kedysi neodmysliteľnou súčasťou každého rušňa, ktorý brázdil koľajnice od Čiernej nad Tisou až po Bratislavu. Všetky tieto rušne sú už dávno mimo prevádzky a odpočívajú v zabudnutí v železničnom depe, alebo na vrakovisku. Každá značka, ktorá bola akousi menovkou je jedinečným originálom, ktorý prezrádza o rušni takmer všetko. Jeho výkon, váhu, pohon, maximálnu rýchlosť a ďalšie dôležité údaje. Dnes tieto značky spolu s inými železničnými exponátmi zdobia michalovskú stanicu, kde Kočisko zriadil malú expozíciu.
Po prvej svetovej vojne sa na Slovensku zaviedol systém značenia rušňov. Značka pozostávala z jedného veľkého písmena a troch veľkých číslic, za ktorými nasledovala séria a poradové čísla. Napríklad označenie T znamenalo dieslový, E zasa elektrický rušeň. Napriek tomu, že to vyzerá jednoducho čítanie takýchto značiek je doslova veda. Napríklad tablička s označením T679.
"Ten rad sa prezýval Sergej. Boli to sovietske rušne, ktoré sa používali aj v Nemecku. Nemci si len vymenili motor za katerlpilar. Ten mal oveľa menšiu spotrebu a fungoval bez problémov. Prvé číslo 6 znamená, že mal rušeň šesť hnacích osí, k druhému číslu v poradí, v tomto prípade 7 sa pridávala trojka a potom sa to vynásobilo vždy desiatimi. Takto vám vyšla maximálna rýchlosť, ktorá bola povolená u tohto hnacieho radu. K predposlednému číslu 9 sa zasa pridávala nula. Keď ste potom 90 násobili počtom osí hnacieho stroja vyšla vám hmotnosť rušňa," vysvetľuje vášnivý zberateľ.
Na otázku, čo je na týchto značkách také úžasné a jedinečné má jednoznačnú odpoveď. "Svojím spracovaním tieto značky nie sú náročné a môže vám ich skutočne vyrobiť akákoľvek lisovacia či zlievárenská firma. Význam a čaro pre zberateľov má však len značenie, ktoré bolo umiestnené na skutočnej mašine, ktorá jazdila. Vtedy to má právu historickú hodnotu," dodáva.
Značky získaval najmä z vrakovísk a od svojich kolegov po celom Slovensku. Dnes ich má vo svojej zbierke vyše tridsať. Každú trofej si nesmierne cení. "Teraz tieto značky, ktoré pochádzajú z krajín východnej Európy vykupujú vo veľkom zberatelia z Nemecka, Ameriky, Veľkej Británie a Francúzka. Veľa zberateľov je aj v Čechách, takže získať nový kus dnes nie je jednoduché". Niektoré mu pribudli do zbierky doslova v poslednej chvíli. Jednu mu daroval kolega, prednosta stanice v Moldave nad Bodvou, ktorý videl skupinku Rómov ako ju odnášali z vrakoviska do zberu.
Kočiško sa so svojimi vyše 30 kúskami za veľkého zberateľa nepovažuje. "Sú zberatelia, ktorí majú vo svojej zbierke aj päťsto čísel z parných rušňov. Získali ich najmä, keď končili rušne s parnou trakciou a ocitli sa na vrakoviskách. Vtedy to ešte nebol taký boom a získať ich nebol problém." Najviac si váži tri tabuľky, ktoré mu venoval prednosta humenskej stanice. "Boli to mašiny, ktoré behali po tratiach v Zemplíne. Preto sú mojou srdcovou záležitosťou," dodal. Kočisko zriadil v prázdnej miestnosti neďaleko železničného nástupištia doslova malú galériu. Okrem značiek tu nechýbajú ani staré lampy, ktoré sa používali na železnici pred polstoročím, či vojenské prilby a ďalšie železničné exponáty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
