Divadlo je záležitosť erotická - dobrý herec musí mať sexapeal...
Do Košíc prišiel počas uplynulého víkendu herec Juraj Kukura spolu s kolegami Milkou Vášáryovou a Milanom Markovičom, aby tunajšiemu publiku ponúkli v rámci festivalu Višegrádske dni hru E. Albeeho Koza alebo Kto je Sylvia. Rovnako dobre ho poznajú slovenskí a českí diváci, ale i diváci v nemecky hovoriacich krajinách a pre tunajších divákov je tiež známy aj ako riaditeľ bratislavského divadla Aréna. Ešte skôr, ako vyšiel na javisko, si našiel čas na rozhovor.
J. Kukura patrí bezpochyby medzi tých hercov, ktorých tvár i hlas si nezameníte s iným... "Vždy som chcel ísť vlastnou cestou. U nás v rodine sme nemali žiadneho herca či umelca a rodičia chceli, aby som si vybral nejaké ´seriózne´ povolanie. Teda, aby som bol lekárom či právnikom. Vždy som však žil búrlivým životom - už od mladosti a to, že som sa vybral na strednú stavebnú priemyslovku, bol veľký omyl. No výhodou bolo, že škola bola za rohom a mne stačilo vstávať za desať osem, aby som stihol na ôsmu byť v škole... Z toho, čo sme sa tam vtedy naučili som si vôbec nič nepamätal v čase, keď som na školu chodil, nieto aby som si niečo pamätal teraz," prezradil so smiechom.
J. Kukura tvrdí, že z veľkej časti majú jeho život "na svedomí" rôzne náhody. Jedna z nich zapríčinila i to, že sa z neho stal herec. Tvorcovia filmu Tri gaštanové kone hľadali prostredníctvom kastingu chlapca do filmu... "Vtedy to chcel skúsiť jeden môj kamarát a ja som mu sľúbil, že pôjdem s ním. Nakoniec on na kasting nešiel, ale ja áno a vzali ma. Film sa nakrúcal v krásnej oravskej prírode, ja som dostával diéty aj v tie dni, kedy som nehral... Jazdil som na koni, zamiloval som sa do hlavnej predstaviteľky a za to všetko som dostal honorár... Vtedy som si povedal - takto prežiť život, to si viem predstaviť. No - mal som dosť naivné predstavy o herectve..."
Naivný pohľad na prácu herca po čase stratil... "Človek veľmi rýchlo zistí, že talent je len akýmsi základným kameňom, na ktorý musí ďalej stavať - inak to nejde, ak sa chce niekam dopracovať. Mne sa našťastie chcelo - robil som rád, bavilo ma skúšať, nakrúcať, hrať. Celá generácia hercov sme v tom čase skúšali aj v soboty a nedele a vôbec nám to neprekážalo..."
J. Kukurovi sa podarilo otvoriť si dvere aj do zahraničných produkcií a veľmi skoro začal hrávať aj v nemeckých filmoch a televíznych projektoch. "Tam si človek hneď uvedomí, že je to o inom. Veď si len vezmite, že musíte hrať v nemčine! V tomto jazyku som hral i Shakespearove hry a často som ani nevedel, čo to hovorím. Ja som mal problémy s veršom aj v slovenčine. Preto som raz - ešte na Slovensku - aj odmietol hrať v hre Vojvodkyňa z Amalfi. Lenže vtedy ma do toho nejako prinútili a bolo to od začiatku od konca jedno veľké utrpenie. Nie len pre mňa, ale aj pre všetkých ostatných ľudí okolo."
Keď v roku 1983 odišiel s rodinou do Nemecka nakrúcať seriál Via Mala a tunajší režim mu zabránil vrátiť sa domov - v Nemecku dostal ponuku účinkovať v hre Vojvodkyňa z Amalfi... "V tom čase za mnou prišiel môj známy a povedal mi, že by mal pre mňa úlohu v divadle v Hamburgu a že by som si mohol zahrať Antónia v spomínanom Shakespearovi... Tak som v priebehu pol roka hral dvakrát rolu, ktorú som nenávidel... Lenže v tom čase som sa tomu potešil - donakrúcal som totiž a začínal som si uvedomovať, že ak sa nenájde niečo ďalšie, budem mať existenčné problémy... Tak som sa do verša, s ktorým som sa trápil aj v slovenčine, pustil v divadle, kam chodilo 1500 divákov. Navyše to bolo v Nemecku, kde je reč v divadle alfou a omegou - veď tam sa činohra volá sprachtheater - divadlo reči..."
V Nemecku sa musel vysporiadať s kadečím, okrem iného i s tým, že v tamojších divadlách je iný vzťah k erotike ako v našich... "Pre Nemcov je erotické niečo úplne iné, ako pre Slovákov. Pre mňa osobne je divadlo záležitosť silne erotická. Herecký talent podľa mňa má veľa čo robiť s vyžarovaním a teda aj erotickým vyžarovaním... Dobrý herec musí mať sexapeal, bez toho by to nešlo. Ale ja netvrdím, že musí byť krásavec - to rozhodne nie. Niečo v ňom však musí byť..." Pekné herečky v divadle Aréna, ktorému šéfuje, teda nesmú chýbať... "Ja mám rád pekné ženy, tak prečo by som nemal rád aj pekné herečky?"
Radšej "riaditeľuje",
ako by hral golf
Od roku 2002 je J. Kukura riaditeľom bratislavského divadla Aréna. "Znovu - tak ako veľa vecí v mojom živote - to bola náhoda. V tom čase odchádzal intendant toho divadla a navyše - Aréna nefungovala tak, ako by mala. Tak ma oslovili a mňa táto ponuka zaujala. Ani som nad tým nemusel príliš veľa rozmýšľať... Ja nechodím po dabingu a ani neúčinkujem v rôznych televíznych show, takže buď nakrúcam alebo mám voľno. A rozhodne nenakrúcam 365 dní v roku. Síce by som počas voľna mohol hrať golf, ale riadiť divadlo je tiež celkom dobré hobby, nie?"
Šéfovanie divadla považuje za veľmi vzrušujúce a dôležité pre neho je to, aby divákom ponúkal alternatívu k "bežným" divadelným predstaveniam. "Podľa mňa je podstatné, aby tu boli kontrapukty - nejde o to, čo je najlepšie, ale aby tu existovali aspoň dva názory na jednu vec. To je to, čo posúva vývoj ďalej. Je to ako s Einsteinovou teóriou relativity tá bude platiť len do vtedy, kým niekto nedokáže, že neplatí..."
Pre J. Kukuru je divadlo Aréna priestorom, prostredníctvom ktorého môže divákom ponúkať čosi nové, čosi, čo tu doposiaľ nebolo. Preto chodí po svete s otvorenými očami a "okukáva" to dobré, čo svetové umenie ponúka... "Myslím si, že v Aréne ponúkame zaujímavé veci. Napríklad projekt Slovak Street Session. Dá sa povedať, že sme si zmapovali deti v Petržalke, ktoré každý okrikoval a ktoré každý vyháňal, keď sa preháňali na bicykloch a skateboardoch... Urobili sme kasting a vybrali pár šikovných detí, urobili z toho show. V podstate sme zlegalizovali pouličné umenie. No a dopadlo to tak, že v komerčnej televízií hrá jeden chlapec z tejto show v reklamnom predeli, kde vystrája na bicykli..."
Ďalším zaujímavým projektom divadla Aréna, ktorý každoročne naberá na popularite, je Detská univerzita. Uznávaní odborníci v nej počas leta na prednáškach deťom vysvetľujú, prečo je dúha farebná, prečo mali dinosaury malú hlavu, prečo herec plače a podobne... "Bohužiaľ, máme priestory len pre 350 detí. Preto sme s novým vedením Slovenského rozhlasu rokovali o tom, či by bolo možné prednášky vysielať do celého Slovenska. Musím nájsť nejaký trik, ako vyriešiť to, ak je súčasťou prednášky aj nejaké názorné vysvetľovanie, obrázky, projekcia a podobne. Doteraz to bolo tak, že ak dieťa z deviatich prednášok navštívilo šesť, tak bolo absolventom, v aule Univerzity Komenského malo imatrikuláciu... Chceme aby deti nosili tričká Detskej univerzity, aby mali k tomuto projektu vzťah, aby sa nechali viesť ku vzťahu k elite - lebo elita národa je veľmi dôležitá a deti by mali vedieť, čo to je..."
Veľký rozruch urobili okolo seba najmä dve premiéry v Divadle Aréna - Tiso a Husák. "Pri Tisovi na mňa zo všetkých strán tlačili, aby sme to nerobili, že ešte nie je vhodná chvíľa pustiť sa do tejto témy... Lenže dnes sú aj tí, ktorí vtedy protestovali, radi, že je to vonku a že sme sa do toho pustili. Aj Marián Labuda, ktorý si prezidenta Tisa zahral, túto ponuku vzal celkom hrdinsky..." Premiéru mala hra Tiso minulého roku, len pred pár týžňami pribudla na javisko Arény ďalšia "prezidentská" hra - Husák. "Do tretieho prezidenta sa asi už nebudem púšťať, to nechám na niekoho iného. Ja už som istým spôsobom spracoval dve obdobia tohto štátu. Teraz žijeme obdobie, ktoré bude tiež treba spracovať, ale na to, aby sme sa naň mohli pozrieť, bude treba odstup..."
J. Kukura sa aj na Slovensko môže dívať s odstupom - aj keď sa zdržiava v Bratislave, Prahe i Hamburgu, za byt, kde má "svoju posteľ", považuje ten v Hamburgu. "Od kedy som s rodinou ostal žiť v Nemecku, veľmi intenzívne som sledoval všetko, čo sa dialo na Slovensku. Keď v roku 1989 padol režim, veľmi som sa tešil, že skončilo obdobie, ktoré bolo nezmyselné a neľudské, že konečne aj doma bude demokracia a v neposlednom rade som bol rád, že môžem ísť navštíviť otca..."
Neobsedí so založenými rukami
J. Kukura patrí medzi ľudí, ktorí si nevedia samých seba predstaviť sedieť so založenými rukami. "Vždy je to problém počas dovolenky, kedy ja na pláži neobsedím. V tomto povolaní je to podľa mňa vždy o strese. Buď je herec napätý, keď pracuje, alebo sa stresuje, keď nemá prácu a čaká na telefón s ponukou. Ničnerobenie - to nie nič pre herca. Ale poviem vám, že by som sa to chcel naučiť..."
Aj keď pracuje na Slovensku, v Čechách i Nemecku, priznáva, že nepatrí medzi tých hercov, ktorí by neboli odkázaní na čakanie na ponuky... "Vždy je tomu tak... Navyše - dnes je 95 percent scenárov zlých a každý čaká na šancu v tých zvyšných piatich percentách. Lenže keď sa človek živí herectvom, tak musí z toho ´levelu´, ktorý má, popustiť. V ´primetime´, kedy sa vysielali filmy, chodia kadejaké show. A to nie len u nás, rovnaké je to aj v Nemecku. Všetko to vytláča pôvodnú tvorbu, ale ja dúfam, že sa to zmení."
Sám odmietol veľa ponúk na účinkovanie v rôznych populárnych televíznych reláciách. "Nikdy som si však nepovedal, že som v pozícii, v ktorej by som si mohol vyberať. Mnohí majú predstavu, že to tak funguje a podľa toho sa správajú. Ale aj keď začala robiť problémy taká hviezdy ako Marilyn Monroe, tak ju vyhodili..."
J. Kukura má za sebou celkom vydarený rok - tri filmové produkcie v Nemecku. "Vôbec nie je jednoduché hrať hoc i v jednom dobrom filme ročne. Mnohí dobrí herci sa objavujú v zlých filmoch. Vôbec to nie je jednoduché..."
V týchto dňoch mal nakrúcať v ďalekom Kongu, no ponuka prišla neskoro, kedy ju už nebolo možné zosúladiť s rôznymi inými povinnosťami. "Šéfovanie v Aréne to trochu komplikuje a je veľa hercov, ktorí čakajú... Aj tak musím kvôli práci veľa cestovať - viac ako by sa mi chcelo - cestovanie som nikdy nemal rád. Našťastie, mám VIP kartu do lunchu, kde si sadnem, prečítam všetky miestne noviny, pozriem televíziu, internet a až na poslednú chvíľu nastupujem do lietadla," dodal na záver.
Dátum narodenia: 15. marec 1947
Znamenie: Baran
Miesto narodenia: Prešov
Ukončené vzdelanie: VŠMU
Rodinný stav: ženatý, syn Filip
Výber z televíznej a filmovej tvorby:
2006 Posledný vlak
2001 Sams, Das
2001 Tanker (TV)
2001 Voľnomyšlienkár
2000 Sokoliar Tomáš
1999 Nur ein toter Mann ist ein guter Mann (TV)
1998 Vinnetou sa vracia
1997 Laßt meine Frau am Leben!
1997 Tábor padlých žien
1996 Landgang für Ringo
1995 Jak chutná smrt
1994 Jenseits der Brandung
1992 Glückliche Reise
1992 Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý
1989 Giovanni oder die Fährte der Frauen
1986 Letzte Rolle
1985 Via Mala
1984 Sojky v hlave
1983 Wilden Fünfziger, Die
1982 Soľ nad zlato
1982 Veľké šťastie
1981 Mesiac na dedine
1980 Nebezpečné známosti
1980 Triptych o láske
1979 Božská Ema
1979 Eugen Onegin
1979 Vojvodkyňa z Amalfi
1977 Stíny horkého léta
1975 Straty a nálezy
1974 Do zbrane, kuruci!
1973 Statky - zmätky
1972 Letokruhy
1971 Zlozor
1968 Zbehovia a pútnici
1966 Tri gaštanové kone
Dáša KIRAĽVARGOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári