Kronikári majú veľmi dôležitú úlohu, pre budúce generácie zaznamenávajú pulz tej-ktorej doby, bez príkras a výmyslov. A hoci Š. Orlovský mal plné ruky práce, kroniku písal veľmi rád a nikdy neľutuje, že sa tomu venoval. Keď Krompašania v roku 1970 stratili kronikára ujal sa jej písania práve Š. Orlovský. Ako prezradil ku kronike sa dostal hlavne kvôli tomu, aby urobil radosť svojej manželke, ktorá pracovala dlhé roky na mestskom úrade a okrem iného aj zháňala informácie do kroniky.
Rozprávanie o tom, ako sa kronika rodila i o tom, čo všetko sa za tie roky v meste udialo by bolo nepochybne zaujímavé. Veď udalosti rokov zachytáva 6 kníh krompašskej kroniky, písané Š. Orlovským. Avšak aj jeho osobný príbeh je z príbehov, ktoré pokojne môžu mať samé knižný zápis. A tak zalistujme v osobnej kronike niekdajšieho kronikára. Štefan už ako 9-ročný chlapec chtiac-nechtiac musel dospieť. Detí bolo za prvej republiky doma požehnane (7) a tak aby rodičia vyriešili aspoň jeden hladný krk, poslali Štefana na štúdia do Francúzska. Štúdium vtedy plne hradila francúzska strana. Štefan strávil v krajine vín celých 5 rokov, zažil prepadnutie Francúzska Nemeckom, prácu na farmách, aby si zarobil na živobytie i cestu domov, doma prenasledovanie i väzenie, ale aj šťastné chvíle po boku svojej manželky Heleny.
"Bola to akadémia v Grenoble, kde som dostal svoj prvé školské vysvedčenie o ukončení štúdia. Bývali sme v krásnom prostredí niekdajšieho grófskeho sídla. Bolo to typicky francúzske prostredie. Školu sme mali aj cez prázdniny a museli sme sa veľa učiť, všetko vo francúzskom jazyku. Bolo to prísne štúdium. Okrem toho sme sa učili aj angličtinu a taliančinu. Medzi sebou sme mali zakázané hovoriť po slovensky. Od prvej chvíle sme komunikovali iba vo francúzštine. Mali na to účinný spôsob. O jedlo sme museli žiadať iba v ich rodnom jazyku. Tak aby sme neostali hladní, ako prvé sme vedeli povedať: "Pane, prosím buďte taký láskavý a dajte mi kúsok chleba," zaspomínal si Štefan.
Prišla však vojna a ich profesori narukovali, študenti museli odísť. A tu začalo zdĺhavé vybavovanie papierov a plánovanie cesty späť. "Nemci nám rozbili náš školský ústav a tak sme odišli. Asi rok som si zarábal na farmách v južnom Francúzsku. Bola to ťažká práca, ale vydržal som. V decembri roku 1941 som prišiel do Paríža, uzimený v baretke a krátkych nohaviciach. Išli sme vlakom, akýmsi konvojom cez Nemecko, Rakúsko do Bratislavy. Museli sme prejsť cez demarkačnú čiaru z tzv. slobodného Francúzska a Francúzska okupovaného Nemeckom. Nemci kontrolovali každé kupé. Zrazu som si spomenul, že mám u seba nejaké protinemecké letáky, ktoré nám zhadzovali Angličania. Zľakol som sa, že to u mňa nájdu a tak som ich na záchode všetky pojedol. Cesta bola dlhá a báli sme sa, no nakoniec sme prišli domov až na Spiš. S našimi som nebol v kontakte. Bola vojna a nemohli sme písať. Ani nevedeli, kedy prídem a tak môj príchod bol ako ich vianočný darček 2 dni pred Vianocami," spomína ďalej Š. Orlovský.
Do školy ďalej nastúpiť nemohol, rodičom chýbali peniaze. No nevedel ani slovo po slovensky, tak ho doučovali dvaja vysokoškoláci. Neskôr pracoval v samospráve a bol prenasledovaný štátnou bezpečnosťou i odsúdený na 4 roky. Odsedel si našťastie iba jeden, no natvrdo v Ilave. S podlomeným zdravím v baniach na Slovinkách hĺbil komíny a potom dostal úradnícke miesto v Krompachoch. Život sa s Š. Orlovským nemaznal, no vždy to zvládol. Neskôr si dokonca doplnil pedagogické vzdelanie v Brne a mohol na strednej škole popri svojej práci učiť francúzštinu. Za 30-ročné písanie kroniky dostal v roku 2004 Cenu mesta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
