Kvôli maskáčovému oblečeniu ho považovali za člena gerily
Keby niekde založili vysokú školu autostopu, tak už 74-ročný Košičan Bohuš Petrík by na nej mal pôsobiť ako riadny profesor a vedúci katedry. Mohol by si nárokovať aj na funkciu dekana, ba dokonca rektora. Na Slovensku určite nemá konkurenciu a aj tá z celého sveta v jeho prípade nemôže byť veľmi početná. Veď autostopom prešiel Austráliu, Tasmániu, Indonéziu, Malajziu, Argentínu, Brazíliu, Čile, Bolíviu, Peru, Kolumbiu, Venezuelu, Equádor, Mexiko, Kubu, Kanadu, USA, Japonsko, Nový Zéland! To všetko od roku 1992, kedy už bol dôchodcom.
Tohto muža dve generácie Košičanov poznajú ako člena činohry Štátneho divadla. "Do Košíc som prišiel z Bratislavy v roku 1952. Mal som iba 19 rokov. V divadle vtedy ešte šéfoval nestor slovenského divadelníctva Andrej Bagar. Po jeho odchode do Bratislavy sa tu striedali riaditelia i režiséri, ja som však nášmu divadlu zostal stále verný. Hrával som rozprávkových princov, tých veľmi dlho, najmä kvôli mladistvému výzoru, ale aj podvodníkov, či dokonca gangstrov," spomína na svoju úspešnú hereckú kariéru B. Petrík.
"A" ako autostop...
Podľa B. Petríka pri začiatkoch autostopu na Slovensku stál jeho starší brat Ladislav. Ten bol v roku 1947 delegát I. svetového festivalu mládeže a študentstva v Prahe a tam sa zoznámil so skupinou Francúzov, ktorá niečo počula o Vysokých Tatrách a chcela ich vidieť. Brat Ladislav zorganizoval túto cestu autostopom a Francúzi okrem Tatier videli aj Slovenský raj, o existencii ktorého dovtedy nemali ani potuchy. Bohuš Petrík začal so stopovaním o tri roky neskôr a od príchodu do Košíc stihol vtedajšiu republiku precestovať autostopom krížom-krážom. Tomuto spôsobu cestovania zostal verný aj počas svojho pôsobenia v košickom Štátnom divadle. Mal predsa každý rok dva mesiace prázdnin...
"V 50. a 60. rokoch minulého storočia bolo na našich cestách veľmi málo automobilov, ale o to viac stopárov. Dnes je to naopak. Autostop na Slovensku prakticky zanikol. Vodiči v takmer každom stopujúcom vidia kriminálnika, ktorý ich chce olúpiť peniaze i auto a okrem toho si rozmyslia, či niekoho vziať do auta, keď v prípade havárie a následného úrazu by vodič musel stopárovi hradiť všetky náklady, spojené s liečením."
Počas existencie bývalého režimu sa stopom dostal až na bulharské pobrežie Čierneho mora. Čo to však bolo v porovnaní s tým, čo zažil so stopovaním od roku 1992. Úplne nič...
Skromná výbava
Jedna cesta mu trvala osem mesiacov. Tento čas mu stačil na precestovanie Austrálie, Tasmánskeho ostrova, Indonézie a Malajzie. Juhoamerické putovanie však po ôsmich mesiacoch musel prerušiť, pretože ho vo Venezuele zranili, rovnako to bolo aj v Mexiku. Tu svoju cestu skončil už po štyroch mesiacoch. Následky reznej rany nožom si vyžiadali návrat domov a neurochirurgickú operáciu. Veľkú väčšinu týchto krajín precestoval so skromnou výbavou.
"V batohu som mal spací vak, jednu nepremokavú plachtu a nafukovačku. Ale trochu inakšiu, aké poznáme u nás. Po nafúknutí bola hrubá iba asi dva - tri centimetre, ale veľmi pohodlná. Okrem tohto varič, jedálenskú súpravu, baterku, hrniec, ešte jednu igelitovú plachtu. Nie vždy stan. Samozrejme, jedny rifle a veľa krajín som prešiel v krátkych kožených nohaviciach, ktoré už boli na rozpadnutie."
Pri vstupe na územie Kolumbie sa jednému strážcovi krajiny pri pohľade na cudzinca uľútostivo a daroval mu nové armádne nohavice - maskáče. "O niekoľko dní som si k tým nohaviciam obliekol podobné tričko, ale takto oblečený som s neznámou krajinou dlho nezoznamoval. Na príkaz istého dôstojníka ma zaistili a odviedli do neďalekých kasární. Vojaci si mysleli, že som terorista - príslušník gerilly, ktorá už dlhé roky terorizuje obyvateľov Kolumbie. Našťastie, všetko sa neskôr vysvetlilo a mňa prepustili," spomína B. Petrík na jeden z množstva zážitkov v Južnej Amerike. Len pre zaujímavosť - tento subkontinent precestoval bez stanu, spával iba "pod širákom" a to dokonca v jeho najjužnejšej časti, teda nie až tak veľmi vzdialenej od Južného pólu.
Najlepšie v Japonsku
Sú krajiny, v ktorých sa stopuje zásadne zle a sú také, v ktorých sa stopárom celkom darí. Za najlepšie považuje náš košický svetobežník Japonsko a Kanadu, za tie najhoršie Argentínu a Brazíliu. "V Japonsku a Kanade som si mohol urobiť akýsi cestovný poriadok a teda naplánovať si príchody a odchody z jednotlivých miest. V Argentíne a Brazílii to bolo skutočne zlé. Vodiči tam majú strach. Vždy sa ma najprv opýtali, akú mám pri sebe zbraň a nakoniec boli prekvapení, že nemám ani dýku. Ale aj napriek tomuto konštatovaniu ma mnohí aj tak nevzali." A Japonsko? Tam mu dokonca zastavovali aj ženy a z pohľadov niektorých vycítil, že ony za vezenie by chceli viac, než poďakovanie. Teda trochu erotiky, ba aj sexu. Zostalo však vždy iba pri tomto nevyslovenom želaní...
V Severnej Amerike, bez ohľadu na to, či to bolo v USA alebo Kanade, sa B. Petríkovi veľmi páčilo. V USA ho naložil na truck jeden naturalizovaný Poliak. Opýtal sa, či má vodičský preukaz a keď prikývol, tak šoférovi urobil veľkú radosť. Spolu prebrázdili Ameriku z východu na západ i opačne, striedali sa za volantom, jednoducho v kabíne boli rovnocenní partneri.
V Kanade to bolo ešte zaujímavejšie. Tam sa mu za Vancourom podarilo stopnúť Kanaďana českého pôvodu, s ktorým si ihneď padli do oka. Bohatý Čechokanaďan bol niekedy prospektorom, hľadačom zlata, ale zbohatol z niečoho iného. Pred rokmi sa snažil zachrániť život tiež jednému zlatokopovi, ktorý ďaleko od civilizácie dostal prudký zápal slepého čreva. Napriek všetkej jeho snahe sa mu ho nepodarilo včas dostať k lekárovi. Zlatokop, keď už cítil, že nadišla jeho posledná hodina, prezradil svojmu záchrancovi, že vie o bohatom nálezisku. Bližšie podrobnosti vraj nájde v záchode pri jeho domovskom zrube. Akurát mu ešte stihol povedať, kde má ten svoj domov a vydýchol naposledy...
"Kadibúdku" musel takmer celú rozobrať a na jednej z vnútorných dosiek našiel súradnice pozemku... Neskôr si dal na ňom legálne urobiť vrty a z ich analýzy bolo jasné, že ide o veľké ložiská uránovej rudy. Čechokanaďan tieto pozemky v tichosti kúpil a veľmi výhodne predal. Tak sa stal dosť bohatý na to, aby sa podstatnú časť roka venoval svojmu najdôležitejšiemu koníčku - trampovaniu. "Mal som šťastie, že pri stopovaní mi zastavil práve on. Spoločne sme navštívili miesta slávnej zlatej horúčky na Clondike, aj nám tak dobre známe z diel Jacka Londona. Videl som teda Yukon, Dawson a hoci som pohostinnosť tohto boháča nechcel zneužívať, počas dvoch týždňov, ktoré sme strávili spolu, nemusel som nikde zaplatiť ani cent. Pritom mi nič nechýbalo. Dokonca ani posedenia v luxusných reštauráciách...
B. Petrík bol azda jediným cudzincom vôbec, ktorý sa rozhodol precestovať Kubu autostopom! Na túto ostrovnú krajinu mu zostali dobré spomienky, iba ten "Gastrovský" autostop bol tak trochu pritiahnutý za vlasy. V mnohých prípadoch sa do automobilu dostal iba "zásluhou iniciatívy" policajtov. Bez ohľadu na to, či išlo v uniforme o ženu alebo muža, najskôr vyinkasovali od stopárov určitú sumu a potom im veľkoryso zastavili nejaké vozidlo. Samozrejme, šofér nemohol nič namietať. Iba prevzať "náklad" a vyštartovať. S vybranou čiastkou sa s ním, samozrejme, nikto zo strážcov zákona nerozdelil.
Išlo mu o život...
Južnú Ameriku má B. Petrik veľmi rád. Vždy túžil stretnúť sa s dávnou kultúrou Inkov, Aztékov a ďalších väčších, či menších indiánskych kmeňov, ktoré na týchto územiach žili. V krajinách Južnej Ameriky sa stretol s množstvom vynikajúcich ľudí, ktorí sa tomuto turistovi z ďalekej Európy (väčšina z nich nevedela, že v strede Európy existuje akési Slovensko) snažila pomôcť. Často aj nad svoje sily a možnosti. Tu však B. Petrík prežil aj dva lúpežné útoky, pri ktorých mu išlo skutočne o život...
"V Mexiku pri meste Chihuahoa, teda neďaleko najhlbšieho kaňonu na svete, som si stopol vozidlo, v ktorom boli dvaja muži," načrel B. Petrik do spomienok. "Vyliezol som na korbu. Po čase auto zastalo a mňa pozvali do kabíny. Trochu som znervóznel z toho, že vodič neustále popíjal pivo z veľkej, takzvanej ridinnej fľaše. Tak nám teda ubiehala cesta, až zrazu vodič odbočil z nášho smeru, prudko zabrzdil, s pomocníkom ma vytlačili von. V šoférových rukách som zbadal nôž, ktorým sa začal oháňať a krikom žiadal odo mňa doláre. Odpovedal som mu, že žiadne nemám. Potom ma už nožnom nebezpečne pichal do ramena a už nežiadal doláre, ale mexické pesos. Ukázal som mu prázdne vrecká a naznačil, že nemám ani tie."
Preto obaja sústredili pozornosť na Košičanovu batožinu na korbe auta. "Pomocník po ňu vyskočil a šofér ma ešte niekoľkokrát pichol nožom. Potom obaja sadli do kabíny, auto ufujazdilo preč a mňa nechali na ceste. Akurát po 200 metroch jazdy mi vyhodili batoh z auta. Poriadne mi tiekla krv, ale aj tak som sa rozbehol za batohom, vybral z neho niečo na obviazanie rán a čakal, kedy pôjde po tejto opustenej ceste nejaké iné auto a odvezie ma čo najrýchlejšie do nemocnice... Tam mi síce rany zašili, ale po ďalšom vyšetrení konštatovali, že asi mám aj prerušené nervy a preto by som sa mal zveriť do rúk neurochirurgov. Znamenalo to prerušiť moje putovanie po Mexiku a odletieť čo najskôr domov. Stalo sa a na Slovensku ma už čakala náročná operácia..."
Na tomto mieste spomienky B. Petríka na jeho potulky svetom prerušíme. Ale iba na krátko. Ak chcete vedieť, ako ho okradli vo Venezuele, prečo ho v Kolumbii pohrýzol vlčiak či aké suveníry si podonášal z celého sveta, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.
Vladimír MEZENCEV
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
