Šoth ako umelecký šéf baletu Štátneho divadla Košice zlanáril na východ Slovenska. Hosťoval v Slovenskom národnom divadle, v bukureštskom Národnom divadle, dostal ponuku z nemeckej scény. Stále však ostáva verný Košiciam, kde sa okrem tanca venuje aj tvorbe kostýmov. Za kostýmy do predstavenia Rómeo a Júlia získal minulý rok nomináciu na divadelné ocenenie Dosky 2006. Na rozhovor s ním sme sa stretli po generálke predstavenia Luskáčik, ktoré malo uplynulý víkend premiéru.

Víkendovými premiérami ste dali definitívnu bodku za skúškovým obdobím k tomuto predstaveniu. Aké bolo?

- Náročné. Toto predstavenie totiž nie je len o naštudovaní krokov. Je v ňom skĺbených veľmi veľa technických vecí - okrem iného sme v ňom využili napríklad aj film. Snažili sme sa to urobiť tak, aby to bolo aj pre malého diváčika čo najzaujímavejšie. Navyše, u nás sa na tvorbe výsledného diela podieľame všetci. Film, kostýmy, to všetko pochádza z našej dielne a vyžaduje si to obrovskú dávku koncentrácie.

Koľko odriekania vás stojí jedna premiéra?

- Nejde len o premiéru. Život tanečníka, pokiaľ to robí poctivo, je veľká záťaž. Veľmi náročné je to aj po fyzickej stránke. Človek sa musí každý deň premôcť, nemôže si dovoliť chodiť niekam po nociach, pretože vie, že ráno má skúšku. Organizmus musí byť stále v kondícii. Vyžaduje si to obrovskú sebadisciplínu. Ale pokiaľ to človeka baví, je to v poriadku. A mňa to veľmi napĺňa, takže sa nesťažujem.

Čo je satisfakciou za takýto život plný odriekania a tvrdej sebadisciplíny?

- Ak ma divák z predstavenia zážitok. A máme radosť, že v hľadisku už nesedí tak, ako pred troma rokmi, dvadsať divákov. Druhá vec je, že sa človek rozvíja. Neustále nachádza niečo nové, stále musí niečo prekonávať. A je to veľká radosť, ak človek sám seba prekoná. Lebo najťažší boj je boj so sebou samým.

K Malému princovi - jedinému baletu pre deti, ktorý v tomto období v repertoári ŠD bol - ste teraz naštudovali Luskáčika. Tešili ste sa na prácu pre deti?

- Tešil. No je to zároveň obrovská zodpovednosť. Dieťa totiž cíti omnoho viac a lepšie ako dospelí. Chceli sme vytvoriť estetický a zaujímavý titul. Ale museli sme sa popasovať s tým, že keď sa robia predstavenia pre deti, často ich tvorcovia veľmi ilustrujú. A to dieťaťu odoberá fantáziu. Detskému divákovi netreba nič vysvetľovať. On potrebuje priestor, aby si niečo vymyslel, domyslel a vytvoril. Vzdať sa stereotypu ilustrovania postáv bolo veľmi náročné.

Ako ste sa s tým napokon popasovali?

- Myslím, že veľmi jednoducho. Nie sú tam žiadne náročné filozofické podtexty. Držali sme sa onoho povestného - v jednoduchosti je krása. Robili sme to tak, aby to bolo estetické a zbytočne sme to nekomplikovali.

Držali ste sa idey krásy v jednoduchosti aj pri tvorbe kostýmov?

- Áno. V prvom dejstve som vychádzal z doby, z ktorej Hoffmanova rozprávka pochádza a druhé dejstvo sme robili ako rozprávku. Snažil som sa, aby kostýmy navzájom ladili a deti z nich mali zážitok.

Máte aj vy zážitok z ich tvorby?

- Mňa napĺňa najmä to, že vytváram niečo pre svojich kolegov. Je to pre mňa možno ešte dôležitejšie, ako ich divácky úspech. Teším sa, keď môžem pre tanečníkov vytvoriť niečo pekné. Navyše, tým, že sám tancujem, viem, ako by mal kostým technicky vyzerať, aby bol pohodlný a dalo sa v ňom dobre pohybovať.

Inklinovali ste k výtvarnému umeniu odjakživa? Alebo ste svoj talent objavili až v Košiciach?

- Maľujem od detstva, ale k tvorbe kostýmov som sa dostal takpovediac omylom. Musel som dorobiť kostýmy do Labutieho jazera a po ňom som dostal príležitosť urobiť ich pre celú inscenáciu.

A hneď za svoj debut ste získali nomináciu na ocenenie Dosky 2006.

- Nominácia ma veľmi potešila, ale nie je pre mňa prioritná. Ceny nepovažujem za veľmi dôležité. No samozrejme som sa veľmi tešil, že sme takto prezentovali naše divadlo.

Košický balet je unikátny spôsobom tvorby. Na okolí vari neexistuje súbor, ktorého tanečníci by takto aktívne pracovali na predstaveniach.

- To je pravda. My si všetko robíme sami. Ja robím kostýmy, ďalší robia film, fotografie, bulletin. Celkovo je to iný prístup k interpretom. Umenie vnímame nielen ako pohyb a tanec, snažíme sa prejavovať aj v iných oblastiach.

Aký druh umenia je vám okrem výtvarného a tanečného blízky?

- Zaujíma ma divadlo so všetkými svojimi zložkami. Mám rád film, hudbu. Myslím, že všetky zložky stoja veľmi blízko pri sebe a každý, kto robí umenie, by sa nimi mal zaoberať, pretože veľmi úzko navzájom súvisia a posúvajú umelca ďalej.

Keď maľujete, je vašou inšpiráciou tanec, pohyb?

- Na prvom mieste je pre mňa človek. Zaujíma ma štruktúra svalstva, ako funguje, ale aj jeho vnútorný svet. Musím sa priznať, že napr. príroda ma veľmi neinšpiruje. K tvorbe ma provokuje človek.

O dobrých tanečníkov z Ukrajiny i Ruska je vo svete veľký záujem. Napriek tomu stále ostávate v košickom divadle. Prečo?

- Pár ľudí tu už, samozrejme, dostalo ponuky ísť do kvalitných zahraničných súborov. Ale neodišli sme, pretože nás tu drží forma práce.

Tá vás aj prilákala do Košíc?

- Pre každého tanečníka je veľmi dôležité, do akého súboru sa dostane a ešte dôležitejšie je, aká osobnosť ho vedie. Ja som sem prišiel za naším šéfom - Ondrejom Šothom, o ktorom som ešte počas školy mnoho počul. Hoci tu platí, že doma nikto nie je prorokom, v Rusku je veľmi uznávaným a rešpektovaným choreografom.

S jeho choreografiou žnete úspechy po svete a získali ste aj hlavnú cenu na kyjevskom festivale. Bolo príjemné zabodovať takto pred svojimi krajanmi?

- Bolo to fantastické, pretože nie je vôbec ľahké, aby vás ľudia na Ukrajine, kde si veľmi ctia svoju tradíciu v klasickom tanci, prijali. A bolo fajn môcť sa prezentovať pred bývalými kolegami, ktorí mali možnosť vidieť niečo iné, možno aj lepšie, ako si predstavovali. Keď ide človek pracovať do zahraničia, je vždy príjemné mať doma možnosť ukázať svoje umenie a svoj vývoj.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári