Mala radosť z každého ocenenia, aj keď niekto od nej chcel iba autogram

Vždy bola Vincova sestra. V škole, v drese Lokomotívy i reprezentácie ČSSR, ba aj medzi kolegami v zamestnaní. Či sa volala za slobodna Lukáčová, alebo po vydaji Čintalová. No nikdy jej ani len nenapadlo na popularitu bratského hokejového tria žiarliť. "Vždy tak bolo, že ma prirovnávali najmä k Vincovi, ale ja som chcela byť sama sebou, nie len sestrou známych hokejistov."

"Dobre sa pamätám, že som bola veľmi neposedné a živé dieťa, celé dni som trávila s kamarátmi na dvore, a nemala som problém zahrať si futbal, ba dokonca aj hokej, v ktorom bratia vynikali." Nečudo, že jej prischol prívlastok - chlapčenský pupok. Ale sukňa v partii nikomu neprekážala, lebo Marta Lukáčová nebola ľavá do žiadneho športu. Iba si vybrať ten pravý, ktorému by sa venovala vážnejšie. Náhoda chcela aby to basketbal. Na akýchsi školských atletických pretekoch padla do oka trénerovi Sedrovičovi, ktorý ju priviedol do telocvične Lokomotívy.

"A tam som v ďalších rokoch zažila množstvo nezabudnuteľných okamihov. Aj počas každodenných tréningov v mládežníckych kategóriách, vôbec mi nevadili tie litre potu, ktoré som pritom preliala." Stálo to zato, veď mala sotva sedemnásť rokov, keď prišla jej veľká chvíľa, v drese Lokomotívy v sezóne 1977/78 nastúpila na svoj prvý zápas v ženskej celoštátnej lige. "Po boku takých hráčok akými boli Bartošová, Jindrová, Hrabovská-Smolenová, Kalináčová či Karabelošová. Za Lokomotívu som hrala šestnásť rokov, prežila som tam celú svoju kariéru. Nielen preto, že Loky v tom čase hrala v Košiciach v ženskom basketbale prvé husle, som totiž veľký lokálpatriot. Stále ma lanárili do VSS či ZŤS, raz, pred play-off, bol dokonca tréner Matyáš za mnou u nás doma. Ale prehovoriť som sa nenechala."

Dve udalosti však predsa rozhodli o tom, že modro-biely dres, aspoň na chvíľu, vymenila za iný. Po narodení prvého syna Mateja, v roku 1984, si na pár mesiacov obliekla materský, a na sklonku kariéry, keď ju v nose pošteklila vôňa legionárskeho chlebíka, odohrala jednu sezónu v drese budapeštianskeho Tungsramu. "Od historického úspechu delili toto družstvo iba dva bodíky, to bol rozdiel ktorým sme prehrali vo finále a prišli tak o titul v nezvyčajne silnej maďarskej lige. Tá sezóna bola zavŕšením mojej kariéry."

Už na jej začiatku dostal jej talent priestor v juniorskej reprezentácii Československa, ktorú s kapitánskym "céčkom" na tričku v roku 1979 priviedla k bronzu na 8. majstrovstách Európy v sicílskej Messine.

Tých pár centimetrov, čo jej chýbalo k tomu, aby ju o čosi vážnejšie brali aj podkošové hráčky súpera ("stále mám 172 cm, ale v čižmách je to o osem viac," smeje sa Marta), dokázala hravo nahradiť na poste rozohrávky. Mnohým fanúšikom basketbalu utkvela v pamäti rýchla hráčka s nepredvídateľnou kľučkou a nahrávkou, bojovníčka, pre ktorú žiaden zápas nebol nikdy stratený. Či už vo federálnej lige a v Ronchettiovej pohári vo farbách košickej Lokomotívy, alebo v drese s levíčaťom na prsiach, kde sa dokázala presadiť aj napriek silnej konkurencii hráčok z Prahy, Brna či Bratislavy.

"Najmä Blaváčky, tie boli vždy tak trochu naveľa, Pražáčky a Brňáčky boli však perfektné baby. No najlepšia partia bola vždy v Čermeli. Dodnes sme veľké kamarátky s Danou Šostákovou, s ktorou sa pravidelne stretávam, napriek tomu, že už dvanásť rokov žije v Luxembursku. Aj na zájazdoch sme bývali spolu na izbe. Čo sme sa len nasmiali počas prvých zájazdov na západ, kým sme zistili, že vaňa či sprcha môžu fungovať aj bez kohútikov, že sa stačí iba správne postaviť, aby sa voda z ružice sama pustila." Tie zájazdy a turnaje Marta doslova milovala, veľmi sa tešila z každého ocenenia pre najlepšiu hráčku, či z nominácie do All Stars, keď za ňou niekto prišiel, že chce autogram. "Obdivovateľov som mala aj v Košiciach. Od jedného pána, ešte pred známosťou s manželom Petrom, som istý čas dostávala strašne pekné listy, v ktorých mi písal, že je mojím fanúšikom a obdivuje moju hru. Krásne písal, tie listy sa mi veľmi páčili, preto som ho chcela vidieť, ako vyzerá. Odpísal mi, že príde na zápas v oranžovej vetrovke, tak ho vraj spoznám. Ešte sme len vybehli na rozcvičku a už na mňa Dana Šostáková kričí, že ho vidí. A strašne sa pritom rehotala. Za zábradlím nad hracou plochou stál starší pán v oranžovej bunde, aj odtiaľ, kde sme sa rozcvičovali, bolo vidieť, že môže mať len niečo cez stopäťdesiat centimetrov. Niežeby bol škaredý, bol veľmi milý, ale náš ´korešpondenčný vzťah´ našťastie ukončilo pozvanie na kávu do blízkej reštaurácie."

Mnohí jej vraveli, že s basketom skončila príliš skoro. Mala iba 31 rokov, keď sa vrátila z maďarského angažmá. "Určite by som ešte tri-štyri rôčky na ihrisku vydržala, ale brala som to tak, že je čas skončiť." Mala rodinu, a po ukončení právnickej fakulty aj dobré zamestnanie. "Bolo to perfektné miesto právnika v Priemyselnej banke."

Možno aj cítila, že je čosi dlžná svojej mamke, ktorá jej bola počas športovej kariéry najväčšou oporou. "Bola to super mama. Pri nej nik z nás, piatich súrodencov, nikdy nepocítil, že mu niečo chýba. Každý deň vstávala o štvrtej ráno, aby nám pripravila raňajky, desiatu, veci na tréning či do školy. Nikdy sme neboli odkázaní na školskú kuchyňu, alebo nejaký bufet, doma nás vždy čakala teplá strava. A nevraviac o tom, že každý deň musela prať tie smradľavé tréningové veci, vtedy sme ich ešte nenechávali v hale či na štadióne, aby boli na druhý deň čisté." S mamkou chodievali aj na hokej, drukovať rodinnému triu v drese VSŽ. Sedávali blízko pani Novákovej, známej to figúry zo starého Trojákovho štadióna. "Ťažko sme znášali, keď ich ľudia okolo nás ohovárali, keď na nich nadávali. Mamka sa k takému človeku obrátila so slovami: Tak to skúste vy, keď ste taký múdry! Ona vydržala na tribúne celý zápas, kým otec videl len prvú tretinu, potom ho stiahli kamaráti a zvyšok zápasu len počúval. No keby na tribúne zostal, iba by na rozhodcov nadával. Preto chodil aj na moje zápasy iba zriedka, že na basketbale sú zlí rozhodcovia."

Marta mohla pokojne zveriť do maminej opatery aj oboch svojich chlapcov, Mateja i mladšieho Petra. S istotou, že o nich bude skvele postarané. "V tom čase si človek poriadne neuvedomuje, čo preňho rodič robí. To zisťujem až teraz, keď už ani jeden z nich nie je medzi nami. Pre mňa bola mama najdôležitejším človekom môjho života. Bola to žena na ktorú nikdy nezabudnem, celý život stála pri nás a všetko nám obetovala. Pomáhala mi pri mojich začiatkoch a mala veľký vplyv nielen na moju športovú kariéru, ale aj na celkový osobnostný rast. Bola tou najlepšou mamou, a neskôr babkou, na svete. Strašne nám všetkým chýba, a hlavne našim synom, ktorí jej venujú každý svoj úspech, veriac, že sa na nich zhora pozerá a drží im palce..."

Obaja, Matej i Peter, žijú odmalička športom, veď v početnej rodine Lukáčovcov sa žiadne jablko ďaleko od stromu neodkotúľalo. Starší, Matej, je po mame (ale aj otcovi), lebo mu učaroval podkošový svet, devätnásťročný Peter zas po strýcoch, vyrástol z neho statný hokejový obranca. "Maťo začínal tiež s hokejom, ale po tréningovom úraze sa rozhodol zmeniť šport. A urobil dobre. V žiackych, kadetských i juniorských basketbalových tímoch stále patril k najlepším hráčom, a hlavne strelcom, v priemere dával dvadsaťpäť bodov na zápas. Myslím, že jeho kariéra sa vyvíjala celkom sľubne, žiaľ, nenašiel sa tréner, ktorý by mu dal príležitosť ukázať sa v ligovom mužstve..." Tak sa radšej vrhol na štúdium práva a momentálne je poslucháčom 4. ročníka na košickej UPJŠ-ke. A stále odvádza dobré služby aj v tíme UVL.

Peter začal robiť prvé krôčiky na ľade ešte skôr ako rodičia začali bilancovať prvú päťročnicu jeho života, a potom v košickom klube preskákal všetky mládežnícke kategórie. Paradoxne, na poste obrancu, čím sa trošku vymyká z lukáčovských génov. "Z roka na rok totiž narástol o šestnásť centimetrov. Z malého hokejistu je dnes urastený deväťdesiatkilový, takmer dvojmetrový chlap. V tejto sezóne legionárči v susednom Česku," cnie sa mame po mladšom synovi. "On nechcel byť legionárom, najradšej by zostal doma, keby tu mal podmienky. V košickej juniorke bol najlepším obrancom, ale tréneri áčka nemali záujem. Obranca je vždy trochu mimo pozornosti. Tá sa ujde brankárovi, keď puk chytí, a útočníkovi, keď dá gól. Ale obrancovi maximálne vytýkajú, že je tam, kde nemá byť, keď mužstvo inkasuje. Veľmi túžil hrať za A-mužstvo, podľa toho aj trénoval, bol jediným hráčom, ktorý nevynechal ani jeden tréning. No stále ho tu spájali s Lukáčovcami, aj keď sa volá Peter Čintala. Tak mu jeho agent vybavil hosťovanie v Jihlave, kde nastupuje v extralige za juniorku, aj v prvej lige za tím dospelých. Ale príliš ho to neuspokojuje, lebo prvému mančaftu sa veľmi nedarí. No keby chcel zmeniť dres, bol by to dosť komplikovaný transfer, pretože má stále zmluvu s HC Košice. Tak musí v Jihlave vydržať do konca sezóny."

Aj tam ho však našla pozvánka do národného tímu do 20 rokov, ktorý cestoval v rámci prípravy na svetový šampionát tejto vekovej kategórie na turnaj do nemeckého Füssenu. Určite nie náhodou, veď spoľahlivých a nekompromisných obrancov, navyše s takou postavou akú má Peter, na Slovensku nebude nikdy dosť. "Na korčuliach má vyše dvoch metrov, a je aj mocný. O čom svedčí aj sto trestných minút, ktoré už počas sezóny nazbieral. Pritom vôbec nemá nejakú agresívnu povahu, skôr je po mne. Keď si mailujeme alebo telefonujeme tak vraví, mamka, a čo mám robiť, keď sa za protihráčom len otočím, a ten už padá na ľad..."

Peter by si rád zahral na majstrovstvách sveta vo Švédsku, a skúsil to aj v niektorej vyspelej európskej krajine alebo v zámorskom klube. No môžeme dať tutovku na to, že v nominácii na svetový šampionát budú mať skôr prednosť práve hráči pôsobiaci za oceánom, ako hokejista z prvoligovej Jihlavy. Žiaľ, taká je tu obyčaj...

"Ale chlapci sú v pohode, dostali od nás tvrdú výchovu a vedia, že iba raz môžu našu dôveru sklamať," drží Čintalovcov silné rodinné puto. A v športovo založenej rodine aj túžba čosi v tom športe dokázať. "Ja som nikdy, ani potom, čo som zavesila basketbalový dres na klinec, na tento krásny šport nezanevrela, pretože mi dal veľmi veľa. Vždy, aj napriek zodpovednej práci právničky a plnení povinností v domácnosti, som si našla čas prísť sa pozrieť na bývalé spoluhráčky, ale aj nastupujúcu generáciu. Ba, kvôli synovi Maťovi som na chvíľu ochutnala aj trénerské remeslo vo vtedajšom MBK Košice. S chlapcami som bola dokonca na neoficiálnych majstrovstvách Európy klubových družstiev kategórie Mini-Europe v Luxembursku. Občas si na basket zájdem ešte aj dnes, ale pri tej úrovni slovenského basketbalu je to skôr zvedavosť na zahraničné družstvá. Aj tak potom návštevu zápasu zmeníme na debatný krúžok s kamarátkami..."

Doteraz ju však mrzí, že pri nedávnych šesťdesiatinách Lokomotívy si na ňu nik ani len nespomenul. "Ani som nevedela, že sa nejaké oslavy konajú, pozvánku som nedostala, hoci nie je ťažké nájsť moju adresu. Myslím, že by sa patrilo spomenúť si na ľudí, ktorí v tomto meste pôsobili, a možno aj niečo znamenali. Veď to nie je hanba. Ale už asi nie sme zaujímaví."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári