 1951/52 hrali kvalifikáciu o postup do prvej ligy. Boli sme vyrovnaným súperom aj známejším košickým mužstvám, v prípravnom stretnutí sme dokázali poraziť aj VSS, na ich ihrisku, keď mali v bráne Matysa."

Kapitán Jurík pálil stále ako z kanóna, čo počuli aj v neďalekom Prešove, ktorý sa snažil dostať z krajských majstrovstiev vyššie. "Doma sme nad ním vyhrali 1:0, a keď sme u nich remizovali 4:4, tak som sa už nevrátil. V Košiciach ma čakali, nevedeli čo sa deje, ale ja som zostal v Prešove na zábave." Prešov ho kúpil za päťdesiattisíc, ale on dostal len tridsaťtisíc. "Zvyšných dvadsdaťtisíc dostala Magnezitka Ťahanovce. A boli radi, lebo toľko peňazí v živote nevideli. Keď som nastúpil na prvý zápas na Dimitrovke v Bratislave, noviny napísali: ´Prešovský útok povedie Jurík z Ťahanoviec.´ Hneď som dal aj gól, ďalšie dva som pridal v Trenčíne, a skóroval som aj v Galante..."

Prešovský dres po boku bratov Pavlovičovcov však obliekal iba jednu sezónu. "Keď ma nevzali na sústredenie do Trenčianskych Teplíc, tak som sa vrátil domov. Darmo poslali telegram aby som prišiel za nimi. Bol som už rozhodnutý." Vedel, že klinec na ktorý raz kopačky zavesí, môže byť len v ťahanovskej šatni.

Niekoľko rokov ešte pôsobil v Magnezitke, ako hráč, hrajúci tréner, aj predseda klubu. "Dnes ma však mrzí, že ten futbal už nie je taký, aký bol za mojej éry, teraz hrajú až kdesi v piatej lige. Pravidelne chodím na ich zápasy, aj keď je mi to proti srsti. Iba tak, zo zvedavosti. Ale najmä preto, že moje srdce bije stále pre Ťahanovce."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári