Francúzska rodáčka, herečka Chantal Poullain pašovala počas komunizmu do Čiech lieky a zakázanú literatúru

Chce bojovať za ľudské práva a nevylučuje, že pôjde do AfrikyHerečka, rodáčka z francúzskeho prímorského mesta Marseille, Chantal Poullain, si

Chce bojovať za ľudské práva a nevylučuje, že pôjde do Afriky

Herečka, rodáčka z francúzskeho prímorského mesta Marseille, Chantal Poullain, si naposledy našla cestu do Košíc vlani v jeseni, keď v rámci festivalu Višegrádske dni ponúkla publiku spolu s kolegom Oldřichom Kaiserom hru divadla Ungelt Šest tanečních hodin v šesti týdnech. S touto zaujímavou dámou sme mali možnosť si ešte pred predstavením sadnúť k šálke kávy a o všeličom zaujímavom sa porozprávať.

Pražské divadlo Ungelt patrí medzi zájazdové a teda so svojimi hrami často vycestováva za divákmi aj za hranice hlavného mesta našich západných susedov a našťastie pre košické publikum nezriedka zavíta aj na východ Slovenska.

"Mne vôbec neprekáža to, že toto divadlo často hosťuje v iných mestách. Myslím si totiž, že je nezdravé byť často doma. Povolanie herca je trochu aj o kočovaní a o tom, že nemáme toľko voľného času, ako by sme chceli. Do Košíc sa teším vždy, lebo tunajšie publikum mi v pamäti utkvelo ako veľmi vrúcne," prezradila Ch. Poullain. Jediné, čo ju na kočovaní s divadlom Ungelt trochu mrzí, je fakt, že aj keď chodieva hrávať do rôznych miest nie len v Čechách a na Slovensku, málokedy má dosť času si tieto mestá aj poobzerať. "Neraz som si povedala, že by sme to mali mať zorganizované trochu inak, aby sme prišli do mesta nie len rovno na hotel, z hotela do divadla a potom preč. Veľmi ma to zamrzelo, keď sme napríklad hrali v Austrálii či USA a ja som si v týchto krajinách stihla obzrieť len hotely a letiská..."

Ch. Poullain si túlavé topánky obúva nie len vďaka svojej profesii, ale i v súkromnom živote. Čo najčastejšie sa totiž snaží spolu so synom Vladimírom, ktorého má z manželstva s českým hercom Bolkom Polívkom, vracať do svojho rodného Francúzska. "Rovnako ako ja, tak aj syn sme typy, ktoré dlho na jednom mieste neobsedia. Domov sa snažím vracať čo najčastejšie, ale niekedy to jednoducho nejde... Čakám na chvíľu, kedy nebudem mať tak veľa práce a budem môcť vo Francúzsku pobudnúť dlhšiu chvíľu. Závisieť to bude od syna, lebo jemu prispôsobujem všetky svoje povinnosti."

V Čechách je chýbajú milovaní ľudia, ktorých vo Francúzsku nechala a typická francúzska radosť zo života. "U nás doma je úsmev štýl života. Nechcem Čechom nijak krivdiť, ale tu chýba to, žeby sa ľudia len tak na ulici usmievali, oslovili vás a opýtali sa, ako sa vám darí. Ja som z Marseille, čo je na juhu Francúzska a tam je iný svet... Vo mne samotnej z francúzskej povahy ostala zúrivosť bojovníka a schopnosť radovať sa zo života. U nás sú iné i jedlá stolovanie, pri ktorom sa hlavne veľa hovorí, vždy pri jedle prebiehajú dôležité dialógy. To som typická ja vždy musím niečo riešiť. Tak ako všetci Francúzi..."

Je ako loď

Do Čiech ju priviedla láska k Bolkovi Polívkovi a aj keď sa ich manželstvo po čase rozpadlo, Ch. Poullain neľutuje, že sa rozhodla zakotviť v Čechách. "Ja by som to však nenazvala zakotvením. Skôr sa dá povedať, že som v Čechách len pristála. Som ako taká loď, ktorá môže plávať kamkoľvek a vždy môže vytiahnuť kotvu, napnúť plachty a odplávať preč. Toto poznanie slobody je pre mňa dôležité. Samozrejme, že ma láka moje rodné Francúzsko, ale ja môžem existovať hocikde, kde budem vidieť, že môj život má zmysel."

Do Čiech sa presťahovala v roku 1978, keď na Divadelnej akadémii v Ženeve spoznala B. Polívku. Namierené mala ako herečka do USA, láska ju prilákala do Brna. "No to viete, bola som mladá a zamilovaná a bolo mi úplne jedno, kam pôjdem. Bolek povedal poď so mnou do Brna. Tak som šla, lebo som chcela byť s ním. Teraz mám v Čechách veľa záväzkov v divadle, v nadácii Archa Chantal, mám tu veľa priateľov a hlavne syna. Som rada, že žijem v Čechách, lebo ja som spokojná tam, kde sú okolo mňa ľudia, ktorých milujem. Lenže jedného dňa sa môžem zobudiť, zdvihnúť kotvy a ísť kamkoľvek na svete. Jediné, čím sa riadim, je môj syn."

Aj keď sa u našich západných susedov cíti dobre, predsa len priznáva, že spočiatku to bol pre ňu šok... Okrem iného zvyknutá bola na ľahkú prímorskú kuchyňu a v Čechách ju čakali samé sýte a ťažké jedlá. "Niektoré jedlá z českej kuchyne som si obľúbila, no sama si ich doma nevarím, skôr uprednostňujem francúzsku a taliansku kuchyňu. Ale pokojne si dám sviečkovú alebo knedlo-vepřo-zelo ale bez knedlí. S tými by si môj žalúdok ťažko poradil.... Aj čo sa týka piva to si dám iba ak som naozaj veľmi smädná..."

Rovnako ako sú české jedná ťažké pre jej žalúdok, čeština je ťažká pre jej jazyk... "Pri skúšaní každého nového predstavenia mám veľa práce s tým, aby som ho jazykovo zvládla. Ale ja to vnímam takto kto mi rozumieť chce, ten mi rozumie. A kto nechce, ten mi rozumieť nebude, ani keby som sa akokoľvek snažila. Prvé, čo som sa naučila povedať po česky bolo miluji tě. No a potom ma Bolek s náramnou zábavou naučil sprosté slová, ktoré som opakovala bez toho, aby som vedela, čo hovorím. Ale to je asi údel každého cudzinca, ktorý príde žiť do novej krajiny," podotkla s úsmevom.

Nemusela sa však pasovať iba z novým jazykom - zo slobodného demokratického Francúzska sa dostala do komunistického Československa. "Doba komunizmu, ktorú som tu prežila, ma veľa naučila a pre mňa je to veľmi dôležitá životná skúsenosť. Prišla som do krajiny, kde bol síce úplne iný spôsob života, lenže spoznala som tu úžasných umelcov a ľudí, pre ktorých bola kultúra oveľa dôležitejšia ako to, čo budú mať na večeru. Spomínam si, ako ma fascinovalo, že knihy sa prepisovali na písacom stroji a tajne sa podávali z ruky do ruky. Viem, že komunistický režim bol katastrofou, no veľa mi to dalo. Myslím si, že v krajinách, ktoré sa zmietajú v problémoch, ľuďom záleží na iných veciach ako iba na vlastnom majetku. Teraz, keď je v Čechách rovnako ako na Slovensku všetko jasné, tak našou najväčšou starosťou je mobil... Akoby sme stratili bdelosť a vnímavosť."

Preto má teraz sto chutí odísť do krajiny, v ktorej to nie je jednoduché. "Nedávno som bola v Kongu a videla som, že je to zem, ktorá má obrovské problémy. No stretla som tam ľudí, ktorí ma doslova očarili. Priťahujú ma krajiny, kde viem, že by som mohla byť užitočná. Chcela by som bojovať za ľudské práva a nevylučujem to, že ako som už spomínala dvihnem kotvy a pôjdem do Afriky. Založila som v Čechách nadáciu Archa Chantal, aby som mohla pomáhať, no niekedy mám pocit, že tento boj nie je môj... Moja pozícia Francúzsky v Čechách nie je ľahká. Dane platiť musím, no voliť mi nedovolia. Chcela by som kričať, ale nikto ma nepočúva..."

Nebála sa pašovať

Nadácia Archa Chantal má za cieľ spríjemniť deťom pobyt v nemocnici. Založila ju i preto, lebo nepatrí medzi ľudí, ktorí dokážu nečinne sedieť a prizerať sa, ak čosi nie je tak, ako by malo byť...

"Život je krásny a ja považujem za dôležité vždy niečo robiť. Ja osobne mám depku, keď nič nerobím. Možno, že sa to zmení, keď budem mať deväťdesiat rokov, ale ani v to by som veľmi neverila... Od malička som bola vedená k tomu, že ľuďom treba pomáhať. Moja mamka za vojny prichýlila deti, ktoré kvôli bojom stratili svoje rodiny a ostali u nás často i pol roka. Aj po vojne sme posielali balíčky a pomáhali iným rodinám. Moja mamička vravela keď budeš robiť niečo pre iných, tvoj život bude mať zmysel. Mala svätú pravdu. Bola som teda vychovaná tak, že pre mňa je úplne normálne pomáhať ľuďom okolo seba. Prirodzene, počas komunizmu to nebolo také jednoduché, no aj tak som sa snažila, ako sa len dalo. Z Francúzska som pašovala lieky, ktoré tu neboli a zakázané knihy... Cez hranice som to prenášala doslova s radosťou. Nebála som sa. Vravela som si ak ma chytia, budem sa robiť blbou a budem tvrdiť, že som nevedela, že sa to nesmie dovážať," prezradila s úsmevom.

Po revolúcii, keď sa aj v Čechách otvorili nové možnosti, začala Ch. Poullain rozmýšľať nad tým, ako byť čo najviac užitočná. "So synom sme raz kvôli nejakej drobnej chorobe boli s nemocnici a Vladimír sa ma pýta prečo je to tu také smutné. Prečo všetky deti plačú a nemajú hračky, s ktorými by sa mohli hrať? Vtedy som si povedala to je ono, to treba zmeniť. Psychika je jedným z vagónov zdravia a netreba na to zabúdať. Chorým deťom veľmi pomáha, ak majú okolo seba príjemné prostredie."

Dnes Ch. Poullain spolupracuje s rôznymi výtvarníkmi a architektmi, s pomocou ktorých realizuje projekty na spríjemnenie nemocničného prostredia. Aj ona samotná má k výtvarnému umeniu blízko, obaja jej rodičia boli výtvarníci. K umeniu má blízko i Vladimír. "On veľmi dobre vie, že najviac ma poteší vtedy, ak mi daruje vlastnoručne vyrobenú sochu. Má na to talent, no nevenuje sa tomu naplno. Jeho záujmy sa skôr uberajú smerom k športu. Venuje sa snowboardingu a surfovaniu. Zatiaľ je však len na gymnáziu a uvidíme, kam sa bude uberať. Rozhodne sa však o neho nebojím je to silná osobnosť, ktorá stojí na svojich nohách. Na druhej strane priznám sa, že mám obrovských strach, keď preteká na snowboarde. Vtedy mi je od strachu doslova fyzicky zle a keďže som poverčivá, tak sa ešte k tomu bojím, že mu svojim strachom pri súťaži privodím smolu na trati... Takže sa to snažím potlačiť. Radšej však na jeho preteky nechodím, len si pozriem všetky tie fotky, na ktorých ja zachytený, ako lieta po svahu na snowboarde..."

Pre Ch. Poullain je to o to ťažšie, lebo ako sa sama priznala patrí medzi tie mamičky, ktoré by najradšej o svojho syna stále ´pečovali´. "Lenže práve vďaka súťaženiu v snowboardingu cestuje po svete sám, takže sa naučil sa o seba postarať, je úplne samostatný. Nemusí sa báť ani toho, že by som žiarlila na jeho priateľky. Práveže naopak, vždy sa teším, ak nejakú má. Stále mu totižto vravím hlavne buď vždy zamilovaný, lebo láska je to, čo ti dodá silu. Láska je strašne dôležitá, motivuje nás do všetkého ostatného v živote," dodala na záver.

Dátum narodenia: 17. august 1956

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Marseille, Francúzsko

Rodinný stav: rozvedená, syn Vladimír

Relax: cestovanie

Televízna a filmová tvorba:

2005 Blízko nebe

2004 Uvolněte se, prosím

2001 Adam a Eva

2001 Vyhnání z ráje

2000 Na zámku

1997 Cesta do Paříže