Neprispôsobivých vykázali, lebo útočili a ubližovali

Dve hodiny po kapustnici na Bosákovej sa podávalo štedrovečerné menu i v útulku zriadenom Mestom Košice v priestoroch bývalých kasární Kpt. Jaroša na Kukučínovej ulici. Bolo pár minút pred 14. hodinou a prví záujemcovia o teplé jedlo už prichádzali. Mestskí policajti, ktorí očakávali veľký nával, a tak mali dbať o prípadné udržanie poriadku, prácu nemali. Bezdomovci boli disciplinovaní aj pekne upravení. Keby ste ich stretli na ulici, nepovedali by ste, že patria k ľuďom bez strechy nad hlavou. Každý sa snažil "vyštafírovať" do toho najlepšieho a najkrajšieho, čo má.

Štedrý večer je aj pre týchto ľudí dňom výnimočným, zaslúži si teda nekaždodennú atmosféru a úpravu. Chceli zapadnúť do prostredia, o ktoré sa postarali vincentky, členky Spoločnosti dcér kresťanskej lásky s. Vincenta do Paul, ktoré vyzdobili prostredie, stromčeky a aj všetky dobroty pripravili. Vincentky majú dennodenne v útulku i službu.

"Čo človek, to iný osud," naznačila sociálna pracovníčka Melánia Horská, ktorú v útulku volajú veducka, na adresu ľudí, ktorí prišli v sobotu alebo vyhľadávajú útulok vo všedné dni. "Denne tu od 6. decembra, kedy bol útulok otvorený, prichýlime okolo 80 klientov. Pritom do vianočných sviatkov bolo počasie prijateľné. Žiadne veľké mrznutie, ani snehové metelice. A predsa bol záujem veľký."

Presvedčili sme sa o tom na jednej zo ženských izieb, kde nás zaujali dve obyvateľky. Jedna je vo vzťahu "on" a druhá "ona"... Mladšia má staršiu oveľa radšej, čo tá patrične využíva. Mladšiu nechá žobrať, aby to, čo od dobromyseľných ľudí získala, jej okamžite vzala. Nedávno ju dokonca zbila, takže museli byť od seba oddelené a každá spala v inej izbe. No zrejme je všetko opäť v poriadku, keď mali lôžka v jednej miestnosti vedľa seba...

I keď je do zariadenia pod vplyvom alkoholu vstup zakázaný a popíjať sa nesmie ani na izbách, o bezdomovcoch je známe, že keby si nevypili, vonku by kruté podmienky nevydržali. Práve kvôli alkoholu niekedy aj nejaký ten problém vyskočí. Dvoch z obyvateľov, čo boli neprispôsobiví, museli vykázať, lebo na iných útočili a ubližovali im. Medzi ubytovanými nie sú len Rómovia, ale i ľudia so stredoškolským, ba aj s vysokoškolským vzdelaním, ktorí sa kvôli kotrmelcom ocitli tam, kde sú teraz.

Keď sme už spomenuli rómskych občanov, treba povedať, že poniektorí sú prefíkanci. Hoci majú bývanie na Luníku IX, no teplá voda tam netečie a dodávky studenej sú regulované, podvečer prichádzajú do útulku, kde sa majú možnosť osprchovať a urobiť si základnú hygienickú očistu. A to len za 10 Sk, čo je sadzba za pobyt v útulku.

Kým vrcholili prípravy na kapustnicové posedenie, zašli sme aj do ďalšej zo ženských izieb. Medzi tvárami sme objavili pani Veronu, ktorá využívala útulok aj minulú zimu, no vtedy bol na Rázusovej ulici. "Ani po roku sa v mojom živote nič nezmenilo. Všetko je po starom. Stále žijem na ulici a snažím sa prežiť, priznala." Jej spolubývajúce, tiež už ženy nie v najmladšom veku, síce sú rady, že Mesto Košice útulok zriadilo, majú aspoň aké-také útočište. Sťažovali si však, že budíček je ráno o piatej a najneskôr do 6. hodiny musia odísť. Pritom vtedy je ešte tma a vyjsť do ulíc nie je pre ne najbezpečnejšie. "Niektorí čavargoši sú schopní nás prepadnúť pre pár korún. Moju známu, tiež bezdomovkyňu, zabili takíto výrastkovia pred rokmi kvôli 15 korunám, ktoré jej našli vo vrecku. Určite si mysleli, že je bohatá, že ľudia sa nad nami zľutujú a dávajú nám veľké bankovky. My však nie sme bohaté. Ísť do tmavých ulíc, to považujeme za veľmi nebezpečné," zhodne tvrdili. Dlho sme s nimi klábosiť a rozoberať problémy ale nemohli, aj tieto ženy sa išli vychystať, aby prišli k štedrovečernému stolu pekné, upravené.

Sestry vincentky jedlo pre asi 150 bezdomovcov začali chystať už ráno. "Peniaze na pohostenie dalo Mesto Košice, my sme to len uvarili a pekne pripravili," dozvedeli sme sa medzitým, čo začali nosiť na stoly.

Pár minút po 15. hodine sa oslava začala. Najprv sa bezdomovcom prihovoril farár, potom vincentky zahrali a zaspievali koledy, na záver zaznela aj pieseň Tichá noc, svätá noc. Krásne bolo, že tí, čo prišli na posedenie, sa spontánne k ich spevu pridali, a tak miestnosťou zneli zbožné melódie aj z úst ľudí, ktorí si možno neraz položili otázku: ´Bože, prečo som sa práve ja dostal do tejto situácie...?´ Napriek tomu je väčšina z nich veriaca, cítia, že keby nebolo Božej pomoci, už by možno ani neboli na tomto svete.

Úprimne privítali aj primátora mesta Františka Knapíka s manželkou Martou a námestníka Mikuláša Čečka, ktorí ich pozdravili, kapustnicu naberali a ochotne ich obsluhovali.

Jednu nohu nemá vôbec, z druhej chýba tretina

Kým na poschodí bola štedrovečerná oslava, na chvíľku sme zašli na prízemie, do izby, ktorej obyvatelia nemohli prísť na večeru osobne. Najmä Vojtech Pataky nie, pretože rukami a telom vie hýbať, ale jednu nohu nemá vôbec a z druhej mu chýba takmer tretina. I keď ju mal obviazanú, viditeľne mokvala a krvácala, veď rana bola veľmi čerstvá. Muž sa síce snažil vnímať svoju situáciu s miernou nadsádzkou, ale dvakrát veselo mu nebolo.

"Bezdomovcom som sa stal v zime na prelome rokov 2002 a 2003," rozhovoril sa pán Vojtech. "Spával som na Blšáku, presnejšie za Reštauráciou U leva. I keď som mal tri matrace, aj tak bola zima silnejšia, a tak mi museli jednu nohu amputovať, odmrzla. Druhú však mám, utešoval som sa po smutnej udalosti."

Jeho životný osud je podobný iným. Rodina sa rozpadla, nemal kam ísť, skončil na ulici. Kedysi pracoval ešte v niekdajších VSŽ, kde sa aj vyučil. Medzitým býval u mamy. Keď zomrela, čo bolo v roku 1995, kvôli tomu, že došiel domov opitý, prišiel o strechu nad hlavou. Rodina ho vydedila. Najprv hľadal útočište v Prešove, potom v našom meste. Nikde sa však nevedel dostať, bolo plno. Začal teda žiť ako vlk - samotár. Potuluje sa jedenásty rok, pritom má len 41 rokov...

"Pred pár dňami mi museli odrezať aj časť z druhej nohy, lebo mi začala hnisať. Na geriatriu ma prijať nemohli, pretože som na toto zariadenie mladý. V nemocnici, kde mi zákrok, aj s plastikou robili, si ma zase pred Vianocami nemohli nechať. Všetkých, čo neboli súrne prípady, prepúšťali," pokračoval V. Pataky v opise udalostí posledných predvianočných dní.

"Hoci to nemal zahojené, poslali ho preč s odovôdnením, že nemocnica pre neho urobila to, čo mohla. Ostatok je už na ňom. Čo však môže urobiť beznohý človek?," zapojila sa do debaty sestra Laura, ktorá bola pri ňom ako jeho anjel strážny, keď ho prepustili a ostala s ním na ulici bez akejkoľvek pomoci. "Nikto ho nechcel prijať, až sme sa dostali do tohto útulku. Nechápem, že človek, ktorý môže prísť aj o druhú nohu, veď rana mu hnisá a potrebuje pokoj na lôžku, ostal bez pomoci...", dorozprávala sestra Laura z rádu vincentiek, čo s ním zažila.

Osud V. Patakyho zaujal i primátora, ktorý sa tiež prišiel do izby pozrieť. On i jeho námestník Mikuláš Čečko sa vyjadrili, že urobia všetko, aby mužovi pomohli. Určite sa čo najskôr musí dostať do takého zdravotníckeho zariadenia, kde sa o neho stopercentne postarajú. Verme, že to nebude len predvianočný sľub a mužovi sa čo najskôr podá pomocná ruka. Sám si neporadí, veď ani na vlastné nohy sa nevie postaviť...

Najprv to bola jedna veľká láska, no potom ho vyhodila na ulicu...

Pán Rudolf bol v Česku 34 rokov vojakom z povolania. Okrem toho, že má ukončené dve vysoké školy, celkom slušne sa dohovorí štyrmi jazykmi. V útulku je momentálne najstarším obyvateľom, má 70 rokov.

"Rokov mám dosť a predsa som názorným príkladom toho, že vek ešte nemusí znamenať aj múdrosť, a že aj taký zrelý človek môže naletieť. Žene," priznal sa, keď oslava skončila a bezdomovci sa začali pomaly trúsiť von z miestnosti. "V Česku som mal dobré miesto, postavenie, peniaze. No stretol som ženu, kvôli ktorej som prišiel na Slovensko. Tak ma pobláznila. Žijem tu 20 rokov a skutočne by som si ani vo sne nebol pomyslel, že ma pripraví o všetko. O byt, financie, postavenie a ilúzie. A že napokon skončím na ulici."

Veľká láska ho totiž v lete vyhodila a stal sa z neho azylový prípad. Kým sa dalo, pretĺkal sa ulicami. Po otvorení útulku sa stal jeho pravidelným obyvateľom. Na Kukučínovej chce ostať do jari, kým bude fungovať. A čo potom? "Skúsim ísť niekde na dedinu. Nemám tam síce rodinu, no tam sa pred ľuďmi skôr stratím. Aj pred mojím životným nešťastím..."

Pán Rudolf sa pre dedinu rozhoduje i preto, že má veľmi rád les, aj teraz sa snaží chodiť na prechádzky. No a potom by v ňom mohol byť každý deň. Je to pre neho relax, cesta návratu. Aspoň takýmto spôsobom chce telo udržiavať v kondičke, pretože predtým aktívne hrával futbal. Tam možno príde i na iné myšlienky, a znovu skúsi hľadať šťastie, ktoré mu v živote chýba.

"Snáď raz predsa len príde...," nedopovedal muž, ktorý je svojím osudom riadne ubitý. Čo mu jedna žena dokázala spôsobiť, to je podľa neho nenormálne, no veľmi by sa chcel pozbierať. I keď vie, že ľahké to nebude. Najprv ho musia prestať trápiť city k žene, ktorá ho na celej čiare zradila a v zrelom veku z neho urobila bezdomovca. Až potom môže začať odznova. Keď na to ešte bude mať sily.

Keď sa nad ňou ľudia zľutujú, dostane pár korún na jedlo

K obyvateľom útulku patrí i Kvetoslava Matíková, ktorú inak nikto nevolá, len Esmeralda. Na ulici, ako priznala, je tri roky. Bývala s mamou, no keď jej umrela, nemala sa kde uchýliť. Otca už nemá, sestra žije v Česku a teta je už stará, nechce jej byť na obtiaž. Vlastnú rodinu nemá, nepodarilo sa jej ju založiť.

Esmeralda sa od rána do večera a od večera do rána pretĺka ulicami. "Niektorí ľudia sa nadomnou zľutujú a sem-tam mi dajú pár korún na jedlo. Robia to najmä tí, čo veria v Boha. Tak ako ja." O tom, že K. Matíková je veriaca, sa mohli všetci presvedčiť i na kapustnici. Nielenže mala na krku kríž, ale po celý čas zbožne spínala ruky k nebesiam a ďakovala za dary, ktoré počas popoludnia dostali. "Vďačná som i za tento útulok. Som už stará žena, budem mať 46 rokov a viaceré choroby ma trápia, najmä nohy ma bolia, a aj..." Rozprávanie zrazu prerušila, pretože sa pozrela na seba a s previnením v hlase priznala, že sa jej stala nepríjemná vec. "Od zimy sa mi ťažko udržuje moč."

Našťastie, na prízemí útulku je miestnosť s rôznym oblečením, a tak jej vincentky našli v priebehu pár minút nové nohavice, pridali kabát, pretože ten, v čom chodí vonku, ju pred zimou neochráni. Dostala aj dva pulóvre, lebo po zime chodila vo "véčkovom", teda s holým krkom. Až sa jej veriť nechcelo, že má dva pulóvre. Jeden si obliekla a ten druhý utekala šťastná skryť pod vankúš, aby jej ho nikto nezobral ...

Stranu pripravila: Alžbeta Linhardová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári