generácie, ktorý by nebol na jeho diskotéke. Steny jeho kancelárie nie sú len plné políc s cédečkami najkvalitnejších interpretov, ale aj ocenení. Po úspechu na majstrovstvách Slovenska sa stal aj diskdžokejskou jednotkou Československa. Tibor "Apa" Egry. Hoci v utorok rozšíri rady päťdesiatnikov, od opotrebovaného človeka bez nápadov, ako si zamladi predstavoval muža po päťdesiatke, má na hony ďaleko. Stále je plný životného elánu a túžby rozdávať sa ľuďom. O tom sme sa presvedčili nielen počas nášho rozhovoru.

O päťdesiatke sa hovorieva ako o životnom míľniku. Súhlasíš s tým?

- Nie. Vlastne si to ani neuvedomujem. Keď som bol mladý, každého päťdesiatnika som považoval za mierne opotrebovaného človeka bez nápadov, energie a bez elánu. A ja dnes chodím dvakrát do týždňa na futbal, mám množstvo aktivít a som mimoriadne pozitívne naladený. Tento rok mám pritom dve okrúhle výročia - okrem päťdesiatky oslávim aj tridsať rokov hrania ako DJ.

Ty si známy nielen ako znalec hudby, ale aj ako recesista. Tvoja pripravovaná oslava zrejme nebude priveľmi oficiálna.

- Vôbec nie. Na pozvánku som aj napísal, že odporúčam, aby ľudia prišli v rifliach a že kravaty strihám. Na svoju oslavu som pozval ľudí, ktorých mám rád, a tak si prajem, aby sa dobre bavili a cítili. Prídu ma pozdraviť aj takmer všetci muzikanti, ktorí posledných 10 až 20 rokov v Košiciach pôsobia. No nezasahujem do toho, ako bude ten večer prebiehať. Môže si tam zahrať ktokoľvek s kýmkoľvek, nechám tomu voľný priebeh. Jediné, čo viem naisto, že tam bude, je päťminútová retrospektíva môjho života, ktorú som vyskladal zo starých záberov Slovenskej televízie a z fotiek. Chcem totiž ľuďom pripomenúť, čo som spravil. Celý svoj život som sa rozdával. A to považujem za svoje šťastie.

Aké to bolo prehrabávať sa v starých fotkách?

- Žasol som, pretože som vyzeral úplne inak. Mal som dlhé vlasy a aj na svojich vtedajších názoroch sa dnes smejem. Hoci, na tú dobu boli značne progresívne, lebo dovoliť si v komunistickej ére to, čo som si dovolil ja, urobil málokto. Napriek tomu, že sme mali predpísané pomery, v akých musíme hrať domácu hudbu, hudbu socialistického bloku a západných krajín, ja som v F-klube hrával čisto americkú muziku. Mal som preto, samozrejme, aj problémy. Neraz som sedel na Moyzesovej ulici na krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti, lebo ma niekto udal.

Odkiaľ si zháňal zakázané platne?

- Mal som šťastie, že som vedel po maďarsky. Deväťdesiatpäť percent informácií som čerpal z maďarského rozhlasu. Maďari boli v tom čase omnoho liberálnejší. Chodili sme tam aj na koncerty Genesis, U2, Jamesa Browna. U nás sa spočiatku diskotéky hrávali z kaziet, nie z platní, a ja som pesničky nahrával z Petöfi rádia. Neskôr mi vodnopólisti Radek Jaška, Peter Čiliak či Roman Poláčik kupovali platne v zahraničí. A ja som chodieval na otočku vlakom do Budapešti.

Kto ťa dnes pozná, má pocit, že si na muzike musel byť už "odkojený". Čo ťa však dostalo práve k "dídžingu"?

- Ako malý som hlavne hral futbal. Popritom som si hľadal niečo, čo by ma bavilo. A tak ma chytila muzika. Začal som počúvať maďarský rozhlas, zháňať si veci a informácie, ktoré u nás bežne neboli. Už na strednej škole som zo spomínaných kaziet odohral prvé diskotéky. A z toho sa nejako vykľulo, že som sa dostal do V-čka a neskôr do F-ka. Počas vysokej školy som si urobil DJ-ské prehrávky, a tak som sa tým mohol oficiálne živiť. Roky som hral v Dome umenia a ako tridsaťročný chlap som vyhral majstrovstvá Slovenska, o dva roky neskôr som sa stal jednotkou v Československu. Toto víťazstvo som si nesmierne cenil. Považoval som to za niečo neuveriteľné.

Je hudba tvoj život?

- Svojím spôsobom áno. Muzika mi dala veľmi veľa. Pochodil som obrovské množstvo koncertov, a keď sa človek díva, čo sú ľudia na pódiu schopní urobiť, musí ho to obohatiť.

Je aj práca DJ-a obohacujúca?

- Určite. A hlavne je to ťažká rehoľa, ktorá, ak chce byť človek dobrý, sa nezaobíde bez veľkej dávky psychológie. Keď niekde hrám, vždy si najprv obzriem sálu a ľudí. Ako sú oblečení, ako sa k sebe navzájom správajú. A podľa toho vyberám repertoár. Veľmi dôležité je aj pozerať sa ľuďom do očí, vedieť vyberať pesničky a vrstviť ich tak, že sa dav dostane do stavu eufórie bez toho, aby si ich k tomu slovne nejako nútil. To je veľké umenie. Aj preto sú DJ-i svetového rangu v akomkoľvek smere porovnateľní so svetovou pop hviezdou. Tí bez problémov vypredajú obrovské haly.

Ty si si tiež užil nielen plesy, ale napr. aj obrovskú Bravo Megashow.

- Dá sa povedať, že som prežil život ako dnešní superstaristi. Hral som aj v obrovských halách, kde bolo niekoľko tisíc ľudí. A to bolo úžasné!

Zmenili sa odvtedy časy?

- Zmenili. Ľudia sú dnes veľmi zhýčkaní a DJ-a neraz stavajú na úroveň "jukeboxu", keď prídu a diktujú si, že chcú počuť toto alebo hento. Vôbec ich nezaujíma, že to nezapadá do kontextu. Najmä mladí sú veľmi netolerantní a agresívni. Niet v nich pokory a pritom pokora je základom všetkého. Lebo ak nemáme úctu jeden voči druhému, tak akú máme úctu k životu?

Čo je pre teba v živote dôležité?

- Po rokoch som pochopil, že veľmi dôležité je nezanedbávať rodinu. Ja som za svoj život odohral 500 svadieb! A kde sú plesy, diskotéky...? Ako DJ som prebrázdil celé bývalé Československo. Ak to spočítam, sú to roky, čo som nebol doma. Že mi to manželka tolerovala, je obdivuhodné. Teraz prišiel čas, kedy cítim, že by som aj ja mal svojej rodine niečo dávať. Ľudia by mali v istej fáze svojho života pochopiť, že zmyslom nie je nahaňať hmotné statky.

Kedy si to pochopil ty?

- Asi pred siedmimi, ôsmimi rokmi som sa stretol s človekom, ktorý úplne zmenil moje myslenie a obrátil mi život naruby. Uvedomil som si, že sa musím zastaviť a byť omnoho rozvážnejší. Svojej práci som totiž obetoval čas, ktorý som mohol stráviť so svojimi deťmi. Tie vyrástli, ani neviem ako, a to ma veľmi mrzí. Dnes už aj svetové hviezdy razia celkom iný trend. Ak nemajú deti, adoptujú si ich, ak ich majú, pokojne oznámia svetu, že ďalší album niekoľko mesiacov robiť nebudú, lebo sa im chcú venovať. Myslenie ľudí sa pomaly obracia inam. Už to nie je o takom zhŕňaní bohatstva, pretože to v živote vôbec nie je najdôležitejšie. Ľudia pochopili, že ak sa od tohto oslobodia, budú môcť slobodne žiť. A ja som bol vždy slobodný. Nikdy som si nedal nič diktovať, no vedel som počúvať a prijímať. A to je strašne ťažké.

Na čo si vo svojom živote najviac hrdý?

- Na seba. Na to, že som toto všetko dokázal bez toho, aby ma niekto pretlačil. A som pyšný, že som Košičan. Som veľmi veľký lokálpatriot a bol som neskutočne hrdý, keď ma v Prahe predstavovali ako Tibora Egryho z Košíc.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári