tvorivosti. Nemohla som sa zmýliť - v záhrade sa na mňa usmievali dve monumentálne drevené plastiky. Pri vchode sa na mňa spoza pliec domácich dívajú tváre roľníkov, starcov, mládencov, či starých ženičiek. Len v predsieni ma víta dobrá dvadsiatka drevených vyrezávaných figúrok. Časť tvorby rezbára Andreja Gavulu.
Už dobrých devätnásť rokov vyrezáva z hocijakého dreva, ktoré mu príde pod ruku. Jeho predlohou sa stávajú pracovití ľudia z Čabín. Od detstva sa na nich díval s láskou a ich tváre nosil vo svojej duši. Boli pre neho magnetom, ktorý ho na dlhých cestách ťahal do rodného hniezda.
Narodil sa počas II. svetovej vojny v roku 1940 v Čabinách. „Nikdy som výnimočne dobre nemaľoval a už vôbec nie vyrezával. Ani môj dedo a otec sa ničomu podobnému nevenovali." Vojenčinu si odkrútil v Sokolove a odtiaľ sa vrátil do Čabín, kde sa stal rušňovodičom - 37 rokov vyrážal do Medzilaboriec, z ktorých viedol osobné vlaky po tratiach východu. Doma ho vždy čakala manželka Jolanka a traja synovia. Andrej sa s nimi rád túlaval popri brehoch Laborca a po okolí Čabín. Tam si na neho počkala náhoda, ktorá zariadila, že sa v rušňovodičovi prejavil umelec. „Raz náš syn Ondrej pri Laborci spadol. Obaja prišli domov s tajnostkárskym výrazom. Jeden so zlomenou rukou a druhý so samorastom, ktorý našli kdesi pri vode. Odvtedy vyrezáva," vraví manželka.
Začínal so samorastami. Len čo sa na nejaký zapozeral, zbadal v ňom tvár, grimasu alebo ľudskú postavu. „Asi tri roky pred dôchodkom som si uvedomil, že ma chytilo rezbárstvo. Každý sa čudoval, vedeli, že mám blízko skôr ku robote s kameňom. Bol som v Čabinách prvý, ktorý staval pivnice, ohrady, ploty z kameňa," hovorí. Na Vianoce v roku 1988 si v Čabinách pri pohľade na sadrový Betlehem povedal, že urobí pre kostol nový - z dreva: „Do roka stál v našom kostole. Doteraz som ich vyrezal pätnásť a dve Krížové cesty. Najbližšie je môj Betlehem vystavený vo Svidníku, najďalej v Chorvátsku a Taliansku."
V roku 1998 ho oslovila Mária Mišková, odborná pracovníčka z osvetového strediska v Humennom a urobili prvú autorskú výstavu v Čabinách. Dovtedy málo známy rušňovodič začal ťaženie za poprednými oceneniami... Jeho tvorba má v sebe silu osobnej výpovede a preto zaujme. „Ja veru neviem prejsť okolo dreva len tak, aby som nezastal a nezadíval sa na neho. Je mi ľúto, ak sa niekde váľa hocijaký kus. Veď aj tie popílené čerešne, čo teraz zrezali pri našom cintoríne, mi nedali pokoja. Poprosil som chlapov, či by mi ich nestiahli do dvora. Len tak tam ležali a hnili."
Na jar, ak zdravie dovolí, začne vyrezávať monumentálne plastiky. Práve nimi si zaslúžil uznanie na slovenských a medzinárodných plenéroch. Jeho tvorbu sledujú a vlastnia nadšení zberatelia po celej Európe. Zaujala aj talianskeho maliara a zberateľa insitného umenia Antonia Protta, s ktorým sa osobne stretol v Humennom. Vihorlatské osvetové stredisko v týchto dňoch dostalo jeho pozvanie vystavovať diela výtvarníkov, medzi ktorými je aj pán Gavula. V máji pôjde na plenér do talianskej Mandrie.
Ako sa vlastne vyrezáva monumentálna plastika, určite treba poriadne dlhý rebrík? "Kdeže!" smeje sa: "Drevo mám položené na zemi, kľačím pri ňom, vyrezávam a ak treba, obrátim ho. Dopredu nič nepredkresľujem. A načo? Rešpektujem drevo. Cítim a vidím, čo je v ňom ukryté." Keď o ňom rozpráva, rozžiaria sa mu oči: „Každé drevo je krásne. Najčastejšie vyrezávam z jablone, vŕby, lipy, topoľa a z bielej a čiernej jelše."
Najúžasnejšie je, že to, čo my v neforemnom kuse dreva nevidíme, to z neho dokáže Andrej Gavula svojím majstrovstvom a dušou vytiahnuť. Dokáže ho presvedčiť, aby prehovorilo... O rodných Čabinách, o Laborci, okolitých kopcoch a lesoch. A potom sa prihovára aj nám....
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
