Aréna a raz túži mať svoj vlastný kultúrny stánok. Košičania si jeho herecké i muzikantské umenie mohli nedávno vychutnať v hre Závisláci, ktorú len pár týždňov predtým úspešne odpremiérovali na scéne GUnaGU.

Aká blízka ti je poetika divadla GUnaGU?

- Je to moje druhé účinkovanie v tomto divadle. Keď dostávam ponuky, vždy zvážim, či majú v mojom momentálnom rozpoložení zmysel, či v tej hre môžem ukázať, čo chcem, a či môžem byť rovnocenným členom daného kolektívu. Pred Závislákmi som v GUnaGU naskúšal úplne rozdielne predstavenie www.osamela.sk, kde stvárňujem morského koníka. Takmer celý čas tam hrám pohybové divadlo a pantomímu. Iba v jednom momente ten koník ožije a čosi zo seba vyrozpráva.

Pre predstavenie Závisláci si robil aj muziku.

- Som veľmi rád, že ma s tým Vilo Klimáček oslovil, pretože to je kúsok môjho sna. Vilo ma dobrý čuch na ľudí.(Smiech.) Okrem toho, že robím divadlo, tak sa od malička venujem hudbe. Jedno bez druhého pre mňa neznamená plný životný záber.

Čím ťa oslovili Závisláci, že si ponuku napokon prijal?

- Obrovským honorárom. (Smiech.) V prvom rade som vedel, že pôjde o čistý humor a že téma hry, ktorou je naša vážna závislosť na povrchných vlnách reklamy a prachov, bude podaná komicky. Vedel som aj, že v nej budem mať slušný zástoj, kde budem môcť ukázať, čo viem. A mohol som do predstavenia urobiť muziku, ktorej sa venujem neustále.

Vravíš, že zavážilo aj to, že v hre ide o čistý humor. Je ti komediálny rozmer bližší?

- Nerád by som sa škatuľkoval, ale cítim sa byť o štipku viac komikom. Všetko ostatné ma však posúva ďalej a teším sa aj z takejto "práce".

Aj v náhľade na život si viac komikom?

- Určite áno. V každej situácii vidím zašifrovaný humor, rád týmto spôsobom vnímam svet, hoci nie nasilu. Keď odo mňa ľudia chcú, že teraz niečo ukáž, zahraj, to mi ide ťažko. Ale v obyčajných, každodenných momentoch sa cítim byť veselý, nech sa deje čokoľvek.

V živote herca sa zväčša striedajú plodné obdobia s neplodnými. Aké prežívaš teraz ty?

- Plodné. Pár dní po premiére Závislákov sme v martinskom divadle odpremiérovali Štúrovcov, kde okrem herectva a spevu hrám pre zmenu aj na bicie v kapele. Popritom robím svoju hudbu a texty. Za vlastné peniaze si vybavujem koncerty, kde hrávam sám na klavíri, spievam a často obmieňam zaujímavých hudobných hostí. Je to totiž moja srdcová záležitosť, ktorú si, dúfam, ľudia časom všimnú. Neviem síce, akou cestou to celé pôjde, ale verím, že spôsob, ako sa to k ľuďom dostane, sa postupne nájde. Nie som totiž typ, ktorý má vyšliapané chodníčky a votrie sa do spoločnosti ľudí s veľkými menami, o ktorých vie, že by ho mohli posunúť ďalej. Chcem, aby to celé prirodzene vyplynulo z môjho vnútorného pretlaku. A zatiaľ sa to darí. Dokonca muzikanti, s ktorými pracujem, sa mi sami ozvali. Strávili so mnou týždne v štúdiu bez toho, aby sa pýtali, čo za to.

A čo robíš v období, ktoré je na príležitosti neplodné?

- Snažím sa ho zužitkovať v tom, čo ma baví. Píšem texty, básne, na ktoré sa nabaľujú melódie. Milujem fotiť, čo ma tiež veľmi inšpiruje. Myslím, že umelec je ozajstným umelcom vtedy, ak nerobí veci pre peniaze. Je to veľmi subjektívne a každý to vidí inak. V umení sú vážení aj ľudia, ktorých vidíme v reklamách a v prvoplánových biznisových produktoch. Ja to nepopieram, je to ich cesta a možno aj ja na takú naskočím, keď budem mať tri deti a nebudem ich vedieť uživiť. Ale môj momentálny postoj je taký, že chcem robiť iba to, čo ma napĺňa a má pre mňa hodnotu. Napriek tomu, že mám v istých fázach aj finančné problémy. No zatiaľ si to môžem dovoliť a môžem si držať svoj pohľad na umenie a na to, čo chcem v živote robiť.

Čo chceš v živote robiť?

- To, čo cítim ako nevyhnutné a čo ma vyjadruje. Nie je to o tom, čo chcem ja, ale čo sa zo mňa pýta na svet. Bol by som rád, keby spoločnosť dospela do štádia, keď by všetci ľudia, ktorí niečo vedia, mohli spokojne žiť a ich práca by sa cenila. Umelci by slobodne tvorili, mali by priestor a ostatní ľudia by z toho mohli mať radosť. Ale myslím, že toto nikdy nefungovalo. Aj najväčší géniovia boli vo svojej dobe "lúzrami" a stáli v tichu mimo spoločnosti. Netvrdím, že toto je môj prípad. Nepovažujem sa za génia. Ale mimo prúdu sa cítim byť stále. Moje názory nezodpovedajú konvenčnému pohľadu na realitu. Či už v umení, alebo v spoločnosti. Preto sa snažím robiť si veci po svojom. Hnevá ma akurát, keď musím zápasiť s niečím, čo mi systém nanucuje.

Stál si odjakživa mimo?

- Nechcem, aby to vyzeralo, že generalizujem a tvárim sa na nejakého anarchistu. Mám dosť málo rokov na to, aby som sa cítil, že som celý čas mimo. Mám pocit, že moja chvíľa ešte iba príde. Inak by som od toho už cúval.

Aká dôležitá je pre teba sláva?

- Ak človek robí niečo v umení, je dôležité, aby sa to dostalo k ľuďom. No sú dve cesty že o tebe ľudia vedia a vnímajú tvoju prácu, pretože sa im páči. Alebo sú umelo vytvorení pseudoumelci, obchodníci, ktorí trebárs zaspievajú štvorčiarkované C podľa toho, ako im to niekto iný nalinajkuje, potom radodajne uživia bulvár a naplnia vrecká všetkých, ktorí sú okolo nich počnúc šoférom, ktorý ich vozí, až po manažéra. A o takú slávu ja nestojím.

Všetko, čo robíš, musí mať dušu?

- Pre mňa áno. Musím si za tým stáť, musí v tom byť moja podstata. Pre mňa nemá zmysel spievať noty alebo rozprávať text. Potrebujem zo seba dostávať pocity, nálady, emócie, názory. A je jedno, či je to cez najvyššie položený tón na svete, alebo úžasný hlas. Ide o to, že v tej chvíli je za tým ten človek celý. Aj so svojimi chybami.

Je ti bližšia neverbálna komunikácia ako verbálna?

- Áno. Lebo čo je v človeku najhlbšie skryté, sa ťažko opisuje slovami.

Dokážeš aj so Slávkou (manželkou D. Heribana je herečka Slávka Halčáková, poz. red.) komunikovať neverbálne?

- Áno aj. Ale nemôžem dlho! Myslím si, že skôr ženy sú verbálne. Ak ich muži nechápu intuitívne, čo nie je príliš silná mužská stránka, tak je pre ženy nutné opisovať svoje pocity aj slovne. A pritom sa zas majú muži možnosť naučiť veci pomenovať, nie ich iba zo seba nepatrične vybúchať.

Je pre teba výhodou, že je Slávka herečka? Že neverbálnej komunikácii zrejme rozumie viac ako iné ženy?

- To nie je o tom, že je herečka. Je to o človeku, o povahe, o postoji k životu. A myslím, že máme väčšinou v pre nás podstatných veciach rovnaký pohľad. To je paráda, lebo práve, keď silnie pocit, že ma nikto nechápe, tak doma nájdem prirodzenú oporu. O to viac verím svojej ceste, pretože ju máme v mnohom podobnú.

A tá je?

- Žiť pre lásku a z nej. Neposrať sa z príležitosti, z peňazí, z materiálna, ale ani z nedostatku. Nebáť sa byť mimo prúdu. Držať si svoju tvár za každých okolností.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári