sídlisk v Spišskej Novej Vsi chýba televízor, zato čestné miesto tu má klavír. Tento bývalý riaditeľ strednej priemyselnej školy strojníckej je milovník krásneho slova a umenia na divadelných doskách. Večer jemu i manželke televízor nahrádza napríklad Milan Rúfus a jeho básne.
Literárno-dramatické a hudobné pásma v Spišskej Novej Vsi, ktoré tento niekdajší pedagóg organizuje, dôverne poznajú všetci ľudia podobnej krvnej skupiny. V. Peták ich moderuje, recituje, pripravuje scenár aj réžiu. Čo sa týka dramatického umenia, je čestným členom ochotníckeho súboru Hviezdoslav v Spišskej Novej Vsi, ktorý v tomto roku oslávi 75. výročie vzniku.
"Už v detstve som začal s recitovaním a hraním. Veľmi rád spomínam na moju učiteľku, ktorá bola pre tieto veci zanietená. Dnes má 93 rokov a býva v Poprade," s úsmevom spomína tento rodák zo Spišského Hrušova.
Predsa len, v časoch jeho detstva a mladosti rádio a televízor nezamestnávali až tak ľudí ako dnes, mládež plná entuziazmu hrávala po dedinách divadlá. V. Peták s úsmevom spomína, ako v izbe, takzvanej kúdeľnej, lanárili dievčatá od kúdele k divadlu. Prekáračkám či žartovaniu nebolo konca kraja.
Tento Spišiak si zahral množstvo rozličných úloh, na svojom konte má aj režírovanie. Išlo o hry napríklad od Urbánka, Tajovského a v čase po roku 1948 hral s vrstovníkmi aj v tých, ktoré museli byť po vôli vtedajším mocipánom.
"Boli sme mladí ľudia z dediny, kohože z nás zaujímalo, kto je pri moci. Plní snov a ideálov sme na politikárčenie ešte nedorástli," aj o takýchto zážitkoch rozpráva V. Peták.
Po vysokej škole učil postupne v niekoľkých mestách a stále mal to šťastie, že natrafil na kolegov so spriaznenou dušou. Keď pôsobil v Moldave nad Bodvou, lákali ho do Maďarska účinkovať do operety. "Odmietol som to," smeje sa V. Peták. Dokonca aj manželka, tiež bývalá učiteľka, je opantaná podobnou láskou. Zoznámili sa v práci a potom spolu hrali divadlo.
"Každá amatérka činnosť je drina a skláňam sa pred každým ochotníkom. Je to nedocenená práca. Režisér stále tŕpne: Príde mi herec na skúšku, nepríde? Vynadať mu? Ako by mohol, veď potom zase nepríde zajtra," hovorí takmer hamletovsky.
O ochotníkoch tvrdí, že to musia byť ľudia so silnými lakťami.
"Keď ho vyhodia dverami, musí sa vrátiť oknom. Keď niekoho oslovíte, príď k nám hrať, poniektorí hneď otrčia dlaň," delí sa s nami o svoje skúsenosti.
V. Peták hrával svojho času divadlo aj so svojimi študentmi. Kým za katedrou bol prísnym profesorom, poobede sa už nad mnohými vecami musel povzniesť.
"Príkazy z triedy som nechával za dverami. Veľmi som si cenil študentov, ktorí sa podujali hrať. Poniektorí boli z dedín, skúšky sa konali poobede, domov prišli autobusom aj o deviatej večer a ešte sa museli učiť na druhý deň," popisuje pedagóg neľahký údel ochotníkov.
Dnes je pre neho veľkou radosťou, keď číta pohľadnice, ale aj básne od svojich niekdajších žiakov uverejnené v niektorých periodikách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
