Keď začnú o problémoch hovoriť, pomôžu sebe a pochopia aj iných

Nielen Vianoce alebo Veľká noc, kedy človek túži nebyť sám, ale aj ostatných 360 dní je pre niektorých ľudí tragédiou. Vnímajú ju napríklad v podobe útesu. Oni stoja na jeho kraji a myslia si, že skok je jediným riešením z ich pohľadu beznádejnej, bezvýchodiskovej situácie. Niektorí o skoncovaní trápenia uvažujú, iní sa o to pokúsia. Keď sú zachránení, vo väčšine prípadov sa takýto človek dostane na psychiatriu. A potom veľmi pomaly a postupne začne robiť kroky návratu do života. Jedným z pomocníkov na tejto náročnej ceste je v našom meste Rehabilitačné stredisko Radosť, kde sme pred pár dňami zaklopali na dvere.

Stredisko pre ľudí s duševnými poruchami zriadilo Združenie príbuzných a priateľov Radosť. Funguje ako sociálna služba, ktorá pomáha klientom s 50 až 90-percentným zdravotným postihom. Zaregistrovaná a financovaná je tri roky Úradom Košického samosprávneho kraja. Radosť ako združenie a teraz i ako stredisko má podľa jeho riaditeľky Mgr. Drahoslavy Kleinovej tohto roku malé jubileum - 10 rokov existencie. Vďaka pochopeniu MČ Sídlisko KVP má aj priestory, kde sa všetci môžu schádzať.

Do strediska prichádzajú ľudia cez Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. "Po liečbe sa na základe obvodných, odborných a posudkových lekárov rozhoduje, či môžu podľa stupňa postihu dostať v stredisku Radosť kompenzáciu v podobe poskytovania rehabilitačnej starostlivosti. Majú s nami uzavretú zmluvu, čiže aktivity by mali pravidelne navštevovať. Toleruje sa zhoršenie zdravotného stavu, hospitalizácia či návšteva lekára," vysvetľuje Mgr. Kleinová. Do ničoho klienti nie sú tlačení, nikto ich nenúti. Sami prichádzajú na to, že rehabilitácia im pomáha a okrem umeleckých činností, integračných aktivít či psychorehabilitačných pobytov sa naučia aj praktické zručnosti do života ako sú varenie, žehlenie, pranie, šitie. S niektorými klientmi sa začína individuálne a postupne sa nároky zvyšujú.

Na Sídlisko KVP, kde stredisko pôsobí, prichádzajú ľudia z celého mesta, ktorí absolvovali liečbu v nemocnici, sú pod stálou kontrolou ambulantného lekára a už prešli alebo v blízkej budúcnosti prejdú denným stacionárom. "V Radosti ako takej sa venujeme rehabilitácii, integrácii i osvetovej činnosti. Všetky tieto činitele by mali klientom pomôcť pri postupnom návrate do bežného života. Dôležité pritom je, aby klienti o svojich chorobách a problémoch otvorene hovorili. Nielenže im to pomôže vnímať vlastné ťažkosti, ale aj chápať, čo trápi iných."

Jednou z metód pomoci a rehabilitácie je ergoterapia. Začala sa podľa D. Kleinovej už tým, že keď stredisko zariaďovali, nábytok, ktorý im doviezli, bol v škatuliach. A klienti ho sami, podľa návodu zmontovali. "Bola to šanca získať určitú zručnosť aj príležitosť potešiť sa, že to dokázali. Pri týchto pacientoch je podstatné, aby neboli od práce odbremeňovaní. Doma totiž niektoré mamy tvrdia: ´nechaj synku, len oddychuj.´ Potomka svojím spôsobom rozmaznávajú, čo nie je správne. I človek, ktorý prešiel duševnými problémami, mal by sa podľa svojich možností a schopností zapájať do bežného, aj rodinného života."

V stredisku, aby jeho návštevníci cítili určitú zodpovednosť, sa na jeho chode podieľajú. Sami si v ňom upratujú, po skončení niektorej z činnosti veci odložia na určené miesta, organizujú pravidelné čajové posedenia. "Pri práci postupujeme v duchu zákona o sociálnych službách, kde sa v paragrafe 33 hovorí, že zručnosti a schopnosti, ktoré boli chorobou potlačené, sa musia znovu dostať do popredia. Súčasne by sa, obrazne povedané, mali vytiahnuť z úzadia tie, ktoré dovtedy neboli objavené." Ak je terapeut odborníkom na svojom mieste, má empatické schopnosti a vie, s kým pracuje, dokáže v človeku objaviť aj to, o čom ten netušil, že by to zvládol. Vetu: ´kdeže, to som nikdy nerobil, to nebudem vedieť, veď kreslenie mi nešlo...´ musí terapeut prepočuť, a klientovi poradiť, aby to skúsil. Po čase sa ukáže, že mal pravdu. Klient sa až sám čuduje, aký pekný obraz namaľoval...

"Okrem arteterapie, teda rehabilitácie umením, veľmi dobre ide mladým ľuďom, navštevujúcim toto stredisko, muzikoterapia. Niekedy len hudbu počúvajú a tak relaxujú. Kto má záujem, má možnosť sa na niektorom hudobnom nástroji učiť hrať jednoduché melódie." Najmä u tých, čo kedysi, na prianie rodičov, chodili do hudobnej školy a hrali tam na niektorom nástroji, no nechali to, teraz sa vypuklejšie k hraniu vracajú. V rámci spolupráce s Pacientskou organizáciou Pohľad je dokonca na svete CD obsahujúce írske pesničky. V rámci muzikoterapie sa niektoré menej náročné, najmä ľudové piesne, klienti učia aj spievať. Podľa Mgr. Kleinovej je to dobré preto, že spevom sa cibrí artikulácia. "Členovia strediska si niekedy neuvedomujú, ako si spevom vedia pomôcť. Lepšou výslovnosťou získajú sebadôveru a dospejú k tomu, že ten, s kým komunikujú, im bude rozumieť. Pri niektorých duševných poruchách dochádza totiž aj k poruche reči. Známa Óda na radosť, keďže sme stredisko a združenie Radosť, je hymnou Európskej únie aj našou," popýšila sa riaditeľka.

K ďalším metódam rehabilitácie patrí práca na počítači. Hlavne "četovaním" sa dajú nadviazať kontakty. Človek pritom ostane v anonymite dovtedy, dokedy chce, aby to tak bolo. Počítač pomáha otvárať obzory, ponúka možnosti získavať rôzne vedomosti, dozvedieť sa o veciach, o ktorých dovtedy nechyroval. Obľúbená je aj terapia prostredníctvom koní, teda hipoterapia, kde sa klienti učia pokmocou terapeuta jazdiť a prechádzať sa s koňmi. Zbavujú sa strachu z nepoznaného, dostávajú sa k novej skúsenosti, rastie ich sebavedomie. Učia sa disciplíne a môžu niekoho "ovládať" a ten ich počúva. Na koni Orchidea sú veľmi šťastní.

Pohľad na niektorý obraz bežnému človeku nič nepovie. Maximálne dokáže zhodnotiť, že je farebne pekne zladený alebo má dobrú kompozíciu. Psychiatricky chorý pacient v porovnaní s ostatným okolím však vidí a počuje oveľa viac. Často je ale z poznania smutný a tieto city a stavy vyjadrí obrazom alebo zložením pesničky. Veľmi dôležité preto je, aby terapeuti, ale vlastne všetci pracovníci strediska, vedeli ku klientom pristupovať s maximálnym pochopením. Len potom sa dajú dosiahnuť úspechy a ľudia, ktorí prekonali psychickú traumu, majú šancu začať odznova. "Nie od úplného začiatku, ale od momentu, ktorý síce znamenal skrat, nie však tragédiu, čo by sa nedala vymazať a kvôli ktorej by sa nedalo vrátiť. Vrátiť sa dá na tú správnu cestu vždy," presvedčená je Mgr. Kleinová.

Mottom je: ´byť užitočným druhému.´ Stačí, že človek je v stredisku a svojou prítomnosťou alebo aspoň počúvaním iných je užitočný. Byť užitočným je totiž v ľudskom živote veľmi dôležité. V prípade niektorých takmer to najdôležitejšie, lebo kvôli chorobe prestali chodiť do zamestnania. Ďalší sa však, vďaka rehabilitácii, do pracovného života po čase navracajú. Sú aj takí ľudia, ktorí do strediska prídu len na skúšku, napríklad na mesiac. Ťažko sa totiž dá dopredu odhadnúť, či sa adaptujú. Nie pri všetkých ochoreniach sa dejú zázraky...

"Do strediska pravidelne chodí 12 a 20 ľudí, ktorých vek sa pohybuje od 20 do 45 rokov. Ročne platia členský príspevok 50 Sk. Ich osudy sú rôzne. Niekto začal mať problémy kvôli tomu, že v škole chcel dosahovať len výborné výsledky, no jeho mozog sa predimenzoval a na samé jednotky nestačil. Pomerne často, najmä u dievčat, je dôvodom psychického pádu strata priateľa. Či už tragická alebo, že si našiel inú."

Niektoré ženy, ale aj mužov, psychicky poznačí rozvod. Prídu o pôdu pod nohami, myslia si, že ich nikto nemá rád už nikdy nenadviažu ďalší vzťah. A prichádzajú stresy. Zlé sú najmä také, čo prídu nečakane ako facka, po ktorej ostane na líci všetkých päť prstov. "Im však ostane takáto páliaca červeň a bezvýchodiskovosť v duši. Niekedy trvá roky, kým začne aspoň trochu blednúť," dodala Mgr. D. Kleinová.

Tanečná terapia pomáha i zabáva

Keďže sa v Rehabilitačnom stredisku Radosť venujú aj tancu, podľa jeho učiteľky Anny Hvizdošovej, pomáha klientom udržiavať sa v dobrom psychickom stave. Je to pre nich tiež šanca pohybovať sa v rytme, ako aj cítiť blízkosť ďalšej osoby. Niektorým totiž ľudský dotyk chýba. Nemusí pritom ísť o dotyk rôznych pohlaví, ale aj rovnakých, trebárs matky a dcéry či sestier. Nedostatok lásky, pohladkania a objatí je v živote ľudí s psychickými problémami často jedným z vážnych dôvodov, prečo skončia v ambulancii psychiatra.

"Spoločenským tancom, hlavne latinsko-americkým, sa trošku venujeme i kvôli kondičke. U tých, ktorí berú lieky, a tie môžu mať na telo i organizmus rôzne vplyvy, pohyb je prostriedkom dostať sa z prípadnej stuhnutosti a napätosti. Predovšetkým je to však pre tancujúcich zábava," presvedčená je tanečná "šéfka."

I keď sa v podobných kurzoch zvyknú občas objaviť i tanečníci, ktorí skôr pripomínajú slona v porceláne ako budúceho tanečného majstra, v tomto stredisku a v tomto kurze podľa A. Hvizdošovej drevom nie je nikto. Ani byť nemôže, lebo pohyb a snaha dodržiavať na parkete rytmus a ladnosť je v samotných klientoch. "Naučili sa už viaceré tance, napríklad rumbu i čaču, no keby som to mala zhrnúť, tak v podstate vieme z každého rožku trošku," spokojná je so svojimi žiakmi.

Do súťaže Let´s dance sa síce ešte neprihlásia, až takí dobrí nie sú, no pohybovať sa chcú a budú. Tak ako niekto vyjadruje svoje vnútorné pocity, túžby, sny, aj ťažkosti, trebárs kresbou, v tomto kurze sú vyjadrovacím prostriedkom telo a pohyb.

Chválou nikdy netreba šetriť

Podľa Mgr. Jany Vojtkovej, ktorá má na starosti výtvarnú výchovu, klienti, ktorí do strediska chodia, nachádzajú v sebe aj iné hodnoty. "Musia nielen cvičiť svoje vôľové vlastnosti, nachádzať nový systém v živote i v práci, učiť sa väčšej sústredenosti na nejakú činnosť, ale niektorí v sebe postupom času objavujú výtvarný talent, o ktorom donedávna nevedeli." Pritom školy s týmto umeleckým zameraním neabsolvovali.

Výtvarná výchova pomáha zabudnúť na problémy, ktoré ich trápia a ponúka možnosť vyjadriť sa. Je to šanca aj pre mozog, nech sa vyvíja iným smerom ako doteraz. "Manuálna činnosť úzko súvisí s tým, ako sa uvoľnuje mozog. To platí aj pri rozvoji reči. Deti, ktoré sa zajakávajú, robia určité činnosti, napríklad krúživé pohyby, ktoré im pomáhajú uvoľniť sa. Výtvarná výchova je tiež terapiou, ktorá prispieva k budovaniu sebavedomia klientov. Vedie ich tiež k hrdosti, lebo ak ide ich obrázok na výstavku, je to dôkaz, že niečo pekné vytvorili." Veľmi im tiež pomáha, ak práce porovnávajú a pri každom ďalšom obrázku vidia pokrok, ktorý dosiahli.

Klienti strediska sa dokážu tešiť aj z takých maličkostí, nad ktorými sa ľudia v bežnom živote ani len nepozastavia. Podľa J. Vojtkovej sú títo ľudia citliví, až možno precitlivelí. "I preto, ak by aj chvála dielka nebola stopercentne na mieste, netreba ňou šetriť. Je totiž hlavne povzbudením a o ďalší týždeň alebo mesiac príde dôvod i na úprimné pochválenie."

Cesta týchto ľudí, to je krôčik za krôčikom. Ani dom sa nepostaví za jeden deň. Oni sa tiež musia zaoberať viacerými činnosťami, aby v niektorej našli uspokojenie.

Vlado videl na stene liezť medúzu

Vlado sa narodil úplne zdravý, nemal žiadne problémy. V desiatich rokoch na bicykli nešťastne spadol a utrpel úraz hlavy. Možno sa všetko začalo následkom úrazu. Podľa rodičov čiastočne však aj ich vysokými nárokmi, ktoré na neho kládli. Popri škole chodil na niekoľko krúžkov a večer sa doučoval matematiku, aby nebola zlá známka. Situáciu prestal zvládať....

"Dostal som sa do stavov, že som zrazu videl liezť po stene medúzu podobnú tej, akú som videl pri mori, kde som bol s rodičmi na dovolenke. Alebo som videl tarantulu. Rodičia mi tvrdili, že tam nič nie je. Ja som im však neveril, ich vety som vnímal ako moje dráždenie," rozhovoril sa o začiatkoch problémov 28-ročný Vlado.

Hospitalizovaný bol dokonca v Prahe, ale zlepšenie prišlo iba čiastočné. Jeho problémy pokračovali a rodičom bolo jasné, že sa nielenže nenaplnia ich predstavy o šikovnom, možno až geniálnom synovi, ale nevedeli ani to, ako s ním ďalej. Kde ho umiestniť, ako mu v medziach možností pomáhať. Postupom času sa dostal do združenia Radosť, navštevuje tiež stredisko s týmto názvom. Ukazuje sa, že ho pobyt v nich celkom baví. Najmä tanec, hudba a spev sú spôsoby terapie, ktoré ho tešia a navracajú mu stratené sebavedomie a užitočnosť.

"Nechcem sa chváliť, ale mám aj celkom dobrú pamäť. Spievam v dvoch zboroch, lebo si celkom dobre pamätám texty i melódie. Neostal som teda zavretý doma, ale ako hovoria rodičia, som reintegrovaný. I keď ja k tomu musím priznať, že občas som tiež lenivý. Dosť u mňa kolíšu stavy hyperaktivity a hyperpasivity." Občas sa, ako ďalej pokračoval, dostane tiež do depresií. Liekom, ako sa z nej vie dostať, je pozitívne myslenie okolia, najmä rodičov, a tiež pravidelná medikamentózna liečba.

"Keď vidím, že sa mama a otec usmievajú, aj ja som veselší. Keď sa mračia a neviem prečo, som z toho ešte smutnejší a viac bez nálady. Mám rád, keď sme celá rodina spolu. Napísal som o tom aj báseň. Volá sa Tichučká báseň. Všetci tiež hráme na hudobných nástrojoch, a tak sú rodinné koncerty pre mňa balzamom pre dušu." Vladko je štastný i vtedy, keď príde na návštevu brat a spolu sa hrajú alebo mu ukáže nejakú novú hru na počítači.

I keď to Vlado nevedel celkom odborne povedať, z jeho slov sa dala vydedukovať rada pre všetkých. Vždy treba mať dobrú náladu a myslieť pozitívne, lebo smútok na tvári okolia vníma človek s psychickými problémami nielen dvojnásobne záporne, ale môže si myslieť, že všetci sú bez nálady kvôli nemu. To môže so sebou priniesť ďalšie výčitky svedomia a pokusy všetko to raz a navždy zastaviť...

"Do strediska rád chodím, lebo tu sú takí ľudia ako ja. Mám tu veľa priateľov a dobre si s nimi rozumiem," spokojný je Vlado. Rodičia sa jeho záujmu o kontakty a kamarátstva tešia, i keď veľkú nádej im neprikladajú. Hoci je komunikatívny, vážnejšiu známosť si zrejme nenájde. Stále je to také veľké malé dieťa. Keď má však človek silnú vieru a pevnú vôľu, udiať sa môžu aj zázraky.

Anka už ani sama nevie, koľkokrát sa pokúsila o samovraždu

"Moje problémy sa začali v detstve. Mala som 11 rokov, keď som po prvýkrát počula hlasy. Neboli to zlé hlasy, ale také, čo stáli pri mne. Podľa mňa som trpela v rodine nedostatkom lásky a hlasy mi lásku nahrádzali," začala Anka odvíjať svoj príbeh, prečo má psychické problémy a prečo chodí do strediska. Odvtedy hlasy počuje stále. Možno sa objavili i preto, že dosť neskoro začala rozprávať. Mala už asi päť rokov, keď začala tvoriť slová, ale veľmi šikovne jej to nešlo. Vo vyjadrovaní sa však chcela ako školáčka zdokonaliť, a tak jej hlasy pomáhali. Hovorili jej odborné slová, ona potom listovala v knihách a slovníkoch a zisťovala, čo znamenajú.

"Neskôr som začala počuť hlas človeka, ktorého poznám a ktorý bol tiež pozitívny. Zahŕňal ma pozornosťou a láskou. To bolo asi v 13-tich rokov. Dosť skoro som však zistila, že hlas nepatrí tomu človeku, na ktorého som pôvodne myslela. Začala som sa presviedčať, že hlasy, čo počujem, len napodobňujú hlasy ľudí, ktorých poznám." Anka ale hlasom povedala, že nikoho imitovať nemusia. Ona ich má rada takých, akí sú a je šťastná, že ju zahŕňajú láskou.

Raz jej z jej pohľadu aj život zachránili. Ako? Bola vtedy doma a povedala im, že ide na záchod. Hlasy ju odhovárali, aby atm nešal. Zopakovali to niekoľkokrát a za tých pár sekúnd, čo ju zdržali, sa v záchode odtrhla polička, na ktorej mal otec poskladané ťažké prístroje. Ak by tam bola, mohli ju zabiť.

"Aj teraz mávam ťažké depresie a s okolím sa mi ťažko komunikuje. Keď mám rozprávať o chorobe, to viem, ale o bežných veciach nie. Najradšej si, hoci už o ôsmej večer, ľahnem do postele. Nie, že by som bola unavená, ale chcem sa rozprávať s hlasmi, pretože ma upokoja, podržia a vtedy cítim k sebe a v sebe príjemné pocity." Anka má dokonca dojem, že ju hlasy, podľa všetkého sú dva, hladkajú po tvári, pri srdci má zase príjemné teplo. Či sú mužské alebo ženské, to nevie povedať, lebo neznejú čisto. Skoro to vyzerá, ako keby sa nechceli odhaliť. Vždy jej však hovoria len dobré veci.

"Pokúsila som sa o samovraždu, porezala som si ruku. Chcela som aj žilu preťať, no hlasy mi to nedovolili. Inokedy som preto, aby ma nestihli zadržať, impulzívne som si ublížila. Celou silou som si sklo vrazila do ruky, no žilu som netrafila. Na ruke mám ranu, ale prežila som. Zase ma asi zachránili hlasy..."

O samovraždy sa Anka pokúša preto, lebo má problémy, z ktorých nevie nájsť východiská. Po prvýkrát sa chcela zabiť v 14 rokoch. Vtedy to bolo kvôli škole, lebo sa jej zhoršil prospech. K tomu ju šikanoval spolužiak, ďalší sa jej vysmievali. Začala mať pocit, že všetci, vrátane učiteľov, ju kvôli zhoršeným známkam považujú za bezcennú, za špinu. Na strednej škole ťažkosti pokračovali, pretože sa raz preriekla, že počuje hlasy. Spolužiaci to nechápali, začali sa jej vysmievať. "Vtedy som sa porezala, chcela som pred nimi zomrieť. Možno som si myslela, že si uvedomia ako mi ubližujú a aké je to bolestivé. Na jednej brigáde som sa tiež pokúsila zomrieť... Koľko bolo pokusov skončiť moje trápenie, neviem. No niekoľko určite."

Anka sa jeden čas dostala aj do finančných problémov, takže nikam nemohla chodiť. Keď sa predsa len vybrala, aby ušetrila, všade chodila pešo. Ešte aj zo Sídliska KVP na Furču a späť. Došlo aj na anorexiu, nechcela jesť, myslela si, že tak ušetrí. Finančné problémy sa síce čiastočne vyriešili, dnes poberá invalidný dôchodok, no nasledoval ďalší problém. Páčil sa jej chlapec, ktorý jej city neopätoval, lebo má vážnu známosť. Do toho pocity samoty, nešikovnosti, nepotrebnosti, to bola jedna oblasť, čo ju trápila. Druhou bolo isté obdobie namýšľania si chorôb. Bola presvedčená, že má leukémiu, no lekári to pred ňou taja...

"Chýba mi väčšia láska rodičov. Viem, že oni ma majú radi, ale ja by som to chcela počuť každú chvíľu. Túžim i po častých objatiach. Nemám priateľa a som nešťastne zamilovaná. To sú moje hlavné problémy, z ktorých sa neviem dostať a s ktorými si neviem rady," skončila Anka svoje takmer neuveriteľné rozprávanie. Hoci sa lieči, veľmi východiskovo situáciu nevidí a v poriadku nie je. Prednedávnom zase skončila v nemocnici. "Keď nemám depresie a som ako tak v pohode, všetko ma baví. Hudba, tanec, aj kreslenie, ktorému sa v stredisku venujeme. Snažím sa dať na papier svoje pocity, ktoré mnou lomcujú a trápia ma. No keď ma chytí depka..."

Anka sa bojí, že lásku, akú si predstavuje, nikdy a u nikoho nenájde. Snaží sa preto byť aspoň so svojimi hlasmi. V poslednom období sa však ani v izbe dobre necíti. Nielenže jej v nej chýba slnko, ale kvôli susedovi, čo pomaly pol roka prerába byt, nemá ani ten minimálny kúštik pokoja. Veľmi by tiež potrebovala pozitívnu energiu, no nevie, kde ju nájsť...

Matúš sa cítil ohrozený neznámymi bytosťami

Matúš má 38 rokov a jeho problémy sa začali na strednej škole. Na základnej bol ešte výborným žiakom, no na strednej sa mu už učiť nechcelo. Začal sa totiž venovať joge, pri ktorej zistil, aké je príjemné oddychovať a nič nerobiť. "Počas hodín matematiky, aj niektorých ďalších predmetov, som sa do výuky čím ďalej tým ťažšie zapájal. Dosť rýchlo som nestačil s tempom, začal som zlyhávať, až som sa úplne prestal učiť. Pár dní pred maturitou som ani do školy nechodil. V pondelok som mal ísť pritom maturovať. Vo štvrtok týždeň predtým ma však zobrali na psychiatriu, kam ma dal otec odviezť...," rozhovoril sa Matúš.

Vrcholcom ľadovca, teda otcovho rozhodnutia, zrejme bolo, že Matúš čítal Bibliu, no proroctvá si vysvetľoval po svojom. Keďže mal z niečoho strach, susedom pod dvere šuchol papier, že sa bojí bytostí, ktoré občas nejasne videl. "Cítil som sa nimi ohrozený. Susedia na základe papiera zavolali policajta. Ten prišiel a zisťovať, či mi u nás niečo nehrozí a ako sa ku mne rodičia správajú. A tak som skončil za stenami psychiatrie, vtedy ešte na Námestí Janka Kráľa."

Psychiatri si podľa Matúša nevedia vysvetliť, prečo on vidí bytosti a niekto zase počuje hlasy. Podľa Matúša z niečoho však tieto prejavy musia vychádzať a niečím byť podložené. Inak by sa vraj nemohli takto prejavovať. "Vadí mi tiež, že ak sa zdravý človek nad niečím nahnevá, rozčúli a rozkričí, to je v poriadku, berie sa to ako obyčajný výbuch nervov. Pokiaľ sa takto správame my, čo sme už boli na psychiatrii, u nás sa rovnaký prejav vníma ako chorobný, a tak nám hneď lekári nasadia lieky alebo nás znovu šupnú do nemocnice. To nie je spravodlivé. Hrozne mi tiež vadia elektrické šoky, ktoré dostávame a pri ktorých stratíme vedomie," tvrdí Matúš. Osobne by ako spôsob liečby namiesto šokov radšej znášal fyzickú bolesť. "Šokmi nám berú vedomie..."

V nemocnici bol Matúš niekoľkokrát. Naposledy ho pustili v januári pred rokom. K jeho problémom popri iných patrilo aj to, že sa mu ťažko komunikovalo s mamou. Dosť sa hádali kvôli napohľad malichernostiach, napríklad kvôli trieskaniu dverí. "I keď to bežne robia aj iní mladí, mamu búchanie dverami veľmi hnevalo a párkrát som sa práve kvôli tomu dostal na liečenie. Mamu mám však rád, a tak som si povedal, že sa musím zmeniť..."

Okrem dverí bolo Matúšovým problémom oblečenie. Nie všetky veci chcel totiž nosiť. Tie, čo boli nové, no jemu sa nepáčili, bol schopný vyhodiť alebo darovať, nech má v skrini len jemu vyhovujúce. "Keby ste prišli na návštevu, videli by ste, ako mám také oblečenie, s ktorými som spokojný, a preto je aj pekne poskladané. Sú tam iba tie, ktoré chcem a mám o nich prehľad. Neprijal som dokonca veci, ktoré boli z Nemecka, lebo mi neboli po vôli..." S mamou mal Matúš konflikt i preto, lebo podľa nej vraj míňal dosť peňazí, kým on tvrdí, že ich nemíňal.... "Rodičia sú rozvedení a aj otec, ak náhodou prišiel na návštevu, opakoval, že nemám kontrolu nad sebou ani nad vecami, preto ich dávam preč..."

Matúš sa dnes, s odstupom času, snaží sám analyzovať, z čoho jeho problémy vznikli. Netají, že chcel žiť podľa Boha, lebo je veriaci. Bibliu prečítal dvakrát, Nový zákon niekoľkokrát, prial si dobre vychádzať s Bohom a podľa jogy, ktorej sa venuje, byť aj šťastný. Objavili sa však prekážky, ktoré si musel sám vyriešiť. Dnes si myslí, že sa mu to podarilo, pretože veci už rieši inak. Neprichádza do takých stavov nervozity až rozčúlenia, pri ktorých každému a všetkému nadáva. "Predtým som kričal aj na mamu. Nebolo to preto, že by som ju nemal rád, naopak, mám ju rád, ale nevedel som si poradiť..." Tým, že Matúš vyhodil z domu viaceré oblečenie, ktoré nepotreboval, je presvedčený, že sa mu otvoril v duši priestor. A sám seba, aj keď poberá invalidný dôchodok, takže do riadneho zamestnania sa asi nedostane, vníma dnes inak. Pozná približné hranice, čo by asi mohol robiť. I finančne sa mu uľavilo, keďže sa učí žiť skromnejšie. Snaží sa tiež využívať svoju angličtinu, ktorú obstojne ovláda. Dokonca anglický jazyk v stredisku učí tých, ktorí majú o výuku záujem. "Pomaly sa snažím odraziť od dna, kam som veľmi tvrdo dopadol. Dnes si myslím, že keďže som predchádzajúce problémy nezatlačil do ústrania, ale vyriešil ich, už by to malo byť so mnou lepšie."

Matúša mrzí, že nemá vážnejšiu priateľku. I tá by mu mohla byť nápomocnou. Doteraz však získaval len poznatky o tom, že druhé pohlavie treba najprv pochopiť. Žiadne násilie, ani nič pokazené, ale čistý vzťah. Po tom túži. Kým Matúš berie lieky pravidelne, a on ich berie, problémy nemá. V stredisku sa cíti dobre, venuje sa maľovaniu, spomínanej výuke angličtiny, počítačom a hudbe.

Stranu pripravila: Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári