ňom je, že je rovnako dobrým režisérom operných inscenácií. V Košiciach sa s veľkým úspechom uvádza jeho naštudovanie Rusalky, ktorá mala premiéru minulú sezónu. Po roku je Z. Troška v metropole východného Slovenska opäť. Od januára tu s opernými spevákmi študuje dielo Charlesa Gounoda Faust a Margaréta, ktoré bude mať premiéru v polovici februára. Na rozhovor sme sa s ním stretli, ako inak, v divadle...

Ako ste sa vlastne dostali k režírovaniu opier?

- V roku 1989 ma vtedajší riaditeľ Smetanovho divadla, dnešného Národného divadla v Prahe, požiadal, či by som nezrežíroval Verdiho operu Don Carlos. Bol to môj prvý počin v opere a hneď na doskách Národného divadla. Takže ako vidíte, nie som žiaden "troškár". (Smiech)

Ste taký známy milovník opery? Alebo na základe čoho vznikla vaša spolupráca s pražskou operou?

- Mali sme robiť filmové spracovanie Rusalky, ktoré sa však napokon neuskutočnilo, lebo prišla revolúcia. A tak som dostal ponuku robiť Rusalku v divadle, s čím som súhlasil. Asi o mesiac nato mi pán riaditeľ Riedelbauch zavolal, či by som ešte pred Rusalkou nevypomohol aj s Donom Carlosom. Poznal ma totiž odmalička a vedel, že hrám na varhany i na klavír a vedel o mojej vášni k vážnej hudbe.

Je režírovať operu omnoho ťažšie ako film?

- Režírovať operu je absolútne najťažšie! Opera má totiž svoje špecifiká, ktoré sa nedajú porušiť, pretože spevák napr. musí vidieť na dirigenta, nesmie stáť chrbtom, aby ho bolo počuť, nesmie lietať po scéne, aby sa nezadýchal. To sú veci, ktoré nemôžete obísť a to vás limituje. Vo filme alebo v činohre sa dá kadečo "našvindľovať".

Vás ľudia poznajú najmä ako filmového režiséra...

- A sú veľmi prekvapení, keď zistia, že režírujem aj operu. Aj v Košiciach ma oslovujú: "Dobrý deň, pán Troška. Čo tu robíte? Točíte tu nejakú zábavku?" Keď im poviem, že tu robím operu, sú udivení. Majú ma totiž spojeného buď s rozprávkami, alebo s volovinami typu Kameňák, Slnko, seno... No ja si myslím, že ľudské srdce je také veľké, že sa doň zmestí rozprávka, volovina i opera.

K čomu okrem voloviniek inklinujete?

- Mojou vášňou je predovšetkým klasická muzika. A potom veľmi rád varím a jem, čo je na mne vidieť. Milujem prírodu, turistiku, hubárčenie, literatúru i dejiny.

Minule ste ale na skúške mali len jablko a mrkvu...

- Nie som síce vegetarián, ale ani mäsožrút. Mám veľmi rád zeleninové jedlá aj cestoviny. A jablká a mrkvu mám veľmi rád.

Bolo to vari deň po nejakej výdatnej večeri s pánom Petrom Dvorským?

- Nie. Na také večere sme chodili minulý rok. No tento rok tu študujem Fausta a Margarétu a z jednej Faustovej árie som škrtol 15 taktov. Spevák Peter Berger bol z toho taký nešťastný, že mi sľúbil, že keď mu ich vrátim, dá mi, čo len budem chcieť. Tak som chcel dve hrianky s cesnakom v jednej reštaurácii za divadlom, kam po skúškach obyčajne chodievame.

Čo si doma najradšej varíte?

- Čokoľvek, na čo mám chuť. Začínajúc šalátom, končiac omáčkami, zapečenými cestovinami, hubami...

Varíte si aj vo svojom divadelnom byte v Košiciach?

- Samozrejme. Prikúpil som si tu aj nejaký riad a varím. Nedávno som robil vyprážané baklažány.

Takže sa v Košiciach cítite príjemne?

- Príjemne je slabé slovo. Cítim sa tu fantasticky. Ako na dovolenke. Sú tu skvelí ľudia, nádherné mesto a práca, ktorú robím, mi ide sama od ruky. Sú tu totiž veľmi inteligentní ľudia, ktorí na prácu nekašlú. Takú dobrú spoluprácu som nikde inde nezažil.

Hosťujúcim režisérom zvykne chýbať domáce prostredie, veci, na ktoré sú zvyknutí...

- Tak nech sedia doma. Ja som minulý rok býval v divadelnom byte na Alžbetinej ulici, kde to bolo sparťanské, ale bol som veľmi spokojný. Ja nepotrebujem žiaden prepych. Stačí mi stôl, stolička, vaňa a posteľ. Donesiem si knihy, do uší si dám walkman a som najspokojnejší človek.

Ako trávite voľný čas, ked nemáte skúšky?

- Píšem kuchársku knihu. Desať rokov som sa tomu bránil, ale nakoniec ma ukecali. Takže dopisujem knihu, ktorá bude kuchárskym rozprávaním Zdeňka Trošku s receptami. Budú tam veselé príhody z môjho života, obohatené o recepty. Nechcel som totiž robiť knihu, kde by bol jeden recept za druhým. Takých sú tucty.

Len aby ženám neprihoreli obedy, keď budú pri varení čítať vašu knihu...

- Určite sa hlavne dobre zabavia, pretože som to dal čítať asistentovi Tomíkovi a ten sa váľal od smiechu. Hovoril, že taká kuchárka tu ešte nebola.

Chcete teda svojou knihou motivovať ženy k vareniu alebo k čítaniu?

- Jedno i druhé. Kým sa im uvaria zemiaky, môžu si prečítať pár strán z môjho napínavého kuchárskeho rozprávania.

Nechystáte sa napísať aj inú knihu?

- Keďže si sám píšem scenáre, zvládol by som určite aj nejaký román, ale teraz na to nebude čas. Mám totiž pred sebou veľa práce. Koncom jari a v lete budeme točiť novú rozprávku a na jeseň budem robiť novú komédiu na námet veselého talianského príbehu.

Takže komédie sa ďalej tiahnu vašim životom?

- Áno. Som veselý človek, mám rád srandu, optimizmus a ľudí, ktorí sa radi smejú a pozerajú sa na život s nadhľadom.

Dedukujúc z vašich rozprávok, k vašim obľúbencom patria aj čerti...

- Veď sa na mňa pozrite, som jedným z nich. (Smiech) Ale ja som dobrý čert. Jedna moja kolegyňa, pani Klimtová, ktorá kreslí krásne rozprávkové figúrky a strašidlá, si vymyslela príbeh, ktorý všade rozpráva. Je o tom, že kedysi v noci letela nad Hošticami čertica, ktorá niesla v noši malé čertíča. Ale bola unavená, tak si ľahla pod lipu a zaspala. Čertíča jej za ten čas z noše vyliezlo, a keď sa čertica ráno zobudila, vzala nošu a odletela. Bez čertíčaťa. Keď šla potom moja maminka do práce, videla pod lipou malého chlapčeka, ktorého si vzala so sebou domov. A to som, prosím, ja.

Boli ste ako dieťa naozaj malý čertík?

- Asi áno, hoci mama tvrdí, že sme s bratom vôbec nezlostili. Nikdy sme sa nebili. No lozili sme po stromoch, do stohov, vyrábali rôzne bunkre.

Boli ste už odmala knihomoľom?

- Áno, od malého malička. Od Ježiška som nechcel nič iné, len knihy. Čím viac som ich dostal, tým som bol šťastnejší. A ešte sa rátali náčrtníky, pastelky a vodové farby. Môj brat zas chcel len autá, traktory a tanky. Boli sme úplne rozdielni.

Máte zbierku svojich detských kníh dodnes?

- Mám. Nevzdal som sa ani jednej. Doma mám viac ako tristo rozprávkových kníh a stále si nejaké dokupujem.

Aj ich čítate?

- Áno. Rozprávky sú totiž takým pohladením po duši. Dobro tam víťazí nad zlom, je v nich obrovské morálne posolstvo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári