Vojtech Wick Dejiny košickej Kalvárie

Jezuiti ju inšpirovali, mesto a veriaci zaplatili

Časť prvá

Pred časom uverejnil Košický večer na stránkach tejto rubriky materiál napísaný doktorom Wickom o historických košických cintorínoch, ktorého súčasťou bol aj popis kalvárskeho cintorína. Doktor Wick je však aj autorom knižky venovanej osobitne košickej Kalvárii, ktorá opisuje je vznik v časoch osemnásteho storočia a osudy tohto areálu. Zachytil ich až do dvadsiatych rokov minulého storočia. Keďže toto dielko existovalo až doteraz iba v maďarskej verzii, preložili sme ho pre slovenského čitateľa a ponúkame ho pozornosti čitateľskej verejnosti.

ÚVODNÉ ÚDAJE

Túto knižku vydal doktor Wick v Košiciach v roku v roku 1927 v účastinnej spoločnosti svätej Alžbety. Napísal ju evidentne o niečo skôr, pretože cirkevné povolenia na ňu dostal už v apríli 1926. Vydali mu ich vlastnoručne Rudolf Prónay, kanonik rektor a cenzor (14. apríla 1926 pod číslom 1239/ 1926) a košický biskup, apoštolský administrátor, doktor Jozef Čársky (15. apríla 1926). Doteraz vyšla knižka v jedinom vydaní. Košický večer si dovolil poopraviť zrejmé tlačové chyby a opraviť niektoré letopočty v originálnom texte podľa súčasných vedomostí. Pôvodná knižka má viaceré časti doplnkového charakteru, ktoré sme však do tohto prekladu nezaradili.

PREDSLOV AUTORA

Kalváriou alebo Golgotou nazývame miesto ukrižovania v Jeruzaleme. Toto je tiež pomenovaním tých svätých miest, ktoré predstavujú jednotlivé výjavy spasiteľovej bolestnej krížovej cesty po takzvanej "Via dolorosa", ktorú posvätil na "Bolestnú cestu" pán Ježiš nesením kríža od domu Piláta až celkom na Golgotu.

Od najstarších čias bolo medzi kresťanmi zvykom putovať do Jeruzalema na miesta Ježišových utrpení. Avšak vzdialenosť cesty, jej nebezpečenstvá, náklady a iné ťažkosti, mnohých od takejto púte odradili, ba potom, ako sa svätá zem dostala do pohanského područia, sa to stalo neuskutočniteľným. Preto Rímska svätá stolica povolila, aby si katolícki veriaci mohli aj pre seba doma zhotoviť takzvané krížové cesty v kostoloch, alebo pod holým nebom na ktorých pri takzvaných jednotlivých štáciách zobrazujúcich utrpenie Pána mohli konať pobožnosti a mohli dosiahnúť odpustky.

Takouto krížovou cestou postavenou v prírode je aj košická Kalvária, ktorá sa stalôa vďaka svojej kráse a obľúbenosti jednou z najviac navštevovaných lokalít košického biskupstva. V roku 1937 bude tomu dvesto rokov, čo toto pietne a posvätné miesto bolo založené šľachetnými dušami. Počas dlhého obdobia takmer dvoch storočí sa toto pekné pútnické miesto spojilo nielen s dušou obyvateľstva Košíc, ale aj obyvateľov vzdialenejšieho vidieka. Bolo svedkom ich dobrého i zlého osudu, bolo účastníkom ich radostí i žalostí, a pri odkrývaní mystéria utrpenia ich dvíhalo, otužovalo, bolo im potechou a posmeľovalo ich.

Táto úctyhodná minulosť, počas ktorej bola košická Kalvária prameňom toľkých duchovných pokladov pre popzemské a tiež záhrobné blaho kresťanských veriacich, miestom mnohých očistení duší a horlivosťou k tým službám, ktoré vykonáva aj teraz pre spásu duchovného života a bude ho konať aj v budúcnosti, činia toto sväté miesto hodným toho, aby sme sa ním hlbšie zaoberali, a aby sme sa bližšie zoznámili s jeho históriou a v prameňoch minulosti vyhľadali a sprostredkovali tie dejinné údaje, dáta a dokumenty, ktoré nám verne priblížia skoro dvestoročnú minulosť a právne postavenie tohto posvätného miesta.

KRÍŽOVÉ CESTY

V prvej polovici 18. storočia vznikli v našej krajine tri kalvárie: prešovská v roku 1721, košická v roku 1737 a banskoštiavnická v roku 1744 (v Bardejove bola kalvária postavená až v roku 1866 a v Humennom v roku 1891). Tieto síce majú z hľadiska krížovej cesty nerovnaké zariadenia, ale majú jednotný základ koncepciu že hlásajú a oslavujú pamiatku utrpenia Pána Ježiša a jeho smrti na kríži. Za existenciu týchto kalvárií môžeme ďakovať horlivosti členov tovaryšstva Ježišovho (jezuitom), ktorí sa horlivo a zanietene snažili na týchto miestach milosti odkryť nové pramene pre kresťanských veriacich, pre ich povzbudenie, duchovnú útechu a milostiplný duchovný život.

Aby mohli otcovia jezuiti zrealizovať tento svoj úmysel, založili medzi katolíckymi veriacimi nové spoločenstvo, takzvané "Congregatio agoniae" "Spoločenstvo agónie", pod čím sa má rozumieť Spoločenstvo na kríží trpiaceho pána Ježiša. Na košickej fare, v zázname z kanonickej vizitácie z roku 1771 je to zapísané ako "Congregatio agoniae D. N. I. C. romanae itidem congregationi de bona morte dictae aggregata", čo po slovensky znamená "Spoločenstvo smrteľného zápasu nášho Pána Ježiša Krista, zhromaždené takisto ako takzvaná rímska kongregácia vznešenej smrti". Úlohou tejto kongregácie bolo, aby vo verejnosti vzbudila, udržala pri živote a materiálne podporila realizáciu takéhoto rozsiahleho projektu.

Otcovia jezuiti samozrejme nemali samotní materiálne prostriedky na realizáciu takýchto veľkorysých plánov a preto museli pre túto myšlienku získať obyvateľov miest a vidieka, najmä majetnejších, a primäť ich k dobročinným príspevkom. Predovšetkým však bola potrebná podpora mestských predstaviteľov. Bez toho by bolo každé úsilie zbytočné, lebo mestá ako patróni mali lesy, kameňolomy, pieskovne, železné hámre, vápenky a ako milostiví patróni mohli poskytnúť najväčšiu pomoc, ktorá bola podmienkou úspechu takéhoto podujatia.

Idea košickej kalvárie si získala duše. Čoskoro sa začali zbiehať bohaté príspevky peňažné, materiálne i pozemkové dary. Dobrým príkladom predchádzal mestský magistrát, ktorý sa s radosťou ujal a s dobrotivosťou a ochotou podporoval ušľachtilé úsilie otcov jezuitov. Na prebudenú myšlienku svätého kríža a oslavu utrpenia Pána vtedajšia doba živo reagovala a upriamovala k nej kresťanské duše.

Veď iba nedávno boli ukončené protiturecké vojny, politické a náboženské šarvátky, ešte boli živé spomienky na zápasy tököliovskej éry, hrozné drámy Caraffových krviprelievaní, smutné ukončenie kuruckých vojen Františka II. Rákocziho, a vojny sprevádzané všakovakými biedami, hladom, pohromami a zavŕšené rôznymi neduhmi, epidémiami ako malomocenstvo, a obzvlášť decimujúcimi epidémiami moru, ktoré mnohokrát vyvraždili obyvateľov celých dedín. Letopisec Košíc (Jozef Tutkó v Historickej ročenke slobodného kráľovského mesta Košíc 1861, L. 167.) zaznamenáva, že v rokoch 1709 a 1710 zúril mor natoľko, že "obyvatelia mesta hľadali útočište v lesoch".

Uhorskí protestanti sa ich neustále snažili zbaviť. Vyháňali ich a zakazovali, a sem-tam aj vraždili

Jezuiti odkiaľ sa vzali a čo pre nás znamenali

Tento cirkevný rád založil bývalý cisársky vojak baskického pôvodu menom Inigo Lopéz de Recalde, známejší však pod pozdejším rádovým menom svätý Ignác z Loyoly (žil 1491 prípadne 1495 až 1556). Pôvodne si Ignác predstavoval, že rád bude mať obmedzený počet členov a bude pôsobiť v Palestíne. Vyvinulo sa to však ináč. Rád, založený v roku 1534 a potvrdený pápežom Pavlom III. bulou z 27. septembra 1540, sa nesmierne rozšíril a pôsobil v celom vtedajšom svete. Jeho podstatou sa stala služba pápežovi a potláčanie reformácie. Osobitne pre obnovu pozícii katolíckej viery si rád vybudoval veľmi účinné mechanizmy, osobitne školstvo.

Pomenovanie "jezuiti" nie je originálne. Oficiálny názov rádu je po latinsky "Societas Jesu", po slovensky Tovarišstvo Ježišovo, či Spoločnosť Ježišova, medzi ľuďmi sa však vžili jezuiti. Pomerne rýchlo zatienili staršie rády a ukázali sa ako účinný nástroj v boji s protestantizmom. Rozšírili sa rýchlo aj do zámoria, do Ameriky, Afriky a Ázie. U nás (v Uhorsku) začali pôsobiť v časoch arcibiskupa Mikuláša Oláha, ale rozsiahle úspechy začali žať až v období Petra Pázmaňa, v čase založenia trnavskej univerzity. V tom čase došlo k vyhláseniu Ignáca, zakladateľa rádu, za svätého (1622).

V Košiciach začali pôsobiť vo veľmi skromných pomeroch na rozhraní 16. a 17. storočia. Venovali sa hlavne obracaniu miestnej šľachty naspäť ku katolicizmu a budovaniu katolíckeho školstva. Za Bethlena, v roku 1619, boli košickí jezuiti umučení (svätorečení 1995), potom však dostali kráľovský dom (1654), založili gymnázium, kostol (1671 až 1681), seminár (1659) a univerzitu (1657, potvrdená 1660). V Košiciach vytvorili centrum katolíckeho protireformačného školstva. Imrich Thököli i František II. Rákoczi (sám katolík a odchovanec jezuitov!) ich síce krátkodobo vyhnali, ale jezuiti sa do mesta vždy víťazne vrátili.

Od samého začiatku svojej existencie si rád vytvoril aj množstvo nepriateľov. Protestanti sa celkom pochopiteľne snažili uškodiť rádu ako len vládali. Vyháňali ich, zakazovali, vysmievali sa im, ale aj báli a sem tam aj vraždili. No nenávideli ich aj katolícke kráľovské vlády, osobitne v Španielsku, Portugalsku a Francúzsku, a staršie mníšske rády, obzvlášť dominikáni. Postupne sa ich nepriatelia začali spájať, pôsobiť na pápežov v dobrom i zlom a vytvárať podmienky na zničenie jezuitského rádu. Svojim staraním sa do veľkej politiky sa o to jezuiti aj sami pričinili. V čase, keď sa končila výstavba košickej Kalvárie, už museli jezuiti na nátlak Portugalska a Španielska opustiť niektoré misie v Brazílii a v Paraguaji.

Priháralo im už aj v Európe, darmo sa stiahli z politiky a "sekali dobrotu". Na pápežov teraz protijezuitsky pôsobila aj apoštolská cisárovná Mária Terézia. Nakoniec na nátlak viacerých panovníkov bol jezuitský rád v roku 1773 pápežom Klementom XIV. zrušený. Niekde to prebehlo dosť brutálne, inde pomerne ohľaduplne, ako napríklad u nás, a jezuiti prešli pracovať "do civilu". Niekde sa rušenie rádu vôbec nekonalo (v Rusku, presnejšie v obsadenej časti Poľska, a v Prusku). Fridrich Veľký v Prusku prehlási, že keď nevadia tygre v cirkusoch, nechápe, prečo by mu mali vadiť jezuiti. Potom prišla francúzska revolúcia, vojny, Napoleon a jeho porážka. Jezuitom opäť nastali časy a pápežom Piom VII. bol rád v roku 1814 obnovený. Obávaným a nenávideným rádom sa však jezuiti už nestali.

Text: Vojtech Wick

Preklad a obrázky: Alžbeta Duchoňová, Jozef Duchoň

Nabudúce: Mesto strácalo trpezlivosť

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári