Tanečnici z nevestinca na Aljaške stiahol ozdobný podväzok zubami

Minulý týždeň sme vám priniesli prvú časť spomienok 74-ročného Košičana Bohuša Petríka na jeho cestovanie po svete. Bývalý herec Štátneho divadla v Košiciach a momentálne dôchodca navštívil v 90. rokoch minulého storočia takmer všetky kontinenty. Počnúc južnou i severnou Amerikou cez Áziu, Afriku i Austráliu. A nebyť toho, že v jednom z prístavov Južnej Ameriky zmeškal loď, bol by vkročil aj na Antarktídu. Čo je skutočne raritou, väčšinu krajín prešiel autostopom. Dnes vo svojich spomienkach pokračuje.

Niečo podobné, ako B. Petrík opísal v prvej časti, prežil aj vo Venezuele, neďaleko jej hlavného mesta Caracasu. Za bieleho dňa ho na jednom moste prepadla trojica banditov. Jeden z nich košického stopára ohrozoval pištoľou a podarilo sa mu strhnúť z pásu ľadvinku so všetkými dokumentmi a šekmi. Ďalší mu strhol batoh a utekal preč. Akoby to všetko nestačilo, lúpežník mu s tou zbraňou silno udrel po čele, ktoré začalo krvácať. To všetko za bieleho dňa na pomerne frekventovanom mieste! Našťastie, mnohí ľudia, ktorí to videli, pohotovo zareagovali. Čoskoro sa objavili policajti so samopalmi v rukách, ďalším sa podarilo zachrániť batoh, ktorý jeden zo zlodejov pri úteku zahodil do rieky. Našlo sa aj auto, ktoré ho odviezlo na ošetrenie do nemocnice a potom na políciu. Tej sa napriek všetkej snahe nepodarilo banditov chytiť.

"V taštičke som mal aj spiatočnú letenku. Rozhodol som sa preto čo najskôr vrátiť domov. Čo už robiť, ďaleko vo svete, bez dokumentov a peňazí?" Ale aj takí tvrdí chlapi, akí sú venezuelskí taxikári, pocítili ľútosť nad týmto cudzincom - turistom. Vyzbierali preňho síce skromnú, ale prepotrebnú sumu peňazí a jeden z nich ho odviezol na letisko, aby aspoň zastornoval letenku. Tam sa zároveň dozvedel, že Slovensko má svojho konzula v Caracase. B. Petrík sa s ním spojil a neoľutoval.

"Náš konzul Dušan Polóny a jeho manželka mi podali pomocnú ruku a to vôbec nie symbolickú. Tri dni som u nich býval na ich náklady, pomohli mi vybaviť náhradný - jednorázový cestovný pas, stornovať v banke ukradnuté šeky, vybaviť odlet domov," spomína B. Petrík. "Letel som cez Frankfurt do Budapešti, s tým neboli žiadne problémy. No maďarskí colníci sa akosi dlho zaujímali o moje rybárske háčiky a okrem toho som sa im nepozdával ani ja. Telefonovali na všetky svetové strany, lustrovali ma a keďže všetky spoje na Košice mi utiekli, musel som potom cestovať autobusom do Bratislavy. Opäť som musel prežiť anabázu na maďarsko-slovenských hraniciach."

Pamiatka na psa

Nepríjemné chvíle zažil B. Petrík v Južnej Amerike aj do tretice. "Bolo to pri meste Tunija v Kolumbii neďaleko venezuelských hraníc," spomína. "Šiel som okolo opustenej usadlosti, z ktorej vybehol pes, asi krížený vlčiak a nasmeroval si to rovno ku mne. Ani nezavrčal, rovno mi chňapol po nohe a poriadne ma pohrýzol. Hneď som musel zmeniť smer môjho putovania a hľadať najbližšiu nemocnicu. Naivne som si myslel, že tri - štyri stehy dajú všetko do poriadku a ja si pôjdem svojou cestou. Ja som mienil, ale lekári menili. Musel som vybrať asi deväť injekcií proti nainfikovaniu besnoty, veď nikto nevedel, čo to bolo za psa."

Policajti potom navštívili usadlosť, kde došlo k pohryzeniu, ale žiadneho chlpáča tam nenašli. A tak dostával Košičan každý deň jednu veľkú injekciu do brucha. "V nemocnici sa o mňa vzorne starali. Vyprali a vyžehlili mi osobné prádlo a veľmi dobre ma kŕmili, jednoducho - starali sa o mňa ako o V. I. P. pacienta. Až jedného dňa, asi po týždni pobytu, prišla za mnou ekonómka nemocnice s účtom na 47 amerických dolárov. Lekári i zdravotné sestry a radili, aby som nič neplatil. Vraj sa to nejako vyrieši... Z nemocnice som však už mal odísť, i keď som mal vybrať ešte dve injekcie. Odišiel som preto do mesta, kúpil kávu a kyticu z 30 ruží. Zároveň aj stuhu, na ktorú som dal napísať, že je to od vďačného slovenského pacienta. Na druhý deň som to odniesol do nemocnice a tam z toho všetci boli poriadne dojatí."

V Kolumbii asi zdravotnícky personál ne je zvyknutý prijímať pozornosti, nehovoriac o úplatkoch. Slzy vraj vyhŕkli na oboch stranách. "Spriatelil som sa aj s tou kvetinárkou. Keď sa dozvedela, že mám vybrať ešte dve injekcie, ale nemocnicu som už musel opustiť, ponúkla mi stráviť tie dva dni v jej rodine. Samozrejme, vo všetkej počestnosti, veď bola vydatá a mala dve deti. Potom mi ešte jednu veľkú kyticu pre nemocnicu darovala. Aj jej rodine dom dodnes dlžníkom," hovorí B. Petrík a oči mu pritom vlhnú slzami...

Na juhoamerických lekárov i ostatný zdravotný personál si skutočne nemôže sťažovať. Všade sa mu venovali najlepší odborníci a v Mexiku ani vo Venezuele od neho nežiadali žiadne platby. Výnimkou bola Kolumbia, kde mu vzali batožinu ako zálohu, kým nezaplatí účet, ale nakoniec ani tam neplatil.

Neuzavretá "Akcia knihy"

B. Petrík sa podľa možností vždy snažil stretnúť s krajanmi, ktorí sa za prácou vysťahovali ďaleko od domova ešte pred II. svetovou vojnou, alebo s ich potomkami. Na jedno z takýchto stretnutí v Argentíne určite nikdy nezabudne. "Bolo to v meste Belisso, v ktorom dokonca existuje Slovenský klub a majú tam aj honorárneho konzula SR. Medzi tými vynikajúcimi ľuďmi som strávil niekoľko dní, počúval s nadšením ich starú, už archaickú slovenčinu a obdivoval záujem o všetko slovenské. Mali tam skromnú knižnicu kníh v slovenčine, ktoré každý z krajanov a ich potomkov prečítal aspoň dvakrát."

Po návrate domov vďačný Košičan na Slovákov z Belissa nezabudol. Dal dohromady asi 30 kníh - skvostov svetovej i slovenskej literatúry a vôbec to neboli knihy, ktorých sa chcel zbaviť, veď niektoré mi boli mimoriadne blízke. "Napríklad aj osobný dar od majstra Ernesta Zmetáka s mnohými reprodukciami jeho diel. Jedno z nich predstavovalo budovu košického Štátneho divadla a krajania vo svojom klube mali na stene fotografiu Národného divadla v Prahe. Tak som túto publikáciu zabalil a osobne odniesol do Bratislavy na Ministerstvo zahraničných vecí SR, aby to pribalili s najbližšou zásielkou pre naše veľvyslanectvo v Buenos Aires. Odvtedy prešlo niekoľko rokov a ja som stále presvedčený, že sa moja zásielka do Belissa nedostala. V opačnom prípade by som dávno dostal správu od honorárneho konzula Drobného, alebo niektorého z funkcionárov Slovenského klubu. Ani v myšlienkach nepripustím, že by tak neurobili a nepoďakovali."

Nevieme sa "predať"

Žiak slávneho slovenského divadelníka Janka Borodáča pri svojich cestách vždy zavítal na naše zastupiteľské úrady, kde vyhľadal buď priamo veľvyslanca, alebo kultúrneho atašé. B. Petrík tam chodil s cieľom získať potrebné informácie o tom, čo sa oplatí v tom-ktorom hlavnom meste vidieť. No priznal, že trochu aj preto, aby mu poradili, kde sa dá lacno a dobre ubytovať.

"Prijatia na našich veľvyslanectvách boli rôzne, ale vo väčšine prípadoch ma prijímali úprimne srdečne a s radosťou. Na jednom z nich ma dokonca bezplatne ubytovali na tri dni, čo z ich strany znamenalo hrubé porušenie predpisov. Čo ma však nemilo prekvapilo, takmer všade, bol chronický nedostatok informačných materiálov o našej republike. Zdá sa, že zodpovední pracovníci v Bratislave si myslia, že Slovensko je pupkom sveta a každý o nás vie. Žiaľ, opak je pravdou a koľkokrát ma stálo veľké úsilie vysvetliť niekde v ďalekom svete, kto vlastne som. Aj mnohí vzdelaní ľudia o Slovensku nikdy nič nepočuli. Škoda, často je to našou vinou a slovenskí diplomati v cudzine mi to sami neraz zdôraznili..."

Spomienky a suveníry

Čo B. Petrík na cestách autostopom zažil, mu nikto nikdy nemôže vziať ani to kúpiť. Práve preto by neváhal tieto cesty absolvovať ešte raz. Akurát tie dve lúpežné prepadnutia by si odpustil. Mrzí ho tiež, že medzi ukradnutými vecami vo Venezuele bol aj zápisník s množstvom adries tých Juhoameričanov, ktorí mu rôznymi spôsobmi pomohli. "Určite si myslia, že stretli jedného chrapúňa z Európy, ktorý im sľúbil, že si na nich tam ďaleko doma spomenie a na dôkaz toho im pošle pohľadnicu. Ako som však mohol splniť svoje sľuby, keď mi všetky adresy ukradol ten bandita spolu s pasom, šekmi a letenkami?"

Napriek tomu, že v Hornáde už pretieklo veľa vody odvtedy, odkedy sa B. Petrík vrátil domov z Venezuely, stále spomína na všetkých dobrých ľudí, ktorých na juhoamerickom kontinente stretol. Pritom ich bolo veľmi veľa, bez ohľadu na to, či žili neďaleko rovníka, alebo na hranici večného snehu a ľadu, teda v Ohňovej zemi úplne na juhu kontinentu. Tam nakoniec nechýbalo veľa, aby sa na ruskej lodi nevyplavil na niekoľkomesačnú plavbu do Antarktídy...

Vo svojom košickom byte má B. Petrík solídny počet suvenírov, privezených zo svojich ciest. Prevažnú väčšinu z nich tvoria malé kovové sošky rôznych bohov, privezené z Južnej Ameriky. "Do batoha sa toho veľa nezmestilo. Preto som pri výbere týchto vecí musel stále myslieť na moje prepravné možnosti," vysvetľuje cestovateľ.

Nás zaujali tri pamiatky, ktoré sa vymykali spomedzi množstva rôznych sošiek. Bola to sklenená nádoba s originálnymi kúskami zlata, ďalšie dve priezračné nádobky plné austrálskeho opálu i vody a posledným z tejto trojice bol ozdobný podväzkový pás. Svetobežník nám vysvetlil, o čo tu vlastne ide: "To originálne nefalšované zlato, teda v takej forme, akej ho nachádzajú prospektori v severozápadnej Kanade, mi kúpil môj Čechokanaďan, ktorý ma takmer dva týždne vozil vo svojom aute a staral sa o moje živobytie. Ja by som si takýto darček nemohol kúpiť."

Počas spoločnej cesty po Aljaške navštívili aj saloon, v ktorom pulzoval život ako v časoch zlatej horúčky, teda niekedy medzi 19. a 20. storočím. Všetko tam bolo ako za tých dávnych čias, samozrejme, teraz už ako turistická atrakcia. Súčasťou saloonu bol aj tzv. nevestinec s bordel dámou. "Jej dievčatá tančili i spievali a nakoniec si jedna z nich mala vybrať sympaťáka, ktorý jej zadarmo mohol dať dolu ozdobný podväzok z pančuchy. Samozrejme, takúto šancu som si nemohol nechať újsť - dotyčná dáma si totiž za toho najsympatickejšieho vybrala mňa. Dal som si iba podmienku, že ten podväzok jej dám dole z nohy vlastnými zubami. Tak som aj urobil a tento kus intímneho prádla z ďalekého kanadského severozápadu teraz patrí medzi moje najväčšie cestovateľské trofeje," s úsmevom skončil svoje rozprávanie o cestách autostopom po troch svetadieloch exherec Štátneho divadla v Košiciach, cestovateľ a tak trochu dobrodruh Bohuš Petrík.

Vladimír MEZENCEV

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári