Záujem zo strany médií nemajú radi, lebo si pripadajú ako exoty v zoo

Stalo sa už pekným zvykom, že sa pred Štedrým večerom organizujú pre ľudí bez strechy nad hlavou kapustnicové posedenie. Inak to nebolo ani v sobotu 23. decembra v Charitnom dome sv. Alžbety, kde sa od skorého rána vypekalo a vyváralo, len aby sa približne 200 bezdomovcom pripravilo chutné, a hlavne teplé jedlo.

Šéfkuchárkou bola Marta Takáčová z charitného domu, ktorá si pred kapustnicou musela riadne privstať, aby všetko vychystala. "V kuchyni som od piatej. Ako prvé som si už deň predtým predpripravila suroviny na zemiakový šalát. Dnes skoro ráno som potom i s pomocníkmi šalát dorobila, postavila variť kapustnicu a teraz vyprážame rybie filé," zhrnula postup prác. Všetko si musela vopred rozplánovať a pripraviť, lebo navariť pre 200 hladných krkov je veľká zodpovednosť.

Pani Marta nezabudla predstaviť ani šikovných pomocníkov. Jedným bol vedúci z Krízového centra z Alejovej ulice Marián Beluško. Tým druhým, ako sa sám predstavil, je vraj na tento deň pani Martou adoptovaný Adam Šepetka. "Kedysi som pracoval na charite, dnes už nie, som v inej organizácii. Ale aspoň raz za čas prídem, aby som pri dobrej veci ako dobrovoľník pomohol. Svojím spôsobom mi toto prostredie nahrádza vlastnú rodinu, ktorú nemám...," nedopovedal a rýchlo sa pustil do obaľovania ďalších kúskov rybieho filé.

Šikovné prsty mali i Angela Kováčová s dcérou Henrietou, žijúce v Krízovom centre na Alejovej ulici. Henrieta síce detsky priznala, že aj preto je na Bosákovej, lebo všetky kamarátky sú doma a pomáhajú rodičom. Vzápätí však zvážnela, lebo kamarátok veľa nemá... Nie každá sa chce priateliť s dievčaťom žijúcim v krízovom centre. "Obaľovanie filé mi ide celkom dobre. Nie je to ťažká práca, stačí len dávať pozor, aby sa trojobal všade dostal," "odborne" dodala a spolu s Adamom chystali ďalšie a ďalšie kúsky.

Posedenie pri kapustnici z väčšej časti finančne zabezpečila Aneta Smiková z U. S. Steelu. Charitatívnej činnosti sa venuje už dlho a postupne sa jej darí získavať pre túto činnosť i kolegov. "Vďaka ich ľudskému cíteniu som na kapustnicu formou súkromnej zbierky získala rekordných 8500 Sk. Za tie sme nakúpili suroviny na posedenie, aj to, čo sme dali bezdomovcom do balíčkov. Teda ovocie, teplé ponožky, keksík a paštétu." Naznačila, že v posledných rokoch sa ľudia menia. Kým kedysi celkom ochotne dali bezdomovcovi do jeho natiahnutej ruky peniaze, dnes to robia pomenej. "Je to aj preto, lebo bezdomovec si za tieto peniaze nekúpi jedlo, ale tekutú poživeň. A to sa väčšine darcov nepozdáva. Iné je, ak vedia, že sa za peniaze nakúpi niečo konkrétne. Čiže pomoc je adresná, ako to bolo teraz pre Charitný dom sv. Alžbety."

Skôr ako bezdomovci zasadli k stolom, boli na omši. Nielen kvôli nej, ale aj pre slávnostnú atmosféru, sa viacerí vyobliekali do toho najlepšieho, čo mali. Umyli sa, muži oholili, ženy poriadne prečesali vlasy. Urobili to tí, čo v charitnom dome bývajú, takže na posedenie im stačilo prísť v papučiach. Nový imidž sa snažili mať aj ženy a muži, ktorí sa pretĺkajú po uliciach alebo neútulných miestach.

"Hoci niektorí z týchto ľudí na prvý pohľad vyzerajú, že im je všetko jedno, nie je to tak. Veľmi radi nemajú ani obzeranie či pozornosť médií," rozhovorila sa vedúca charitného domu Ing. Jolana Šuleková. "Našim klientom vadí, že sa na nich stále niekto chodí pozerať ako na exoty v zoo. Človek, ktorý do zariadenia príde, je totiž zväčša na dne. Prišiel o rodinu, prácu, domov, teda o všetky základné hodnoty života. Postupne sa u nás resocializuje, snaží sa odraziť od dna, znovu si zvyká na hygienické návyky, chodí na brigády, stará sa o seba. Potom príde zvedavec, čo zaklope na dvere jeho izby a obzerá si ho..." Pritom títo ľudia, ak idú napríklad do niektorej personálnej agentúry, pretože si hľadajú prácu, sa snažia správať kultivovane, pekne sa vyobliekajú, vychystajú. Keďže aj v občianskom preukaze majú napísanú adresu trvalého bydliska, na prvý pohľad nikto nevie, že sú bezdomovcami z Bosákovej. A máloktorý túži sa k tomu priznať.

"Rozdiely sú aj medzi klientmi, čo tu bývajú a tými, čo sa prídu iba vyspať. Tí, čo sú v charitnom dome na celodennom pobyte, o seba dbajú a cítia sa lepšie, lebo sa im podarilo odraziť od dna. Tzv. útulkárom je ich stav často ľahostajný. Stačí, že sa sem prídu po 19. hodine vyspať a ráno idú zase preč. Sú preto aj menej upravení a špinaví, neraz okolo seba šíria nepríjemnú vôňu..."

V charitnom dome majú však všetci rovnaké šance, lebo najprv idú do útulkovej časti, ale postupne môže človek ostať na pracovnej terapii či sedeniach komunity. Keď je záujem zrejmý, môže byť časom premiestnený do celodenného pobytu. V útulkovej časti je bežne do 30 klientov, v pobytovej do 45 klientov. "Keďže čo človek, to iná povaha, a iné problémy, dôjde občas aj ku konfliktom. To je pochopiteľné. Aj s tým sa však snažíme vysporiadať,"... dodala vedúca Ing. Jolana Šuleková.

Láska však kvitne všade, aj medzi ľuďmi bez vlastnej strechy nad hlavou. Potvrdením sú Romana a Henrich, ktorým sa 24. decembra narodilo doslova vianočné bábätko - 3500-gramový Simon. Obaja mladí sú odchovancami detských domovov. Henrich býva na Bosákovej a Romana na Alejovej, kde bude zrejme žiť aj s malým. Napriek tomu veľmi túžia vytvoriť raz komplexnú rodinu.

Niekoľko skutočných príbehov ľudí, ktorí našli dočasné útočište v košických krízových centrách

Keď chcela pomôcť kamarátke, prišla o strechu nad hlavou

V kuchyni charitného domu na Bosákovej pracuje Angela Kováčová v rámci aktivačnej činnosti asi pol roka. V Krízovom centre na Alejovej s dcérou Henrietou žijú osem mesiacov. Pod ich cestu z bytu, v ktorom ešte donedávna bývali, sa podpísala dôvera a viera v kamarátstvo.

"Mali sme s dcérkou jednoizbový byt, v ktorom sme si v medziach možností nažívali. Až do osudného okamihu, ktorý všetko zmenil. Kamarátke, ktorá je vlastne i vzdialenejšia rodina, kvôli podlžnostiam hrozilo, že ak ich nevyrovná, bude trestne stíhaná. Prosila o pomoc a ja som sa nad ňou zľutovala. Založila som náš byt pod hypotéku jednej realitnej kancelárii..." Ako ďalej pokračovala pani Angela, kamarátka jej sľúbila, že vyberie pôžičku a v rámci nej vyrovná aj hypotéku. Pôžičku vybrala, no peniaze rozhajdákala, hypotéku nevyrovnala. Výsledok? Realitka "založený" byt zhabala ...

"Niekto by možno v mojej situácii dotyčnú zabil alebo aspoň poriadne zbil. Nič také som neurobila. Viem, že Pán Boh je nenáhlivý, ale spravodlivý a každému sa raz všetko vráti. Jej určite tiež..." Pani Angele je všetkého ľúto najmä kvôli dcére, lebo každé dieťa potrebuje mať aspoň maličký kútik, o ktorom môže povedať: ´toto je môj domov.´ "Henrieta je o túto možnosť práve teraz, keď má 16 rokov a prvé veľké sny o živote a budúcnosti, ochudobnená. S našou situáciou sa však snaží vyrovnať hrdinsky a vôbec nie detsky či puberťácky." I keď ľahké to dcéra nemá.

"Niektorí spolužiaci, ktorým som to mohla povedať, vedia, kde teraz bývame... . Nesmejú sa mi, sú to skutoční kamaráti. Nad ostatnými radšej neuvažujem...," priznala Henrieta.

"O existencii krízového centra som sa dozvedela náhodou, cez nejaké noviny. Okamžite som sa rozhodla, že sa na uvedenú adresu vyberiem. Ani vo sne by som si nepomyslela, že tu môžem stretnúť toľko vynikajúcich ľudí, čo nám budú ochotní podať pomocnú ruku a prichýliť nás." Na jednej strane podľa A. Kováčovej známa ich síce oklamala, dobehla a pripravila o strechu nad hlavou. "No na druhej nebyť toho všetkého, asi by sme nemali šancu spoznať týchto úžasných sociálnych pracovníkov..."

Podľa pani Angely sa život môže riadne kľukatiť. Ľahký nie je, ale s prázdnymi rukami nečakajú, že niekto bude ich situáciu za ne riešiť. "Keď nám skončí pobyt v krízovom centre na Alejovej, pretože je limitovaný, chceli by ísť na Adlerovu, kde je ďalšie sociálne zariadenie pre matky s deťmi." To by už, ako mamine myšlienky doplnila Henrieta, mohla medzitým skončiť školu. Keďže bude mať 19 rokov a snáď aj stálu prácu, zobrala by hypotéku na garsónku alebo jednoizbový byt a opäť by mali vlastné bývanie. Keby to nevyšlo, s dvoma príjmami by mohli uvažovať aspoň o podnájme. "Zatiaľ pri jednom, len mojom príjme, sa to nedá," vyriekla A. Kováčová.

Kvôli alkoholizmu prišli rodičia o deti

V roku 1999 mali manželia Benickí už 5 detí. Milovali ich, no radi sa pozerali aj na dno pohárikov. Keď v spomínanom roku Miro Martiš začal budovať v Šaci vincent centrum, dvojicu, ktorej deti už boli porozmiestňované po detských domovoch, vytiahol doslova z kanálu a dal im tam domov. Postupne sa mu podarilo vrátiť k rodičom i všetky deti. Medzitým sa narodilo šieste - Lukáš.

Pre nedostatok financií vincent centrum muselo v roku 2003 prevádzku skončiť, a pre rodinu sa začali krušné časy spojené so sťahovaním hore-dolu. Bývali vo Veľkej Ide, Malej Ide, Barci. Spoločnosť Úsmev ako dar sa im snažila pomáhať a prispievať aspoň na nájom, ale aj tak sa rodinu pokope nepodarilo udržať. Mama Eva žije s manželom Jozefom a najstaršou dcérou Stelou v charitnom dome na Bosákovej, Tomáš v internáte a ostatné deti sú umiestnené v SOS-ke v Čani.

Na kapustnicovom posedení na Bosákovej sa však všetci stretli. Tí, čo im túto možnosť poskytli, zavreli všetky oči a porušili všetky platné predpisy, pretože deti v charitnom dome nesmú byť, toto zariadenie je len pre dospelých.

"Uvedomujeme si, že alkoholizmus nás pripravil o deti, aj o rodinu ako takú. No manžel ani ja už niekoľko rokov nepijeme. Naše príjmy však nie sú také, i keď obaja pracujeme, aby sme sa zmohli na spoločné bývanie," dozvedeli sme sa od mamy Evy. Naposledy bývali v domčeku v Barci, lenže majitelia sa rozhodli, že tam už podnájomníkov nechcú. Skončili na ulici, presnejšie na Bosákovej. "Tomášov pobyt na internáte na Kukučínovej financuje Úsmev ako dar, ktorý mu cez víkend zabezpečil aj brigádu na Hemerkovej pri výstavbe domováckeho krízového centra. Rodina sa teda roztrhla," smutne si povzdychla.

"I keď sme sa sami od seba prestali pozerať na dno pohárika, vieme, že vyhraté nemáme. S alkoholom budeme určite ešte niekoľko rokov bojovať," dodal otec Jozef.

Rodičia si obrovský prešľap uvedomujú a je im veľmi smutno, že sú takto roztrúsení. Súčasne však veria, že raz sa bez obáv z porušenia predpisov so všetkými deťmi, teda s Valikou, Stelou, Lukášom, Tomášom, Jozefom a Markom, stretnú vo vlastnom bývaní. Nič iné si neprajú. A vraj sa nejaká šanca rysuje...

Bez domova sa pretĺka 14 rokov

Najprv sme ho zaregistrovali, keď sa usadil k stolu. Oproti iným prítomným mužom nebol jeho zovňajšok stopercentne upravený. Zrejme na hygienickú očistu nemá také podmienky ako tí, čo žijú non-stop v charitnom dome. Po druhýkrát sme sa stretli na chodbe, keď si obliekal vetrovku a snažil sa zapnúť si i kapucňu, pretože vonku sa ochladilo a jeho čakala pešia túra z Bosákovej na Kukučínovu ulicu, na ďalšie kapustnicové posedenie.

"Bývam aj s dvoma ďalšími v podnájme. Nie je to však žiaden dom alebo byt v bloku," predstavil svoje bývanie Milan Šeleng. "Žijeme v chatke, za ktorú platíme každý po 600 Sk. A to v nej ešte treba aj topiť, aj vodu nosiť. Inak by sme pomrzli. Preto aj na fotke nebudem určite dobre vyzerať, nie som upravený," pokračoval. Mesačne dostáva sociálku 1750 Sk, z ktorej treba bývanie i žitie vykryť. Občas sa práve kvôli vode chodí okúpať do charitného domu.

M. Šeleng už roky žije na ulici. Všetko sa začalo tým, že mal po rozvode dostať náhradný byt. No nedostal ho. To sa udialo ešte za predchádzajúcej éry. Sprvu mal kde bývať, žil v rodičovskom dome. Keď ho predali, hoci si súrodenci peniaze rozdelili, po čase sa rozkotúľali... "Potom prišlo bývanie v našom meste, rozvod a teraz chatka... Takto žijem od roku 1992, čiže už 14 rokov sa pretĺkam. Robotu si nájsť neviem, veď kto zoberie do práce neprespektívneho 57-ročného chlapa? Silu by som mal, no ochota zamestnávateľov chýba..."

Z úradu práce chodí hore-dolu, pýta sa, zisťuje... A či sa dá takto žiť? Veľmi ťažko, ale dá. Dokonca sa naučil gazdovať aj s takou malou čiastkou ako je 1700 Sk mesačne. "Niekedy pomôžu dobrí ľudia, inokedy som hladný. Preto idem teraz aj na druhú kapustnicu," dodal a pobral sa na Kukučínovu ulicu.

Stranu pripravila: Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári