Pokyn na vylodenie z "električky" im dala až vyhúkaná upratovačka
Svoj španielsky sen začala snívať už na základnej škole. Rečou sa vyzbrojila na gymnáziu i v jazykovej škole, a len čo sa zahryzla do prvého semestra na prešovskej univerzite, začala pracovať na tom, aby sa jej sen premenil v skutočnosť. Prostredníctvom agentúry si 19-ročná Košičanka Viktória Komjathyová vybavila vo vysnívanej krajine pracovný pobyt počas letných prázdnin.
Taká bola aj pôvodná dohoda s rodičmi. Že tam bude tri mesiace, a po vypršaní zmluvy sa vráti domov. No osud, a tak trochu aj jej úspešne maskovaný úmysel, to zariadili inak. "Keď som im mailom oznámila, že tam zostávam, bol to pre nich malý šok, aj pre moje tri sestry." No rodine neostávalo nič iné, len sa s jej rozhodnutím zmieriť.
V agentúre jej núkali španielske vnútrozemie i turistický raj na ostrove Malorka. "Mojou predstavou bola napríklad Andalúzia a mesto Sevilla, ale pobyt na kontinente, i poplatok v agentúre, boli oveľa drahšie. Preto som dala, chtiac-nechtiac, prednosť Malorke," vraví Viki. "Išla som tam s kamarátkou Ľudkou, ktorá je do Španielska rovnaký blázon ako ja. Poštou sme dostali z agentúry inštrukcie, kde ideme, čo tam budeme robiť, i ako sa tam dostať."
Cesta autobusom do Prahy, i lietadlom do Barcelony, nemala chybu. "Letela som prvý raz v živote, bolo to super, najkrajšia časť cesty." No patálie ich ešte len čakali. "Podľa tetky z agentúry to bolo z letiska do barcelonského prístavu len na skok. Keby sme však nastúpili do správneho autobusu... Keď sme z neho na adrese, kde sme podľa jej inštrukcií mali prísť, vystúpili, po prístave nebolo ani chýru, ani slychu. Aj pani, ktorej sme sa na prístav pýtali, sa čudovala čo tam robíme."
Pritom všetko malo ísť celkom hladko, po "výsadku" v Barcelone sa mali obe dievčatá za necelú hodinku "nalodiť" na trajekt na Malorku. "Kým sme však prístav našli, náš trajekt bol dávno preč. Ďalší odchádzal z Barcelony až o jedenástej v noci. A bol oveľa drahší ako ten, na ktorý sme mali nastúpiť. Horko-ťažko sme naškrabali štyridsať eur na lístok, s tým, že nám nezostalo ani fuka."
Cestovné dobrodružstvo sa však ešte zďaleka neskončilo. "Prvým trajektom mala cesta trvať tri hodiny, ale nočným to bolo sedem, išiel asi inou trasou. Boli sme veľmi unavené a tešili sme sa, že v cene lístka je aj nejaká posteľ. Ale kdeže, naše miesto bolo v miestnosti s obyčajnými sedadlami, akoby ste sa viezli v nejakej električke. Bolo nás tam dokopy asi desať. Už ani neviem ako sme tú noc na tvrdých sedadlách prežili, keď sme konečne o šiestej ráno zakotvili na Malorke. Čakali sme na hlásenie kedy máme vystúpiť, lebo najskôr zahlásili, že prví vystpujú ľudia s vozidlami. Po chvíli nám, aj našim spolucestujúcim, bolo divné, že pre nás pokyn neprichádza. Prešla polhodina, trištvrte hodina, a nič sa nedialo. Až keď sa vo dverách zjavila upratovačka a nechápajúc na nás vytreštila oči, bolo nám jasné, že na nás zabudli..."
Ale hlavné, že boli na Malorke, aj keď cieľ ich cesty, dedinka Colonia Sant Pere, bol na opačnej strane ostrova ako jeho hlavné mesto Palma, kde sa po toľkých útrapách vylodili. Do miesta určenia, štvorhviezdičkového hotela Sa Punta de s´Estanyol, to bolo autom už len 60 kilometrov. "Ten hotel bol ešte krajší ako na internete, aj keď jeho okolie vyzeralo tak, ako koniec sveta. Tá rekreačná oblasť sa ešte len začína rozbiehať. Celý komplex pozostáva z 24 obytných budov, ubytovanie pre personál je nad reštauráciou."
V nej bolo jej pracovné miesto, Viki mala zmluvu na tri mesiace, od júla do septembra, ako čašníčka. Vyfasovala uniformu a trochu rozklepaná pustila sa do prvej šesťhodinovej šichty. "Dostali sme čiernu košeľu a dlhé čierne nohavice. V lete nám v tom bolo trošku horúco, ešteže sme na nohách mohli mať šľapky. Začínala som na denných smenách, ale neskôr som sa dostala aj na večernú, od šiestej do polnoci. Tam sa mi zapáčilo, lebo som nemusela vstávať skoro ráno, som totiž dosť veľký spachtoš. A celý deň som mala vlastne voľno. Potom už všetci chceli mať večerné smeny."
Škót nebol "Škót"
Nemálilo sa jej, že dostáva o polovicu menšiu výplatu ako stáli zamestnanci. "Tí, čo sme tam boli cez agentúru, mali sme niečo cez tri eurá na hodinu, oni šesť. Až posledný mesiac sme dostali o čosi viac. Ale ja som bola spokojná, lebo som tam išla s úmyslom zdokonaliť sa v jazyku, nie kvôli zárobku."
Zvykla si rýchlo, a robota jej išla pekne od ruky. "Strava pre hostí bola podávaná formou samoobsluhy, našou úlohou bolo po jedle upratovať, zbierať zo stolov špinavé taniere. Väčšinou to boli príjemní zákazníci, dalo sa s nimi aj pozhovárať. A oni boli radi. Ako jeden športový fotograf zo Škótska. Vlani bol vraj v Bratislave na Celtic Glasgow. Od neho som dostala najväčšie prepitné. Platil dve eurá, ale dal mi dvacku, že si zvyšok môžem nechať. Vraj preto, že som milá."
No Viki natrafila aj na opačnú sortu hotelových hostí. "Jednu rodinu zo Švédska. Žena, tuším to bola nejaká Ruska, aj tri deti, boli ešte v pohode, ale ten muž bol doslova odporný. Jedlo bolo zahrnuté vo večeri, ale pitie nie, zaň sa platilo osobitne. Stačilo tak, že po každej večeri hosť podpísal tiket, na ktorom bolo všetko čo vypili, a zaplatili to na konci pobytu. Ale on niekoľkokrát odišiel bez toho, aby mi to podpísal. Keď som ho na to slušne upozornila, tak mi vynadal, že je to moja chyba, že je mám sledovať hostí, keď odchádzajú. Jednoducho, potreboval sa pohádať..."
Hostia im "zomierali" týždeň
Krásy severu stredného z trojice ostrovov baleárskeho súostrovia (Malorka leží medzi Menorkou a Ibizou) turisti iba začínajú objavovať. No hoci hotel Sa Punta de s´Estanyol tam stojí sotva šesť rokov, má už aj svoju stálu klientelu. "Pár rokov sa tam v lete schádza skupina čudných ľudí, oni tomu vravia na kurzy duševnej alchýmie. Vyzerá to na nejakú sektu. Raz menia rôzne veci na zlato, alebo robia nejaké spirituálne, dychové cvičenia. A stále sa objímajú. Teraz mali taký kurz, že všetci zomreli. Teda nie naozaj, len sa robili mŕtvi. Všetci boli v bielom keď zomreli, a zomierali celý týždeň. Ich salón bol pri recepcii, a keď tam mali seansu, tak sme nemohli ani prejsť. Ani hudbu sme nemohli počúvať, iba sme načúvali za dverami čo tam stvárajú. A potom sme im my pripravovali oslavu znovunarodenia," spomína si Viki so smiechom na čudesný zážitok. "Mali sme tam všelijakých hostí. V septembri sa v našom hoteli dokonca ubytoval i celý filmový štáb z Nemecka. Všetko vraj veľmi známi, slávni nemeckí herci. Ten film, čo tam točili, mal názov Taragona. Ale neviem, či to nebol len pracovný názov."
Tri mesiace ubehli ako voda, a jej sa veru z horúcej Malorky domov vôbec nechcelo. "Správcovia hotela, Argentínčania, boli s nami spokojní, a sami nám vybavili pracovné povolenie, už na furt." Tak prečo to nevyužiť? Iba čo vymenila prácu servírky v hoteli, kde jej končila zmluva, a pomaly aj turistická sezóna, za iný džob - upratovanie v bare. A už dostáva toľko ako miestni zamestnanci.
Ale tým osudom, čo ju primäl, aby tam zostala, bol najmä Hugo. Celým menom Hugo Leonardo Martinski. Mladý Brazílčan, s ktorým si padli do oka len čo vybalila svoj kufor v izbe pre hotelové služobníctvo. "Bol vôbec prvý, komu ma predstavili. Páčil sa mi, aj ja jemu. Robil v hoteli údržbára. Spočiatku to však boli len také oťukávačky, on robil poobede, ja večer, sem-tam sme si po smene zašli sadnúť do baru." Možno tam niekde ich srdcia prebodol Amorov šíp. "On tam žije dva roky, po roku za ním z Curitiby prišli aj rodičia a sestry Daniele a Nayara. Oco i mama sú profesionálni kuchári, a po práci chodia ešte aj upratovať do domov miestnych ľudí."
Po vypršaní zmluvy v hoteli sa nasťahovali s Hugom do nového podnájmu. "Našla nám ho jeho mamka. Za dvesto euro mesačne. Pritom neplatíme ani vodu, ani elektrinu, no nie je to vôbec drahé. Bývame v jednom byte na prízemí, ale v celom dome sme sami, majiteľku sme ešte ani nevideli. Pre mňa je to perfektné, pretože do práce to mám iba cez dve ulice. Hneď sme si kúpili telku, zopár drobností do domácnosti, a nejaké kvety."
Prirodzene, v pláne je aj auto, lebo behať po ostrove sa inak nedá. Nevedno totiž, komu sú určené autobusové zastávky, keď si ich, idúc občas okolo, miestni šoféri ani nevšimnú. "Autobusom sa tam odvezieš iba keď máš šťastie. Ten tam chodí veľmi málo, a čo deň, to iný čas odchodu zo zastávky. Raz sme sa vracali s Hugom domov z neďalekého strediska Can Picafort. Na zastávke bolo napísané, že autobus odchádza o 14.20, tak sme tam prišli pre istotu pred druhou, aby sme nezmeškali, keby išiel náhodou skôr. Iba čo sme si skočili na kávu, oproti do reštaurácie, že odtiaľ ho budeme vidieť prichádzať. Lenže, nič nešlo ani o 14.10, ani o 14.20, ba ani o pol hodinu. Tak sme zavolali na číslo, čo tam bolo napísané, a tam nám tvrdili, že šofér bol na zastávke o druhej, ale keďže tam vraj nikto nebol, tak sa otočil a išiel domov. Sám prišiel na aute na tú zastávku, aby nám to povedal. No keď sme sa ho pýtali, či nás tam odvezie, pobral sa preč. Autobusom by to bolo desať či pätnásť minút, ale pešo, po pláži, nám to trvalo asi dve hodiny..."
Päťmetrová atrakcia
Z konca sveta, kde sa obaja našli, si vyrazili aj na výlet do Palmy, kde tlčie srdce chýrneho ostrova. "Je tam nádherná katedrála, oveľa väčšia ako košický Dóm, aj starobylý hrad, ktorý je rezidenciou španielskeho kráľa. Boli sme si obzrieť aj arénu na býčie zápasy, ale vtedy bola prázdna. Vôbec sa nám nepáči to zaobchádzanie s býkmi, ale láka nás aspoň raz v živote vidieť koridu na vlastné oči."
Hoci za lístok treba vysoliť prinajmenej 20 euro. O čosi lacnejšie vás vyjde návšteva jaskyne Cuevas del Drach na východe ostrova. "Je veľmi pekná, ale aj tak je to za 9,50 príšerne drahé. Počas prehliadky sme s Ľudkou zostali trochu vzadu, lebo sprievodcovia išli veľmi rýchlo, a my sme chceli z tej jaskyne aj niečo vidieť. Ten, čo bol za nami, nás však poháňal, že na konci nás čaká ešte nejaké predstavenie na loďkách. Aj nám povedali, že sa môžeme na loďke povoziť, že je to veľká atrakcia. Samozrejme, že sme chceli. Nastúpili sme, a o päť metrov ďalej sme už museli vystúpiť, taká to bola atrakcia..."
Viac toho Viki za pol roka vidieť nestihla. No bude mať ešte dosť času po krajine svojich snov poriadne sa poobzerať, veď domov prišla, aj s Hugom, iba na mesiac. "Neviem ešte, kde budem po návrate pracovať, ale chcela by som tam začať aj školu, najradšej hoteliérstvo, či už v Palme na univerzite baleárskych ostrovov, alebo aj niekde inde. Veď o tom som vždy snívala."
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári