táto metafora napadla pri debate o architektonickom skvoste, ktorý zmizol navždy, znalca starých máp a amatérskeho historika Jaroslava Gorása. Synagóga, ľudovo bužňa, je prvou na našich potulkách, ktorú už dnes nemôžeme obdivovať.
"Jej predlohou mohla byť staršia synagóga v maďarskej Kissvárde, na ktorú sa nápadne podobala. Veľmi zaujímavo pôsobila fasáda priečelia, kde boli citlivo spojené prvky neogotiky a orientu, v tých časoch sa tomu hovorilo maurský sloh," hovorí Gorás. Budova bola podľa jeho zistení dvojpodlažná, jej súčasťou bola ženská galéria v hornej časti, kam viedli tri schodiská. Perličkou je, že na rozdiel od kresťanského chóru, kam väčšinou chodili slobodní "parobci", aby mali lepší výhľad na dievčatá a mohli si vybrať tú najkrajšiu, na židovskej ženskej galérii to bolo presne naopak. Okrem zábradlia musela byť podľa prísnych ortodoxných výnosov celá zamrežovaná, aby výsostne mužské osadenstvo dole nebolo rozptyľované pohľadom na ženy.
Podľa Gorásových zistení sa synagóga na katastrálnej mape z roku 1866 ešte nenachádza, je však na nej zakreslená znakom židovskej hviezdy modlitebňa na ploche dnešného hotela Jalta: "V knihe parciel z roku 1882 už parcelu pod synagógou, o ktorej hovoríme, vlastnila Židovská náboženská obec v Michalovciach." Ako zistil, synagógu postavili v roku 1888, keď jej predsedal Bernát Spiegel. Prvým rabínom bol Juda Landesmann, druhým Áron Grűnberger a tretím,a posledným Šimon Ehrenfeld.
Z architektonického hľadiska bola synagóga zaujímavo riešená. Dalo sa do nej vojsť nielen z priečelia hlavným a dvoma bočnými vchodmi, ale aj z ľavého boku a zozadu. Ako stavbára Gorása zaujalo priečelie: "Bolo plasticky členené s miernym výstupkom v strede a na jeho vrchole bol trojuholníkový štít. Ako som zistil, na tomto štíte bolo kedysi "dvojvšie" z kameňa či skôr otvorená kniha s desiatimi Božími prikázaniami, ktoré zoslal Boh Mojžišovi." Zaujímavosťou je, že táto kamenná kniha s najstaršími zákonmi pre ľudí sa zachovala dodnes a je v Michalovciach.
Architektúra budovy sa nemenila, časom ale pribudol plot zo žltých tehál s kovovou výplňou. Gorás zistil, vo dvore neskôr postavili dvojpodlažnú budovu spoločenského a správneho centra s modlitebňou. Bol tu aj byt rabína, nižšia židovská škola s 8 triedami, tzv. Talmud Tóra a vzadu košér mäsiarstvo. Pripomína, že treba rozlišovať Židov ako občanov a Židovskú náboženskú obec: "Židia na pešej zóne vlastnili mimo 3 - 4 objektov všetky obchody a domy. Židovská náboženská obec vlastnila okrem synagógy a spomínaných objektov ešte jednu modlitebňu. Stála na ulici Hadvábnej, dnešnej Štúrovej. Slúžila veľmi pobožným Židom, ktorí sa v nej modlievali denne. Hovorilo sa jej klaus, čiže uzatvorená. Existuje dodnes hneď za Autoservisom Hricík, ale je schátraná."
Iróniou osudu je, že v čase druhej svetovej vojny sídlilo veliteľstvo Hlinkovej gardy na Hlavnej 33. Za touto adresou sa skrýva práve objekt synagógy. Ďalším paradoxom je, že nepadla za obeť vojne, ale až časom, ktoré nasledovali. Zbúrali ju totiž až v roku 1975. Oficiálnym dôvodom bolo, aby tu stál dom kultúry alebo divadlo, neoficiálnym údajne to, že istému vysokopostavenému potentátovi, pochádzajúcemu z dediny blízko Michaloviec sa nepáčilo primalé miesto na prvomájové tribúny. "Ktovie, ako to bolo," usmieva sa Gorás: "Faktom však je, že synagógy niet a ja som ešte nestretol človeka, ktorému by to nebolo ľúto." Zo straty vzácneho historického skvostu by sa podľa neho mali poučiť aj súčasníci. Časy potentátov, buldozeristov a pilčíkov sa totiž, zdá sa, ešte neskončili...
Autor: lyv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
