Aby odplašili prípadných medveďov mali viesť vášnivé politické debaty
Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok Košičana docenta Júliusa Csontóa na jeho putovanie naprieč Aljaškou. Podelil sa o zážitky z poloostrova Kenai a návštevy starej vojenskej pevnosti, či z poloostrova Katmai, kde pozoroval medvede pri love lososov. Ako sme sľúbili, dnes J. Szonto v spomienkach pokračuje. Ich obsahom bude najmä putovanie po trase, ktorú pred vyše storočím museli zdolať zlatokopi, túžiaci na Aljaške zbohatnúť.
Na úvod tejto časti je namieste pripomenúť, že ako deň objavenia zlata na rieke Yukon sa oslavuje 17. august 1886. Vtedy George Carmack vykopal na Králičom potoku kus zlata, veľký ako päsť. Tzv. zlatá horúčka vypukla o rok neskôr, keď v júli 1887 pristál v San Franciscu parník Excelsior a v meste Seatle parník Portland. Oba priviezli spolu 80 zlatokopov a ich tri tony zlata. Zakrátko sa za vidinou zbohatnutia vydalo na Aljašku okolo 100 tisíc dobrodruhov, no iba malej časti sa podarilo naplniť svoj sen.
Na zlatonosný Yukon viedlo kedysi niekoľko ciest, no prvá a najznámejšou bola z mesta Skagway cez Chilkootský priesmyk. A práve tento 53 km dlhý úsek sa rozhodla prejsť aj skupinka 11 cestovateľov z Česka a Slovenska. "Pred nami bola štvordňová túra, ktorú sme si museli rozdeliť tak, aby sme každú noc strávili v jednom z kampov. Bolo sa treba dopredu objednať, lebo denne tam púšťajú maximálne 50 ľudí," spomína J. Csontó na dobrodružnú výpravu. Prvé kilometre sa im šli pomerne hladko, až kým sa nedostali do Sheep kempu. Je posledný pred kľúčovým výstupom s výškovým rozdielom okolo 800 metrov. Tu už pomaly končili aj náznaky chodníka, záverečný 45-stupňový svah tvorený veľkými balvanmi sme zdolali zväčša po štyroch. S bezmála 20 kilami na chrbte to dalo poriadne zabrať. "Na najťažší úsek sme vyrazili okolo šiestej ráno. Mrholilo a bolo veterno. Pred vyše sto rokmi túto trasu zdolávali desaťtisíce zlatokopov v čase najväčšej zimy. Im sa po v snehu a ľade vysekaných stupoch išlo lepšie, ako nám po balvanoch, no kvôli často až 40-stupňovým mrazom a lavínam mnohí cestou zahynuli."
Keďže trasa prechádza cez kanadské územie, v čase zlatej horúčky, zhruba kilometer pred priesmykom, hliadkovala kanadská polícia. Aby sa neskôr zlatokopi kvôli jedlu nepozabíjali, ďalej pustila iba toho, kto mal aspoň tonu potravín. "Povolená záťaž bola 25 kilogramov. Kto chcel ďalej, musel tento úsek absolvovať 40-krát, aby požadované množstvo proviantu vyniesol. Neskôr bola postavená lanovka, ktorá prevoz potravín na vrchol zjednodušila. Jej zvyšky sme počas putovania priesmykom videli. Ležali v lese, ako pamätník vtedajšieho ´šialenstva´. O nich aj mnoho ďalších, väčšinou kúsov zhrdzaveného železa. Samozrejme, bolo zakázané ich brať a Američania s tým problém nemajú. Je to kus ich histórie a oni si ho vážia."
Po zdolaní stúpania, kedy cestovatelia siahli až na dno síl, pokračovali pozdĺž jazera Deep Lake. Cestou si pripadali ako v mykologickom raji. Všade bolo plno dubákov a kozákov - kremeniakov. Neodolali a nejaké nazbierali, za čo si potom od rangerov vypočuli "svoje". Huby i čučoriedky sú totiž jednou zo základných potravín pre medvede, takže turisti majú zákaz oberať ich o potravu. Výprava sa zastavila aj na cintoríne zlatokopov. Na niektorých drevených krížoch sa dali ešte aj teraz rozoznať mená. Nič sa neobnovuje, takmer všetko je v pôvodnom stave.
Ďalšou medzistanicou na zlatokopeckej ceste bolo jazero Bennet Lake, kde v minulosti stálo veľké stanové mesto. Tu mala jednu zo zastávok aj železnica, ktorá časom nahradila krkolomný prechod Chilkootským priesmykom. Na stanici v historickom štýle bolo funkčné piano, na ktorom jeden z Čechov zahral "Ódu na radosť". Po noci strávenej v kempe pri meste Whitehorse, pokračoval J. Csontó s partiou autami do 1000 km vzdialeného mesta Dawson City. Zlatokopi túto trasu zdolávali väčšinou na pltiach po rieke Yukon. Neskôr fungovala celkom pohodlná lodná doprava.
Dawson - mesto zlatokopov
Zlatá horúčka premenila Dawson doslova cez noc na jedno z najväčších miest severu. Dve stovky parníkov spojili mesto s civilizovaným svetom a zásobovali 40 tisíc obyvateľov kvalitným tovarom. Dawson, ležiaci na sútoku riek Yukon a Klondike, dýchal zlatými nugetmi a zábavou. Čo zlatokopi vydolovali, to mnohí väčšinou okamžite minuli. A hoci väčšina ľudí prišla na Aljašku pozde, lebo územia už boli "vykolíkované", aj tak sa mali dobre. Hlavne remeselníci, ktorí sa stali rovnako váženými občanmi, ako majitelia bohatých nálezísk. Mesto malo banky, divadlá, nemocnice, telefón, vodovod i parné a elektrické vykurovanie. Samozrejme, bary, herne a uličku lásky. No keď sa v lete 1899 rozniesla správa o nových náleziskách zlata, mesto sa vyľudnilo a časom takmer celé spustlo. Dnes žije iba z turistiky.
"V rámci prehliadky Dawsonu i okolia sme absolvovali asi 100-kilometrový okruh po miestach, kde sa kedysi ťažilo zlato. Navštívili sme zlatonosné potoky Bonanza a Hunker creek i skanzen voľne prístupných ťažobných zariadení. Navštívili sme aj Discovery claim, kde bolo možné za poplatok 10 USD vyskúšať si ryžovanie zlata s typickou miskou v ruke. Videli sme pár nadšencov, ktorí sa pokúšali čosi nájsť, ale väčšinou spracovávali hlušinu, ktorá už bola niekoľkokrát preosiata. Každopádne, bol to zážitok, dotýkať sa historických strojov a pohybovať sa na miestach, kde pred vyše storočím ´zúrila´ zlatá horúčka..." Mimochodom, ťažba na niektorých miestach pokračuje aj v súčasnosti, no výdatnosť je malá, doslova na hranici rentability.
Jednou z atrakcií Dawsonu je kópia zrubu spisovateľa Jacka Londona. Aj on sa v roku 1887 vydal na Aljašku hľadať zlato, no viac sa preslávil knihami o dobrodružstvách zlatokopov. Turistov láka nielen okolie mesta, ale aj niektoré atrakcie v ňom. Budovy síce vyzerajú ako filmové kulisy, ale sú to funkčné domy. Cestovatelia z Česka a Slovenska navštívili kasíno a kabaret U Gerty s diamantovými zubami. Vzadu boli hracie automaty a vpredu bar s pódiom a stolmi pred divákov. Jednotlivé čísla uvádzala samotná Gerty, šlo väčšinou o kabaretné tanečné vystúpenia.
"V Dawsone sme si nenechali ujsť návštevu hrobu českého dobrodruha Jana Welzla. Bol to cestovateľ, ktorý začiatkom 20.storočia prešiel celú Sibír, japonskou loďou sa dopravil na Aljašku a tam nejaký čas ´vegetil´. Po 1.svetovej vojne Američania zistili, že je príslušníkom neexistujúceho štátu Rakúska-Uhorska a poslali ho do Európy. Tam sa Welzla ujali novinári, za pomoci ktorých vydal niekoľko cestopisných kníh. Dlho v Európe nevydržal a vrátil sa na Aljašku, kde sa až do smrti v roku 1948 snažil zostrojiť perpetuum mobile." Dodnes žije v Dawsone český rodák Mirek Kennedy, ktorý Welzlov hrob zrenovoval, stará sa oň a vedie aj pamätnú knihu.
Polárna žiara a Mount McKinley
Ďalším bodom spoznávania Aljašky bolo mestečko North Pool (Severný pól). Tu sa sústreďuje korešpondencia detí, ktoré píšu Santa Clausovi. Na pošte listy triedia a na niektoré odpovedajú. Po meste sa pohybuje veľa "santov" a prehliadnuť sa nedá ani tabuľa, ktorá ukazuje počet dní do Vianoc. Každý turista, čo ide okolo, sa tam zastaví a minie nejaké doláriky.
"V oblasti Chena river sme absolvovali túru na planinu Granite Tors, kde sme obdivovali 15 až 40 metrov vysoké žulové veže. Cestou sme pozorovali bobrov, ako si stavajú hrádze i losy, ktoré sa pásli pod vodou." Jednoducho stáli po bruchá v rieke, do ktorej ponorili hlavu a natrhali rastliny, ktoré boli zrejme výdatnejšie, ako okolitá zeleň.
"Jedným z mojich najsilnejších zážitkov z celej cesty bolo pozorovanie polárnej žiary o druhej hodine v noci. Pohľad na neustále sa meniace vlnivé girlandy ma uchvátili natoľko, že som vytiahol spacák zo stanu a asi dve hodiny som pozoroval toto úchvatné divadlo ležiac pod voľnou oblohou." Polárna žiara je optický výboj v ionosfére. Vyzerá ako záclona, pohybujúca sa na nočnej oblohe. Vyskytuje sa hlavne na severe, lebo je tam intenzívnejšie magnetické pole. Najčastejšia farba je zelená, prípadne fialová až červená. "My sme videli skôr bielu, no po odfotení mala na fotke aj tak zelenú farbu."
Ďalším miestom, ktorý cestovatelia na Aljaške navštívili, bol park Denali. Cestou k nemu jedno z áut stopla polícia kvôli prekročeniu rýchlosti. V USA sa zastavuje auto zozadu, aby prípadní páchatelia nemohli strieľať. "Naši" pištoľ nemali a po dôraznom upozornení "only 55", čo znamená, že maximálne povolených je 55 míľ za hodinu, boli prepustení... "Do parku Denali je zakázaný vjazd motorových vozidiel. Musia sa nechať pred vstupom a po parku premávajú iba autobusy. Aj počet ľudí je obmedzený, preto sme si vstup dopredu rezervovali cez internet. Park je rozdelený na 32 oblastí a podľa ich veľkosti sa do nich každý deň púšťa nocovať určitý počet ľudí. Ja s kolegom sme šli do oblasti, veľkej asi 120 km2. V nej mohli stanovať maximálne štyria ľudia. My a zvyšní dvaja boli nejakí Američania."
Skôr, než všetci do parku vošli, absolvovali školenie o zásadách pohybu. Ako sa správať pri stretnutí s medveďom či ako prebrodiť rieku. A museli podpísať prehlásenie, že budú dodržiavať všetky pokyny. Snaha je, aby prítomnosť človeka čo najmenej zasiahla do krajiny a aby ešte dlho ostala v "neporušenom" stave. "V parku nie sú žiadne chodníky a ak by aj niekto našiel zvieratami vychodenejší úsek, nesmie ísť po ňom. Aj stanovanie má svoje zásady. Tábor má byť od miesta, kde sú na noc uložené potraviny, vzdialený aspoň 100 metrov. Tretí vrchol takého trojuholníka má tvoriť miesto, kde sa varí. Navyše, všetky potraviny a voňavé veci, napríklad zubná pasta, musia byť v noci uložené v ochrannom obale, ktorý sme dostali pri vstupe. Do neho sa musia odložiť aj všetky nespotrebované potraviny, dokonca aj použitý toaletný papier. Ale to sme nedodržiavali. Radšej sme ho zakopali spolu so stolicou tak, ako to určovali pokyny. Teda 20 cm pod zem..." Tieto opatrenia (trojuholník) slúžia najmä na to, aby si medvede nenavykli, že stan, potrava a človek spolu súvisia. Dobré je tiež pri pohybe v parku pískať si, aby malo zviera čas utiecť. Prípadne, ako to radili v knižnom sprievodcovi, viesť vášnivé politické debaty...
Na záver pobytu v Denali sa cestovateľom pošťastilo vidieť najvyšší vrch Ameriky, 6134 metrov vysoký Mount Mc Kinley. Chvíľu bol vrchol v mrakoch a oni iba tušili, kde je. Napokon sa ukázal a týčil sa trikrát tak vysoko, ako čakali... Bol to vraj nádherný pohľad, dokonca aj vodič autobusu, ktorý po parku jazdí každý deň, vybehol von a fotil si ho. Mimochodom, v autobuse si pripadali ako na safari. Zblízka videli medveďa grizly, líšku, ako ulovila zajaca i stádo sobov caribu.
Pobyt na Aljaške sa skončil návratom do mesta Anchorage. Nasledoval letecký presun do Chicaga a po krátkej prehliadke mesta let do Londýna a Prahy.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
