Aspoň na Silvestra sa zasmejme na rozhodcoch, keď sa väčšinu roka tvária nad knihou pravidiel tak vážne

Aký by to bol koniec roka, keby sme ho nekončili veselo? Strážcom športových pravidiel síce väčšinou do smiechu nie je, veď sotva nájdete jedincov alebo obe strany, že sú s rozhodcami a ich pískaním či bodovaním rovnako spokojné, ale tu je dôkaz, že aj s píšťalkou v ruke, či už na zelenom trávniku, v zajatí mantinelov, pod bezodnými košmi alebo medzi krotiteľmi železa je občas priestor aj na úsmev.

Ani Alexander Farkašovský nebol vo vzťahu k rozhodcom vždy anjelik

"Mŕtvy" tréner sa prebral so slovami: "Je mi zle z toho ako pískate!"

Alexander Farkašovský síce rozhodca nie je, ale s mužmi oblečenými do uniformy ušitej z basketbalovej spravodlivosti má do činenia odjakživa. A ako hráč, či neskôr tréner, nemal s nimi vždy totožný názor na podkošové pravidlá. "To sme hrali s Tónom Gavelom druhú ligu za Rožňavu, proti Žiline o postup do najvyššej súťaže. Veľmi tvrdý zápas, v ktorom lietali iskry. Troch hráčov, medzi nimi aj mňa s Gavelom, chcel rozhodca vylúčiť. Ale pod sprchy sme išli len dvaja. V zápise, ktorý si potom sekretár basketbalovej asociácie Šaňo Rietky nechal zarámovať, totiž stálo: ´Vylúčil som hráča číslo 8 Farkašovského a hráča číslo 10 z tímu hostí, Gavela som vylúčiť nemohol, lebo by ma zabil!´ S mojím kamarátom to veru rozhodcovia nikdy nemali ľahké. Raz sme hrali v Liptovskom Mikuláši, v hľadisku plno vojakov, dvaja z nich stáli aj pri stolíku, ako pomocní rozhodcovia, pri takom staršom pánovi v obleku. Tónovi chcel dať rozhodca štvrtú chybu, ale ten sa s ním začal hádať, že to chyba nebola. Vytrhol jednému z tých vojačikov tabuľku s číslom 4 a pred ním ju roztrhal. Rozhodca mu vraví, že to bude v zápise. Tóno ho posielal kade-tade, že on mu tú tabuľku zlepí. Vtom sa ozval ten starší pán: ´Pane rozhodčí, vy jste se ho leknul.´ Tónovi viac nebolo treba a oboril sa na toho chudáka: ´A ty si kto, ty ko...´ On mu na to, že je plukovník ten a ten, a že je veliteľ katedry. Keď to Tóno počul, postavil sa pred vojakov v zaplnenom hľadisku a zakričal: ´Tento starý ko... je váš veliteľ! Milý plukovník za obrovského rehotu z telocvične ušiel. Tóno sa nezmenil ani ako tréner. Vo Svite trénoval nejaké deti, a v tej vekovej kategórii by sa technické chyby nemali udeľovať. Ale jemu ju rozhodca aj tak chcel zapísať. No nemal kde, lebo Tóno pred ním ten zápis zjedol..."

Ani Saša, ako A. Farkašovského v basketbalových kruhoch familiárne volajú, však nebol žiaden anjelik. "Stalo sa mi, v tíme VSŽ, že rozhodca Kľúčik po zápase uviedol do zápisu: ´Hráč číslo 8 Farkašovský povedal ko...! Vzhľadom na to, že okrem mňa tam nikto nebol, bol som to asi ja." A rozhodcovia ho sem-tam počastovali technickou chybou aj počas trénerskej kariéry. "Také derby, ako voľakedy medzi VSS a Cassoviou, sa veru bez nej nemohli zaobísť. Často ich pískal Vlado Cima z Banskej Bystrice. Ja som bol na jednej lavičke, Ivan Benninghaus na druhej. Bol to nervák, takže niekedy som dával pokyny aj s nohou v ihrisku. Ivan to videl a kričal na rozhodcu, aby mi dal technickú. Dostali sme ju obaja, lebo keď to vykrikoval, tak sám bol až kdesi na polovici ihriska. Hralo sa tvrdo, takže nervozita sa preniesla aj do hľadiska, odkiaľ priletelo aj pár nadávok. Na konci zápasu bol egál, a pred predĺžením zobral Vlado Cima mikrofón a zahlásil: ´Ako rozhodca zápasu som sa rozhodol, že sa bude dohrávať bez divákov!´ Keď počul tú búrku nevôle a ešte väčšiu spŕšku nadávok, svoj prejav dokončil slovami: No dobre, môžete zostať!"

Sú však aj kurióznejšie technické chyby ako za vstup do ihriska. "Pamätám sa, keď môj kolega Vlado Karnay trénoval vo vrcholovom stredisku športu. Jeho zverenkyňa Pavličková hrala tak zle, že keď ju striedal, tak schmatol jazvečíka, ktorého v hľadisku v prvom šóre držala jej mama na rukách, a hodil ho do ihriska. Že aj ten bude hrať lepšie ako ona. Samozrejme, nemohol sa čudovať, že dostal technickú."

No niekedy, keď zle pískajú rozhodcovia, si už ani tréner nevie rady. "Kedysi sme po sobotňajšej lige chodievali v nedeľu ráno na juniorky. Raz hrala na Lokomotíve bratislavská Istrobanka. Všetky hlavy boli otočené na ten kôš, kde bola lopta, nik nevenoval pozornosť tomu, čo sa deje na druhej strane. Keď sa akcia skončila a súper mal loptu, diváci sa otočili k druhému košu. Zrazu všetko stíchlo. V opačnej šestke ležal na chrbte tréner Istrobanky, totálne mŕtvy. V tom tichu k nemu po špičkách prišiel vystrašený rozhodca a opatrne sa opýtal: Prosím vás pekne, je vám niečo? Mŕtvy tréner sa prebral a odvetil: Je mi zle z toho ako pískate!"

Karol Gumán dodnes nevie, na ktorej strane zákona stojí v Thajsku ´Bandit´

Pred valiacou sa činkou sa tvárite, že sa nič nedeje, alebo utekáte

"Pískať" vzpieračom nie je až také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj keď strážcom siláckych pravidiel stačí iba znalosť dvoch farieb (bielej a červenej) a dobre trénovaný zadok. Aby správne rozhodli o platnosti či opaku pokusu, a vydržali na jednej stoličke takmer dvojhodinový "zápas". Zavše však nezaškodí potrénovať aj štart šprintérskej stovky. To keď máte tú smolu, že vám vyžrebujú miesto stredného rozhodcu. Sedíte zoči-voči vzpieračovi a čakáte, aké vrtochy bude mať činka nad jeho hlavou. "Pretože vtedy je spolu s gravitáciou jeho protihráčom. Nikdy neviete ako sa činka po dopade na pódium zachová." To nedokáže odhadnúť ani ostrieľaný medzinárodný rozhodca Karol Gumán. "Najhoršie je, keď sa rozhodne zaútočiť na vás, lebo ste od nej vari dva metre. Máte len zlomok sekundy a dve možnosti ako sa rozhodnúť. Buď sa budete tváriť, že sa nič nedeje, a veriť, že činka sa pred vami zastaví, alebo necháte rozhodcovský stolík aj s drahocenným elektronickým zariadením napospas osudu, a vezmete nohy na plecia. Odporúča sa to druhé, a veľmi rýchlo. Nebudem menovať, ale pre prvú možnosť sa raz nepochopiteľne rozhodol aj jeden tunajší rozhodca a činka po zdemolovaní stolíka troška ´vylepšila´ aj jeho dolné končatiny."

Okrem ovládania panelu s tlačidlami a rýchleho štartu zo svojej stoličky sa vzpieračským rozhodcom odporúča aj rýchlokurz váženia, teda dokonalej obsluhy zariadenia, ktoré kategorizuje vzpieračov do jednotlivých hmotnostných skupín. Lebo tie gramy neraz môžu rozhodnúť aj o medailách. No sú aj krajiny, kde nejaké kilo hore-dolu nehrá žiadnu rolu, a váhy tam považujú za zbytočný prepych. "Tak to vyzeralo aj na majstrovstvách sveta v Santo Domingu. V posledný deň sme museli byť na vážení superťažkej kategórie už skoro ráno. Lenže, keď sme prišli k hale, bola ešte, prirodzene, zatvorená. A keď sa nám ju po nejakom čase podarilo otvoriť, nebol v nej zas prúd, chýbala totiž nafta do agregátu, čím sme nemohli spojazdniť ani elektronické váhy. Keď sa nám podarilo zohnať nejaké baterky, nabíjali sme na záchode, pretože v miestnosti, kde sa malo vážiť, nebolo žiadne okno. Váha však fungovala iba dovtedy, kým sa na ňu nepostavil najťažší muž šampionátu Iránčan Hossein Rezazadeh. Vážila iba do 140 kilogramov a vyše 160-kilového obra odmietla zvážiť. No podobné problémy máme aj doma, lebo na naše elektronické váhy sa môže postaviť maximálne 150-kilový chlapík. A my máme v klube človeka, ktorý má ešte o čosi viac. Peter Hric vždy vyhráva tajnú súťaž o najťažšieho dorastenca, aj keď nik vlastne nevie, koľko v skutočnosti váži. Po príchode na súťaž len nahlási nejakú hmotnosť, bez toho, aby sa postavil na váhu. Stále si však myslím, že má viac ako udáva. Chcel som ho prihlásiť aj do ´Super tela´, ale nemal ešte osemnásť rokov..."

Vo vzpieračskej branži zažil Karol Gumán už všelijakých rozhodcov, ale mať počas súťaže za kolegu banditu, nie je veru každodenná udalosť. "To sa mi stalo na svetovom šampionáte v Dohe. Do jednej kategórie som bol vyžrebovaný s Maďarom a jedným Thajčanom. S Maďarom Jóžim nebol problém, lebo som ho poznal, ale ako volať toho tretieho, keď sa vám predstaví - ja som Bandit! V tých okovaných poltopánkach veru ďaleko od banditu nemal. Špice i celé päty mal ozdobené strieborným plechom a stále ich zrážal dokopy, furt nám salutoval. No on, chudák, sa tak naozaj volal, a všade vraj s tým má problémy, v práci, na úradoch i na hraniciach. Nikto totiž nevie, na ktorej strane zákona stojí v Thajsku taký ´Bandit´..."

Čiarový hokejový rozhodca Miroslav Halecký už "pískal" aj rukami

Švajčiarsky kolega pobavil divákov neplánovaným striptízom

Hokej je vraj podľa čiarového rozhodcu IIHF Miroslava Haleckého na srandu trocha skúpy, ale niekedy je aj na studenom ľade dôvod na úsmev. Najmä keď jeho príčinou nie ste vy, ale váš nešťastný kolega. "Bolo to pred štyrmi rokmi na majstrovstvách sveta hráčov do dvadsať rokov v Halifaxe. Hrala domáca Kanada proti Švédom, v nabitom hľadisku desaťtisíc divákov, zápas vysielala televízia. Hlavným rozhodcom bol Švajčiar Dany Kurmann, taký neformálny, správny chlapík. Padol gól a on sa chystal vhadzovať v strednom pásme. No keď dvihol ruku s pukom, plná hala zaburácala smiechom, spadli mu totiž nohavice, až pod kolená," mladý Švajčiar pobavil hľadisko v Halifaxe i celú Kanadu drukujúcu pri televízore neplánovaným striptízom. "Ale napodiv zostal v pohode, gate si opäť natiahol, akoby sa vôbec nič nestalo, lebo chrániče a suspenzor boli, našťastie, na svojom mieste..."

Tie si veru žiaden hokejový rozhodca nedovolí v kabíne zabudnúť. Ale čo keď tam nechá to, čo ho rozhodcom robí, teda píšťalku. "Aj mne sa už stalo, že som na začiatok tretiny vybehol bez píšťalky. To som si uvedomil až vtedy, keď som mal zapískať prvé prerušenie hry. Zrazu som zistil, že nemám čím. Ofsajd som signalizoval len rukami. Už ani neviem ako, ale kolegovia pochopili, čo na nich mávam. Len to chvíľu trvalo, kým hru prerušili. Požiadal som o time out a odskočil si po svoj nástroj do kabíny. No myslím, že diváci ani nepostrehli, kvôli čomu som si odbehol."

Richard Havrilla vraj iba zriedka rozmýšľa nad tým, aké je v zápase skóre

V Miláne chcel zaviesť futbal na čistý čas

Futbal síce treba brať vážne, ale niekedy sa humorným situáciám neubránite. "Pobavia, aj keď idú na vaše vlastné tričko," tvrdí medzinárodný futbalový rozhodca Richard Havrilla. "V Senci som rozhodoval zápas o Superpohár medzi Petržalkou a Žilinou. Odpískal som koniec a bol som presvedčený, že sa skončil remízou 2:2. Volám kapitánov, že treba nahlásiť hráčov, ktorí pôjdu kopať jedenástky. No vidím, že kapitán Petržalky, Pišta Maixner, sa akosi čudne tvári, keď ku mne prichádza a vraví: Načo, rozhodca, veď sme prehrali 1:2! Bol som naozaj v tom, že je remíza. Ale či pre rozhodcu nie je dobré, keď nerozmýšľa nad tým aké je skóre?"

Malý kiksík sa môže prihodiť aj na väčšom fóre ako je slovenská tráva. A R. Havrilla ním pobavil 75-tisíc divákov na chýrnom milánskom štadióne Giuseppe Meazzu, rovno v Lige majstrov. "Bol som štvrtým rozhodcom v zápase AC Milan - Ajax Amsterdam. Ľuboš Micheľ mi signalizoval, že v prvom polčase treba nadstaviť jednu minútu. Vzal som tú dvojitú tabuľku, že trochu zaexperimentujem a budem striedavo rozsvecovať červenú a zelenú jednotku. No svietiť zostali obe a vyzeralo to napokon tak, že nadstavujeme 11 minút. Obecenstvo zahučalo, či nám preskočilo. Pochopil som až vtedy, keď mi Igor Šramka, neďaleko na čiare, rehotajúc sa, ukazuje, čo mi na tabuľke svieti."

Dobre mierená "zlomyseľnosť" kolegov patrí niekedy k veci. "Pred ligovým zápasom Dubnica - Trenčín som požičal elektronické signalizačné zástavky Dušanovi Sedlákovi, ktorý robil postranného deň predtým. Poctivo mi ich vrátil, aby som mal čím mávať, ale keď som sa po rozcvičke desať minút pred začiatkom zápasu vrátil do kabíny a otvoril som tašku, vidím, že jedna zástavka chýba. Samozrejme, Dušan si to zlízol, vôbec som ho nešetril, zaprisahal som sa, že mu už nikdy nič nepožičiam. Keď delegát zápasu Igor Šramka videl aký som zúfalý, podišiel ku mne - s chýbajúcou zástavkou v ruke a so slovami: Musel som ťa trošku vyhecovať, lebo si vyzeral až príliš pokojný."

Niekedy vám vyjde odplata ani neviete ako. "Nebolo to tak dávno. Cestovali sme do Londýna na zápas Ligy majstrov Arsenal - CSKA Moskva a ráno, po stretnutí, sme museli vstávať o trištvrte na päť. Vždy, keď som vonku, tak si hodinky prestavím na miestny čas, ale na mobile nechám náš. Samozrejme, budík som nastavil v našom čase, takže kolegov som pobudil o hodinu skôr. A všetci mi za to ešte aj ´ďakovali´..."

Bohuš MATIA

Autor: Končia Košické Vianoce 2006

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári