"Dobrého psa" z kresleného vtipu odtlačili na čelo Leonida Brežneva

Robiť humor nie je žiadna sranda, skôr je to drina - nazdáva sa košický výtvarník, karikaturista a tvorca kreslených vtipov Ladislav Tverďák. Doposiaľ nakreslil vyše päťtisíc vtipov, no ani pri kreslení jedného sa "nepochechvával" nad vlastnou prácou. Skôr bol v strese, či stíha uzávierky v časopisoch a novinách a koľko z poslaných vtipov mu vrátia bez uverejnenia... Tohto roku je tomu už 40 rokov od vtedy, kedy mu - vo veľkosti poštovej známky - uverejnili prvý kreslený vtip v motoristickom časopise.

"Nikdy som nad kreslenými vtipmi neuvažoval a bral som to tak, že rastú na strome alebo len tak kdesi samé od seba vznikajú. Počas vysokej školy bol mojim spolužiakom Miťo Brezák. Nepoznal som ho, iba jeho kreslené vtipy v novinách a to ma inšpirovalo," vysvetlil nám L. Tverďák.

Začal skúšať kresliť vtipy, najprv len sebe do "šuflíčka". Potom asi po roku pozbieral odvahu a svoje "výtvory" odniesol do humoristického časopisu Roháč. "Bol som asi dosť drzý, keď som prvé veci odniesol rovno do Roháča... Tam mi to takpoviediac hodili do hlavy - tri roky systematicky odmietali moje kresby. Ja som im každý týždeň poslal zásielku z desiatimi až pätnástimi vtipmi a oni mi vždy po pol roku poslali späť plnú krabicu. Poradili mi, aby som sa na to vykašľal a vraj mám radšej pestovať kvety..."

Nepodarilo sa im - našťastie - odradiť ho. L. Tverďák kreslil ďalej a postupne mu začali vtipy uverejňovať rôzne periodiká - Smena na nedeľu, Pravda na víkend a neskôr i humoristický časopis Dikobraz. "Úplne prvý vtip mi uverejnili v motoristickom časopise Stop. Bolo to v roku 1966 a bol vo veľkosti poštovej známky..." L. Tverďákovi sa začalo dariť, už o rok neskôr mu Smena na nedeľu venovala celé číslo - na titulnej strane mal päť kreslených vtipov. Do ´vysnívaného´ Roháča sa mu tiež po čase podarilo dostať. "V roku 1969 mi uverejnili v Roháči prvý krát vtip. V tej dobe bol tento časopis vlastne akousi vysokopostavenou laťkou - každý kreslič vtipov sa chcel dostať medzi zhruba päťdesiatku ďalších, ktorým v Roháči uverejňovali vtipy."

L. Tverďákovi sa to podarilo - mohol si povedať, že dobyl pomyslený Olymp karikaturistov... "Určitú hrdosť som pociťoval - človek sa tešil tomu, že figuruje medzi ´vyvolenými´. Najväčšiu radosť som mal však vtedy, keď v jednom čísle Roháča bolo z 26 uverejnených vtipov 17 mojich... Vtedy som si povedal - vážení, dúfam, že konečne uznáte, že som urobil dobre, ak som sa nepustil do pestovania kvetov, ako ste mi svojho času odporúčali..." L. Tverďák však sám uznáva, že v čase, keď začal do Roháča posielať prvé vtipy, naozaj neboli kto vie ako dobré... "Často nemali ani dobre vykreslenú čiaru, námetovo boli slabé. Tým, že mi ich vracali neuverejnené, ma prinútili k tomu, aby som sa snažil ich zlepšiť, aby som sa pohol z miesta."

Pracoval v časovej tiesni

Kým my sa nad kreslenými vtipmi usmievame, karikaturisti sa často mračia - ak ich neposlúcha pero a tuš, ak sa im zdá, že kreslený vtip nie je dosť zábavný, ak vedia, že ich tlačí uzávierka v novinách či časopise a oni ešte ani poriadne nezačali... "Ja sám som vždy pracoval v časovej tiesni. Pred časom bola na železničnej stanici pošta otvorená aj v nedeľu do polnoci. Keďže moje vtipy mali byť v redakcii v pondelok, tak som ich do polnoci musel odniesť na poštu. Často som ich nosil doslova päť minút pred dvanástou... Trochu čudné mi pripadalo to, že keď som už mal nakreslených deväť vtipov, ten posledný som urobil - ako sa vraví - len tak do počtu a nepovažoval som ho za neviem ako dobrý. A často sa mi stávalo, že tých prvých deväť mi vrátili a desiaty uverejnili..." Možno je časová tieseň občas aj na niečo dobrá...

Za tých vyše 40 rokov, od kedy nakreslil prvý vtip, sa ich nazbieralo už veľké množstvo. "Netuším, koľko presne tých vtipov bolo, ale povedal by som, že päť až šesť tisíc." Nájde sa medzi nimi aj pár takých, ktoré L. Tverďákovi utkveli v pamäti. "Nedá sa povedať, že by som bol nejak extra hrdý na niektorý svoj vtip, alebo že by som si niektorý špeciálne považoval. Môžem však spomenúť jeden, ktorý sa mi zdá celkom vydarený. Je na ňom nakreslená cirkusová doska, do ktorej je zapichnutých niekoľko nožíkov. Postava však nestojí pri doske, ako keď artista hádže nože, ale leží na zemi, krváca z chrbta a jeden nôž je zapichnutý aj v strede tej dosky. Akurát, že z opačnej strany..."

Keďže sa L. Tverďák nepúšťal do politiky, nestalo sa mu, že by ho v minulom režime kvôli kresleným vtipom nejak postihovali. "Stala sa mi však jedna taká kuriózna vec. Udialo sa to práve v Košickom večeri, do ktorého som dlhé roky prispieval. Nakreslil som jeden, dá sa povedať banálny vtip - bola na ňom psia búda a na nej nápis - Pohov, dobrý pes! Lenže, čo náhoda nechcela, bolo to presne na strane, z ktorej sa to odtlačilo na titulku - zrejme v tlačiarni dali viac farby, alebo čosi podobné. No a na titulke bola fotografia Leonida Brežneva. A časť textu vtipu - dobrý pes - sa odtlačila Brežnevovi na čelo..."

Za následok to malo to, že v Košickom večeri prestali na dosť dlhú dobu vychádzať kreslené vtipy a šéfredaktorovi hrozilo prepustenie. "Po čase som sa s týmto prípadom stretol opäť, keď mi ho šéfredaktor stavbárskych novín rozprával ako odstrašujúci príklad toho, čo sa v novinách za žiadnych okolností nesmie prihodiť. Vravel som mu - ja ten prípad poznám, bol to môj vtip. Vidíte - dobrý pes a koľko šarapaty narobil..."

Raz sa však predsa len L. Tverďákovi stalo, že mu nadriadení dohovorili pre jeho vtip, ktorý bol uverejnený. "Muž a žena stáli pri úli a načúvali. Na to on vraví jej - Určite nebudú zbierať med, diskutujú o novom myslení. Bolo to v roku 1989, keď sa všade hovorilo o prestavbe. Ja sám som sa veľmi do politických vtipov nepúšťal najmä preto, že som sa v nej nevyznal. Pred revolúciou bolo priam nemožné, aby sa človek dozvedel, čo sa vlastne deje. No a po 89-tom to už bolo každému jedno..."

Zvieratká sú obľúbenou témou

Oveľa radšej sa venuje medziľudským vzťahom a medzi jeho obľúbené témy patria zvieratká. Pri nich nepracuje len klasicky s perom a tušom, ale vytvára koláže. "Ak nájdem zaujímavé fotografie, ktoré nie sú autorizované a teda ich môžem použiť, tak ich dopĺňam textom. Túto tému mám veľmi rád. Pamätám si jedno vydanie krížovkárskeho časopisu Šibal, v ktorom práve tri vydania v jednom roku boli zostavené z mojich vtipov, ktoré boli robené práve ako koláž fotografie a textu k tomu."

Vtipy L. Tverďákovi prichádzali na myseľ hocikedy. Preto pri sebe vždy nosieval nejaký papierik a pero, aby si ich mohol zapísať. "Ak by som tak neurobil, tak vtip do desiatich sekúnd zabudnem, pretože vtip je len taký záblesk, podľa mňa je to akýsi skrat v hlave... Iná metóda je vtedy, keď si vyslovene sadnem a snažím sa tvoriť - najmä pri vtipoch k spomínaným fotografiám zvieratiek - vtedy si k tomu sadnem, pozerám na obrázok a snažím sa vymyslieť vtipný text, ktorý by k tomu sedel."

Neraz sa preto môže karikaturistovi stať, že sedí nad papierom s perom v ruke, otvorenou fľaštičkou s tušom - a nič... "Kreslený humor v žiadnom prípade nepovažujem za srandu - pre autora... Je to obyčajná robota a povedal by som, že niekedy aj drina. Neviem si predstaviť, že sa niektorý z kresličov vtipov pri práci smeje... Ja som však rád, že som sa do toho pred rokmi pustil, je to pre mňa spôsob sebarealizácie. Od kedy si pamätám, vždy som rád kreslil. Potom som sa vďaka jednej publikácii zoznámil zo svetovým výtvarným umením a povedal som si - choď ty od toho preč, veď všetko tu už bolo a je to úžasné, ty sa do toho nemontuj! Kreslený humor je pre mňa akusi nahrážkou, vďaka ktorému môžem realizovať svoje výtvarné cítenie."

Za tie roky sa kreslených vtipov, ktoré L. Tverďákovi uverejnili rôzne noviny, čosopisy, či iné periodiká, nazbieralo viac než dosť. "Spočiatku som sa snažil si ich vystrihovať, odkladať a zbierať. Nie všetko mám odložené, mám však napríklad celé tie Roháče, kde bolo uverejnených viacero mojich kresieb. Ak občas niekto príde na návštevu, koho to zaujme, tak sa v tých mojich výstrižkoch pohrabem, ale že by som sa v tom kochal - to rozhodne nie... Občas sa aj sám divím, že niektoré vtipy boli naozaj vydarené a sám sa seba pýtam - ako som k tomu prišiel? S odstupom mám dobrý pocit, keď vidím, čo všetko mi uverejnili..."

Určite by mohol L. Tverďák zaplniť aj ďalšiu škatuľu s výstrižkami svojich vtipov... "Problém však je v tom, že nie je kam vtipy posielať a pre aký časopis kresliť. Žiadny dobrý špecializovaný humoristický časopis na Slovensku nie je a to, čo tu je, je na takej nízkej úrovni, že som si povedal - stojí mi to za to, na staré kolená zo seba robiť šaša? A kresliť do ´šuflíčka´? To predsa nemá význam. Človek stále čaká odozvu na svoju robotu a zaujímavý je len uverejnený vtip. Občas som si aj povedal, že by som sa mal vykašľať na to, že niet pre aké periodikum kresliť a kresliť si len pre seba. Lenže za vtipy odložené kdesi doma si ani len rohlík nekúpim..."

V čase, keď L. Tverďákovi vychádzalo pomerne veľa vtipov, honoráre za jeden uverejnený sa pohybovali zhruba vo výške sto korún. "Treba však do úvahy brať to, že človek musel vymyslieť aspoň 50 vtipov, vybrať zo 15 najlepších a tie nakresliť. Poslať ich poštou do redakcie a uverejnili mu jeden... Takže peniažky vystačili akurát tak na papier, tuš a poštovné... Človek to mohol robiť iba vtedy, ak to mal rád. Nepoznám žiadneho karikaturistu, ktorý ba na kreslených vtipoch zbohatol. Jediný, komu sa ešte za komunizmu podarilo byť na voľnej nohe, bol Ľubo Kotrha. Nedávno sme sa na jednej výstave stretli a porozprávali - rozhodne to nemal ľahké... Ideálne je, ak robí kreslené vtipy človek, ktorý je finančne zabezpečnený - vtedy ho humor neprejde," dodal L. Tverďák na záver.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: ato

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári