bratislavskej Novej scéne a v súčasnosti je na voľnej nohe. Jeho niekoľkoročnou partnerkou je herečka Henrieta Mičkovicová, s ktorou vychováva jej 16-ročného syna Dávida a spoločnú, štvormesačnú dcérku Ester. Alexander Bárta.
Hoci ste pôvodom Košičan, na tunajších divadelných doskách ste nestáli už dosť dávno.
- To je pravda, ale hrávam tu veľmi rád. So Štátnym divadlom som tu pred rokmi mal dve premiéry "Bláznivý deň" a "Harold a Maude". Teraz som sem pricestoval s predstavením divadla Aréna "Koza alebo Kto je Sylvia?" Som o to radšej, že si tu teraz môžem zahrať s takými partnermi, ako sú pani Milka Vášáryová a pán Juraj Kukura.
Od skončenia vysokej školy ste prešli už niekoľkými scénami. Ako to, že nikde neobsedíte?
- Ja by som aj rád niekam patril, ale zatiaľ mi to takto vyhovuje. Teraz hosťujem na Malej scéne v Národnom divadle, kde ma čaká premiéra. Ale má to, samozrejme, aj svoje úskalia. Teraz mám v repertoári iba Kozu, pretože keď je človek na voľnej nohe a nemá ešte také meno, je skutočne veľmi ťažké uživiť sa a napredovať. No na druhej strane som pánom svojho času a môžem si vyberať veci, ktoré chcem robiť a ktoré robiť nechcem.
Ale čo potom v období, ktoré nie je až také herecky plodné?
- Problém je, že na Slovensku nemá herec až taký výber. Keď nie je divadlo alebo dabing, tak mu už prakticky nič neostáva, pretože sa tu skoro nič netočí. Ale každý by mal mať záujmy a koníčky, ktorými sa v takom období zamestná. Ja napríklad rád športujem.
Takže dezilúzii neprepadáte?
- Myslím, že tej v týchto zemepisných šírkach prepadne z času na čas každý herec. Už len preto, že tu nie je na tvorbu vytvorené také podhubie. Mám pocit, že divadlo a umenie sa teraz snaží konkurovať komerčnému trhu a tak nezriedka stretávam ľudí, ktorí tiež pochybujú, či to, čo sa v tejto chvíli deje, má vôbec nejaký zmysel. Veľa však závisí od šťastia. Ak pri človeku stojí, môže ho to odviať niekam úplne inam.
Nerozmýšľali ste niekedy nad tým, že by ste odišli žiť do zahraničia?
- Nie, stále ma tu niečo držalo. Najprv rodinné korene a potom zas partnerské. A teraz, keď mám štvormesačnú dcérku, si to neviem predstaviť už vôbec.
Ako ste sa stotožnili s úlohou otecka?
- Je to úžasné, malú Ester milujem. Veľmi ma baví sledovať vývoj toho malého človiečika.
Muži občas z otcovstva prepadajú panike...
- Ale ja nie. Rozhodol som sa, že sa chcem stať otcom, tak sa tak stalo. Obavy má človek, samozrejme, vždy, pretože je to obrovská zodpovednosť. No keď sa bábätko narodí, priority sa akosi samy od seba zmenia. Nedávno som stretol jedného pána, ktorý má šesť detí a ten mi povedal: "Jediné, čo má naozaj zmysel, sú deti."
Chceli by ste aj vy mať toľko detí?
- Nie, toľko nie. Ideálny stav sú dve, tri.
S vašou partnerkou Henrietou Mičkovicovou vychovávate aj jej syna z prvého vzťahu. Nebáli ste sa, aké to bude, stať sa odrazu náhradným otcom už veľkého chlapca?
- Trochu som, samozrejme, mal obavy. Ale v živote stretne človeka mnoho výziev a toto bola jedna z nich. Navyše, ak sa človek zamiluje, dokáže pre druhého urobiť čokoľvek. Ja som od začiatku vedel, že ak chcem byť s ňou, musím isté veci rešpektovať. Zdalo sa mi to teda prirodzené. Začiatky boli síce z mojej strany veľmi nesmelé, pretože bolo ťažké nájsť svoju úlohu v tomto rodinnom trojuholníku, ale napokon sa nám to veľmi dobre podarilo a dnes si spokojne spolunažívame.
Ako prijal Dávid Esterku?
- To bola moja ďalšia obava, ale veľmi dobre. Mám pocit, že ju miluje.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Prelomovou situáciou v mojom živote budú prvé Vianoce s mojou novou rodinou. Užijeme si ich v rodinnom kruhu len my štyria, na druhý deň pôjdeme navštíviť Henrietinu mamku. Keďže medzi sviatkami pracujem, k starým rodičom na východ sa nám teraz nepodarí prísť. Ale Esterka tu už bola. V brušku aj po narodení.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
