Lekár na úrazovke si myslel, že starí rodičia prišli s vnučkou

Pred rokom, presne v tento deň, obehla celé Slovensko správa o narodení dvojčiat najstaršej slovenskej prvorodičke, 50-ročnej Košičanky Jitke Ižovej. Dnes sestričky Natálka a Veronika oslavujú prvý rôčik. Aký bol a koľko dvojnásobných starostí i radostí priniesol, nám porozprávali rodičia Jitka a Štefan v obývačke svojho bytu na Kuzmányho sídlisku.

Hneď vo dverách nás ako prvá privítala usmiata Natálka, držiaca otecka za ruky. Za ňou sa štvornožky vybrala "obkukať" nových hostí rovnako veselá Veronika. Natálka už chodí sama, jej sestričke to zatiaľ ešte bez pomoci nejde. Cudzí ľudia im zjavne neprekážajú. Súdiac podľa rozjasaných tváričiek, sa nám dokonca potešili. "Majú radi návštevy. Na ľudí sú zvyknuté," vysvetľuje otecko Štefan Ižo.

Obývačka sa od našej poslednej návštevy pred rokom, zmenila. Lepšie povedané, prispôsobila dvom malým drobcom. V jej strede už netróni konferenčný stolík, ale hračky v škatuliach i po zemi. Ostré hrany nábytku sú pozakladané rôznymi vecami tak, aby si dievčatká nemohli ublížiť. "Všetko sa prispôsobilo deťom. Náš život sa točí len okolo týchto dvoch drobcov," vraví usmievavá mamička. "V kuchyni mám už pre ne vyčlenenú stenu, na ktorú si budú môcť kresliť." V pracovni sú po zemi porozhadzované reklamné noviny, ktoré deti s obľubou trhajú.

Mačky ich prijali

Detský "neporiadok" tu ale nikomu nevadí, veď manželia naň čakali 15 rokov, keď sa márne pokúšali o prírastok do rodiny. Pani Jitka, inžinierka ekonómie, a o dva roky starší súdny prekladateľ a tlmočník PhDr. Štefan Ižo, mali už kariéru vybudovanú a stabilné zázemie. Iba to bábätko im k úplnej spokojnosti chýbalo. Nevzdávali sa a niekoľkokrát za sebou podstúpili umelé oplodnenie. Po rokoch márnych pokusov, prišla odmena. Dievčatká sa narodili zdravé, ale trošku predčasne. Slabučká 1,5 kilová Natálka musela naberať sily v inkubátore.

Keďže pred príchodom detičiek "prázdnotu" v byte i v srdci Ižovcov vypĺňali dve mačky, mali obavy aj z ich ďalšieho vzájomného súžitia. Mačky boli z nových rodinných príslušníkov "šokované", strata pozície jediných miláčikov v rodine, ich vykoľajila. "Najprv okolo nich prskali, ježili sa. Ale keď zbadali, že s tým už nič nenarobia a že deti sú tu nastálo, tak sa s nimi zmierili. Po pár dňoch si ich poobzerali, poobtierali sa ňufákom okolo jednej i druhej a odvtedy boli ako ich ďalšie mamy. Dávali na ne pozor."

Medzitým ako dievčatá rástli, jedna z mačiek uhynula. Bola to starostlivá "mama". Keď dievčatká spinkali na balkóne, strážila ich cez okno a keď plakali, chodila to pani Jitke "oznamovať" do kuchyne. Mňaukala dovtedy, kým detičky neutíšila. Aj druhá mačka (čo zostala), sa o dievčatká stará. "Keď videla, že deti sú veľmi blízko pri kraji postele, tak si tam ľahla, aby nespadli dole."

Obavy z bezpečného spolužitia mačiek a malých detičiek sústavne živili rôzne "kuvičie" hlasy o tom, že dievčatká sa môžu nakaziť chorobami. Rodičia z každej strany počúvali, aby sa mačiek rýchlo zbavili. Keď si na to Jitka pomyslí teraz, až ju pichne pri srdci. "No, zľakli sme sa. Hľadali sme niekoho, komu by sme ich dali, ale nikto taký sa nenašiel. Vypustiť ich, alebo dať utratiť, na to sme nemali srdce. Nakoniec sme ich dali dôkladne vyšetriť u veterinárneho špecialistu a ten nám povedal, že sú po každej stránke zdravé a nič na deti nemôžu preniesť."

Rozhodnutie nechať si ich, Ižovci neľutujú. Mačka dievčatkám neublíži. Dokonca ani vtedy, keď ju detsky bezcitne ťahajú za chvost, fúzy či uši. "To všetko im dovolí, ako keby vedela, že sú to ešte len deti. Keď má ťahania dosť, jednoducho odíde. Ale keď by sme ju za chvost potiahli my, tak na nás zasyčí," vraví pani Jitka a jej mama nám to názorne predvádza. Micka, ktorá štuchanie detí doteraz hrdinsky znášala, na dobiedzanie starej mamy, reagovala prskaním.

Pomáhajú všetci

Ešte v nemocnici sa zdravotnícky personál snažil uľahčiť mamičke dvojčiat budúce starosti a ukázal jej systém, ako kojiť obe deti naraz. "Doma som to už nepraktizovala, lebo to bolo veľmi náročné a nepohodlné. Radšej som zdĺhavo kojila každú zvlášť," opisuje mamička prvé starosti. Veroniku kojila tri mesiace, Natálku menej. Tá už z inkubátora bola zvyknutá na dokrmovanie sušeným mliekom.

Hneď ako prišli domov, jej s povinnosťami začala pomáhať 79-ročná mama. "Najťažších bolo prvých šesť týždňov. Ale náročné je to s dvoma deťmi stále. S mamou sme dosť zohraté. Raz varí ona a ja som z deťmi, alebo naopak. Práčka perie, mama žehlí..." Svokra sa ku nim dočasne nasťahovala, ale občas si na pár dní chodí "oddýchnuť" domov. Do roboty je okrem pani Jitky a jej mamy zapojený aj manžel. Inak by sa to ani nedalo zvládnuť. Dvojičky sú veľmi živé a spánok nejako neľúbia... "Manžel sa s nimi hrá. Ale dokáže ich aj prebaliť a nakŕmiť. Polnočné mlieko to je jeho práca," chváli ho manželka.

"Teraz už Natálka spí celú noc dobre. Ale Veronika sa často budí. Buď jej vypadne dudlík, alebo jej treba dať čajík, alebo mliečko. Keď nepomáha nič, tak ju berieme k sebe do postele. Vstávame každú noc trikrát aj štyrikrát," Keď boli deťúrence menšie, tak sa pani Jitka nevyspala vôbec. Vstávala k nim nonstop, lebo každé sa budilo v inom čase. Keď zaspala jedna, o chvíľu sa zobudila druhá... "Obidve boli ´kolikové´, takže sa naplakali veľa. Doteraz som sa poriadne nevyspala. Ale už mi to tak nepríde, asi sa na to dá zvyknúť. Nadspala som si dosť a teraz z toho čerpám," veselo vraví. Čím sú dcéry staršie, tým plačú z iných dôvodov. Teraz, častejšie z trucu. Hlavne Natálka sa veľakrát uchyľuje k tejto "zbrani". "Ja ju nechám plakať. Nemôže si zvyknúť, že zaplače a bude všetko ako ona chce. Sústavne by chcela chodiť."

Aj keď Natálka už chodí bez opory, ešte si svojou chôdzou nie je istá, preto radšej "špacíruje" po byte držiac sa otcových rúk. A ten trpezlivo nachodí kilometre z izby do izby. "Už ma z toho poriadne bolí chrbát. Vyžadujú to vždy len odo mňa, alebo návštev. Vedia, že Jitka s nimi nepôjde," dodáva pán Štefan medzi tým, ako s Natálkou vykračuje z obývačky do chodby a naspäť. Akonáhle ju pustí, Natálka stratí úsmev a potvrdzuje mamine slová. Nešťastne sa spustí na rúčky a kolienka, hlavičku si položí na zem a srdcervúco plače. Otecko to dlho nevydrží a po chvíli ju na "prechádzku" berie znovu.

Dievčatká dajú rodine riadne zabrať. "Rozliezajú" sa po celom byte, neustále sa snažia na niečo vyšplhať, siahajú na všetky veci v ich dosahu. Rodičia musia byť v strehu, či si niečím (čo im ešte nenapadlo zabezpečiť), neublížia. "Utrhnúť" si kúsok času pre seba sa nedá. Ani počas obedňajšieho spánku, ktorý deti mávajú, si neoddýchnu. "Každá spí inak a len hodinu. Minulý rok v zime dokázali cez deň spať dlhšie, ale od letných horúčav spia veľmi krátko," vraví pani Jitka. "Keď sa nám podarí mať voľnú polhodinu, tak ani nevieme, ako s toľkým časom naložiť..."

Napriek tomu, že každý jeden deň trávia Ižovci len prebaľovaním, kŕmením, hraním a "chodením", sú veľmi šťastní. Deťúrence sú zdravé a to, že sa narodili predčasne, na nich žiadne stopy nezanechalo. Okrem detského bľabotania už vedia základné prvé slovíčka - mama, tata i baba.

Dvojičky - dvojnásobná starosť i radosť

Dvojičky, to je dvakrát viac starostí... Aj na ulici je horšia manipulácia s dvojkočíkom ako s jedným. Kvôli rozmerom sa s ním ťažko "šoféruje", nehovoriac o tom, že do obchodov sa s megakočiarom ani nedá vojsť. Ak sú niekde koľajničky, tak sú konštruované pre klasiku... "Problém mám hlavne pri zdolávaní nerovného terénu. Ale už som si našla bezprekážkovú trasu do mesta." Vychystať detičky vonku na prechádzku je, ako vraví pani Jitka, "horor". Kým jednu oblečie, druhá sa stihne zobliecť... Zakaždým je tej, čo čaká na druhú, horúco.

No keďže nič nie je len biele, alebo čierne, mať dvojičky, má aj svoje výhody. "Naraz som porodila dve deti, čo sa už v mojom veku inak nedalo stíhať. A už teraz vidím, že sa vedia spolu pohrať a ja sa im až tak nemusím venovať, ako keby bolo jedno. Keď sa zabavia sami, viac času mi ostane na iné veci."

Natálka a Veronika sú dvojvaječné dvojičky. Podoba je medzi nimi evidentná, ale nie úplná. Už v tomto veku sa od seba odlišujú aj povahovo. Natálka, tá najslabšia, ktorá potrebovala k svojmu zotaveniu inkubátor, je vo všetkom pred svojou silnejšou sestričkou vpred. "Skôr sedela i sa naučila chodiť. Je odvážnejšia, temperamentnejšia a priebojnejšia. Už teraz si tvrdohlavo ide za svojim. Veronika je plačlivejšia, ale aj kľudnejšia. Keď boli menšie, Natálka do Veroniky stále dobiedzala, brala jej cumlíky. Teraz si cumlíky vzájomne vymieňajú," opisuje Š. Ižo črtajúce sa povahy dievčatiek.

Rodičia vyberali dievčatkám mená veľmi starostlivo. Ich význam si pozorne preštudovali v slovníkoch. Mená im dali rovno dve, aby si vraj mali z čoho vyberať. Vyzerá to tak, že Natálka Zoe a Veronika Zara Ižové naozaj zodpovedajú výkladu o význame svojich mien. "Zoe je život a Natálka zrodenie. Je to ako zrod života. A nozaj je ´živá´ viac ako dosť, až by som povedal, že je hyperaktívna," vysvetľuje otecko. "Veronika, znamená nositeľka víťazstva a jej druhé meno Zara je princezná. Pri nej asi až časom zistíme, či sme jej mená dobre vybrali."

Š. Ižo je človek, ktorý má nadovšetko rád knihy. Doma má rozsiahlu bibliotéku, ktorú už pred narodením dievčatiek začal dopĺňať detskými knihami. A neprestal s tým, ani po ich príchode na svet. Jednoročné drobce majú už teraz približne 500 rôznych kníh, mnohé aj v angličtine. "Akonáhle manžel vytiahne päty z domu, zakaždým sa vráti s niekoľkými detskými knihami," "bonzuje" na manžela pani Jitka.

Vládze mama aj stará mamam

51-ročná mamička s dieťaťom, v tomto prípade dvomi, je jav naozaj nevšedný. Ako to vníma okolie? "Tak, že keď sme pred trištvte rokom vbehli o pol desiatej večer na úrazovku, lebo trojmesačná Veronika nám vypadla z prenosnej tašky, lekár si myslel, že sme starí rodičia, ktorí varujú vnúčatá...," veselo odpovedá pani Jitka. Aj keď má už päť krížikov na chrbte, na materstvo sa necíti stará. Vládze rovnako, ako keď mala 30 rokov. "Závisí to od každého, ako sa cíti. Ja som v minulosti veľa športovala, tak možno preto ešte stále vládzem. A keď moja mama, ktorá mi tu toľko pomáha a má už 80 rokov a vládze, tak prečo by som nemala ja."

Vďaka neskorému materstvu sa Jitka Ižová stala mediálne známa. Nie však až natoľko, aby ju to obťažovalo. Tým, že dokázala o svojom dlhoročnom probléme s otehotnením, otvorene rozprávať, pomohla mnohým ženám s podobným osudom. "Dostala som veľa pozitívnych listov. Volali mi rôzne ženy, predovšetkým z dedín a menších mestečiek, aby som im poradila, čo majú robiť. Mojím odkazom pre všetky je, aby sa nevzdávali! Zobudiť sa ráno na džavotanie dvoch drobcov s rozjasanými tváričkami, je veľké šťastie a stojí to zato."

Usmievavé dvojičky si dnes pomaškrtia na dvoch rovnakých tortičkách z piškôt i pudingu a potešia sa množstvu návštev, ktoré sa ku nim chystajú. Redakcia Košického Večera sa pripája ku gratulantom. Dievčatkám praje, nech rastú do krásy a rodičom pri ich výchove veľa trpezlivosti.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Štyrikrát, dosť

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári