Nevedeli, kde sú Košice, ale hojdali sa na kreslách, ktoré tam vyrobili
Kvetové parkety poctil Paríž zlatou medailou
Na čele najviac rozvinutých priemyselných odvetví v Košiciach bolo v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia strojárske, železiarske a drevospracujúce, aj keď na poloremeselníckej úrovni. Poledňákova strojáreň, Fleischerova strojáreň a zlieváreň, Sztudnikova aj Eisslerova továreň na nábytok, špecializované stolárske a umelecké kováčske a zámočnícke dielne mali dobré mená doma aj v zahraničí, kam svoje výrobky vyvážali. Drevo poskytovali košické lesy a opracovávala ho mestská píla v Košickej Belej.
Priemysel na rozhraní dielní
V druhej polovici 19. storočia najvýznamnejšie strojárenské a železiarenské podniky boli "ani ryba, ani rak", teda ani fabriky v pravom slova zmysle, ale ani dielne. Boli na rozhraní dielní. Nevyrábali totiž stroje, strojné zariadenia pre všetky jestvujúce odvetvia a čo chýbalo aby boli továrňami, to bola výroba strojov strojmi. Chýbala špecializácia výroby, kde by sa táto nezameriavala na viaceré stroje všade v malom množstve, ale na väčší počet niekoľkých strojov. Chýbali kvalifikovaný pracovníci, ktorí by vedeli pri práci používať pracovné pomôcky, čítať technické výkresy. S tým súviselo aj zadelenie práce.
Umeleckí kováči
Popri Poledňákovej, aj Fleischerovej továrni bolo v Košiciach veľa kovospracujúcich remeselníckych dielní. Väčšinou sa zameriavali na opravy poľnohospodárskych strojov. Kováčšsko - zámočnícke dielne vyrábali rôzny sortiment pre stavebníctvo, tiež brány, nábytok, aj umeleckého charakteru. Známy bol G. Delawal drôtenými výrobkami, záhradnými železnými altánkami a rohožami. Postupne vybudoval továreň na drôtené výrobky pod názvom "Prvá hornouhorská továreň na drevené, železné a drôtené výrobky". Vyvážal ich do Talianska, Rakúska a Sliezska. V tom čase začal vzrastať dopyt po umeleckých kováčskych výrobkoch. Možno si niektorí čitatelia spomenú na nádherné kované ozdoby, v minulosti umiestnené vo vstupnej chodbe Slovenského technického múzea a určite neújde vašej pozornosti veľká železná brána do dvora Andrássyho paláca (pri cukrárni Aida). Brána bola asi pred 15 rokmi medzi vyhodeným haraburdím neďaleko bitúnku. Pochádza z dielne umeleckého zámočníka K. Bartscha z roku 1900. Pôvodná kovová konštrukcia hudobného altánku v mestskom parku, obnovená za primátorovania R. Schustera je z dielne umeleckého kováča Kozziga. K vynikajúcim umeleckým kováčom patril aj majster K. Kukovský. Železné zábradlia na schodištiach, ploty v parkoch, v meste, aj balkóny najrôznejších rozmerov vykoval umelecký zámočník S. Muška. Dvadsiate storočie bolo stále plné kočov na mestských a diaľkových komunikáciách. V Košiciach ich vyrábali v dielňach K. Martincsáka, S. Luxa, F. Kricka.
Medaily z výstavy
Mestské lesy poskytovali dostatok dreva na spracovanie na mestskej píle v Košickej Belej, pre tesárske firmy, na stavebné účely pre nábytkárske továrne a stolárske dielne. Drevo sa aj vyvážalo. V roku 1845 bola založená Prvá hornouhorská stolárska spoločnosť, združujúca stolárske dielne. Niektoré sa rozšírili na továrne ako napríklad po vystúpení zo spoločnosti J. Sztudinku, ktorý si zariadil dielňu stavebného stolárstva a na výrobu nábytku, neskoršie veľký závod na Moldavskej okružnej s niekoľkými budovami, predajňou a výstavnými priestormi. Dielňu tejto spoločnosti viedol S. Legányi, ktorá od roku 1891 ako firma Obchod s nábytkom a stolárska dielňa Legányi a syn vyrábala štýlový nábytok. Bol ním zariadený apartmán pre kráľovnú Alžbetu v Bardejovských kúpeľoch, mnohé kaštiele a reprezentačné priestory hotelov. Čalúnený nábytok vyrábal J. Ratkovský vo svojej najväčšej továrni na nábytok v Hornom Uhorsku. Kuszka vyrábal sústružený nábytok na Kohútej (teraz Škultétyho) ulici. Až tristo robotníkov zamestnával veľkovýrobca nábytku Eissler na Ludmanskej ulici. Na úrovni továrenskej výroby zostala na začiatku 20. stor. iba Sztudinkova fabrika, Eisslerova továreň prešla do majetku úč. spoločnosti v roku 1907 a tá po dvoch rokoch zanikla pre údajnú drahotu.
Eissler bol veľmi úspešný podnikateľ. Začínal so stoličkami a hojdacími kreslami z ohýbaného dreva a pleteného tŕstia. Pletené časti pripravovali doma dievčatá a mal povolenie dávať prácu aj väzňom v dielni zriadenej vo väznici. Jeho stoličky boli známe okrem európskych miest v Španielsku, Rusku, Anglicku, Francúzsku aj v Egypte, Austrálii, USA. V Melbourne mu udelili za jeho výrobky vynikajúcej kvality zlatú medailu. Podľa údajov OPK za desať rokov vyrobil vyše 800 tisíc stoličiek z ohýbaného dreva s výpletom. Hovorilo sa, že na Eisslerových stoličkách sedeli na celom svete, hoci nevedeli, kde sú Košice.
Udržala sa Genovitzova továreň na parkety, aj Dunkelova parketáreň. Tá zaznamenala obrovský úspech, lebo Dunkel začal vyrábať parkety z viacerých druhov dreva, aj vzácneho, vzorované kocky parkiet z orecha, palisandra, a mahagónu. Zamestnával dvadsať odborníkov na kladenie parkiet. Odbyt mal v Rakúsku, Budapešti, Nemecku, Belgicku aj Turecku. Na svetovú výstavu do Paríža poslal kolekciu parkiet s kvetovým vzorom, začo bol ocenený zlatou medailou. Múzeu v Lisabone aj v Pešti daroval kolekciu umeleckých parkiet. Raritou v drevárskej výrobe bola dielňa na výrobu kopýt pre obuvníkov Ľ. Bendičáka, ktorými zásoboval obuvnícke dielne v Uhorsku aj v Čechách.
Udržali sa menšie stolárske dielne, ktoré vyrábali pre domácnosti individuálne kusy zariadenia. Košice mali v roku 1900 40 102 obyvateľov a tí ho potrebovali.
V zime Košičania vysedávali v kaviarňach alebo doma a čakali na marec
O začiatku divadelnej sezóny rozhodla verejná mienka
Ako to bolo s divadlami na Slovensku po prvej svetovej vojne v rokoch 1920-21? Do Košíc spravidla prichádzalo SND v marci a hosťovalo tu tri mesiace. Marec bol podľa toho začiatkom divadelnej sezóny v Košiciach.
Boj o divadelné umenie
Počas zimných mesiacov Košičania nemohli chodiť do divadla, lebo nikto pre nich nehral. Vysedávali v kaviarňach alebo doma a tešili sa na marec. V roku 1921 zbytočne, lebo vývesky na budove divadla oznamovali zmenu začiatku sezóny od 1. mája počas letných mesiacov. Vtedy, keď sú dovolenky a prázdniny, sa nik nezaručí, že bude väčšia návštevnosť. Táto situácia vyvolala nespokojnosť Košičanov, ale aj v Prešove, Bardejove, i v iných slovenských mestách, pretože šnúra, ktorú robilo SND po Slovensku, by sa všade posunula. Deti mali aspoň "Lútkové divadlo", ktoré v Košiciach malo stálu scénu a hralo pravidelne s výnimkou niektorých daždivých alebo zasnežených dní, keď bolo veľmi málo divákov. Skupina priaznivcov divadla s povolením mestského úradu sa dokonca podujala urobiť prieskum verejnej mienky formou ankety s troma otázkami:
Aký je význam a dôležitosť SND pre Košice a celé východné Slovensko? Akým spôsobom by sa dala riešiť otázka pobytu SND v Košiciach a v Bratislave, t. j. rozdelenie sezón? Či je potrebné, aby sa zrušilo rozhodnutie, ktorým sa ustanovuje začiatok sezóny v Košiciach na 1. mája?
Vyjednával aj mešťanosta
O divadle sa hovorilo aj na stretnutiach klubov a spolkov, ozývali sa aj takéto hlasy z radov kultúrnej verejnosti: "Vedúci činitelia v Bratislave si myslia, že pre Košice stačí to, čo im dajú a že tunajší človek nepotrebuje kultúru, ani to najmenšie duševné osvieženie, ba ani žiadne vzdelanie. Má sa tunajšiemu ľudu urobiť pobyt v Košiciach vyhnanstvom?" Dokonca aj mešťanosta Mutňanský niekoľkokrát vyjednával s Výborom SND v Bratislave, aby prišlo do Košíc od prvého marca a nie mája. Bezvýsledne, lebo Bratislavčania mali veľmi vážny dôvod hrať na domácej scéne čím dlhšie. Návštevnosť bola totiž taká vysoká, až výrazne zlepšila finančnú situáciu v SND. Kým po predošlé roky bolo stratové, za pol roka 1920-21 bola činohra aktívna vyše 68 tisícami. Výsledok rokovania predložil mešťanosta aj mestskému zastupiteľstvu: SND prisľúbilo, že od roku 1922 vytvorí dva činoherné súbory, pričom jeden bude "putovný mobilný činoherný ensemble" pre hosťovanie po Slovensku, všade tam, kde majú vhodné priestory - v Košiciach, Prešove, Bardejove, v Nitre, Ružomberku, Lipt. Sv. Mikuláši, v Turč. Sv. Martine, Banskej Bystrici, Trenčíne. Pre zaujímavosť - SND od 31. augusta 1920 do 31. januára 1921 naštudovalo 14 opier, 7 operiet, 29 činohier, 1 balet. Činohra mala 180 predstavení, z nich 5 bezplatných predstavení, z toho 3 v Košiciach a 2 v Modre. SND malo celkový príjem 1 milión 58 tisíc zo šatní, vstupného, slávností a požičania priestorov. Na platy a honoráre vydalo vyše 996 950 Kč. Mešťanosta nakoniec dosiahol aj argumentovaním výsledkami ankety, že SND sezóna v Košiciach sa začne 15. apríla. V ankete sa občania vyslovili, že sa neuspokoja s takou degradáciou na mesto s menšou kultúrou a inteligenciou.
Nakreslil vyše tisíc pamiatok
Historické pamiatky sú súčasťou národných dejín a mali by sa zachovať pre budúce generácie. O to, aby ich zachovali, sa usilovali mnohé osobnosti aj u nás. Jednou z nich je Viktor Myskovszky, historik umenia, architekt a profesor kreslenia, ktorý zasvätil svoj život pamiatkam. V. Jankovič vo svojej štúdii "Viktor Myskovszky 1838-1909" napísal: "Predpokladá sa, že Myskovszky nakreslil a namaľoval viac ako tisíc pamiatok a ich detailov. Pre Myskovszkého bola kresba integrálnou súčasťou jeho slovnej informácie a ako taká spravidla neprekročila hranice dokumentačnej vernosti." Myskovszky sa narodil 14. mája 1838 v Bardejove v rodine váženého senátora a súdneho radcu šľachtického pôvodu. Študoval tam na gymnáziu a chodil aj do mestskej kresliarskej školy - bol výtvarne nadaný. Preto popri štúdiu staviteľstva v Budíne a Viedni navštevoval aj prednášky architektúry a reštaurovania na výtvarnej akadémii. Po skončení štúdií krátko učil na mestskej kresliarskej škole v Bardejove, na štátnej reálke i v Kremnici. Od roku 1868 až po odchod do dôchodku v r. 1897 pôsobil ako profesor kreslenia, deskriptívy a krasopisu na košickej reálke (v budove terajšieho gymnázia na Poštovej ulici v Košiciach, kde má aj pamätnú tabuľu).
Jeho pedagogická činnosť mu poskytovala, i keď nie veľké, finančné prostriedky pre hlavné ťažisko práce - dejiny umenia, maľovanie, kreslenie. Mal hlboký vzťah k umeleckým, architektonickým a historickým hodnotám a zachytával ich dokonalou kresbou a akvarelom. V tom čase bola fotografia v začiatkoch, aj to ako ateliérová. Za kolekciu albumov z východného Slovenska mu udelili na svetovej výstave v Paríží r. 1867 zlatú medailu.
Ako prvý si začal všímať po stránke pamiatkarskej drevené kostolíky. Popísal pamiatky Spišskej župy, pričom Levoču označil za pýchu celej krajiny, ďalej Oravy i stredného Slovenska. Niekoľko štúdií venoval chrámu sv. Egídia, radnica, mestskému opevneniu a histórii Bardejova a svoje poznatky zhrnul do monografie o stredovekých pamiatkach Bardejova. Zo Šarišskej župy to bol Prešov, Sabinov a kaštieľ vo Fričovciach, vyše 560 kresieb vyhotovil pre Krajinskú komisiu na ochranu pamiatok r. 1904. Dvadsať rokov bol členom komisie pre dozor nad reštaurovaním Dómu sv. Alžbety v Košiciach a o jeho priebehu vypracoval a uverejnil posudok. Pôsobil v mnohých medzinárodných vedeckých spoločnostiach (aj v Taliansku) ako uznávaný odborník. Kráľ mu udelil v r. 1897 Kríž rytierskeho rádu a v r. 1904 titul kráľovského radcu.
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
