Objednali si tri grilované kurčatá, no čašník im priniesol pečenú kozu
Na tejto strane sme už priniesli zážitky Košičanov z ciest po svete takmer na všetkých dopravných prostriedkoch. Samozrejme, okrem vlastných nôh, využili autá, lietadlá, lode a dokonca aj nedávno - v Albánsku - bicykle. Dnes pribudne do zoznamu ďalší dvojkolesový stroj. Na dobrodružnej ceste ho využil Dušan Gertis, ktorý je síce rodený Košičan, no ostatné dva roky žije kvôli svojej práci v Prahe. Tam sa stal členom motorkárskeho klubu, s ktorým vlani absolvoval expedíciu do Afriky. Nebolo to však nič vedecké. Jednoducho sa spolu s ďalšími štyrmi kamarátmi rozhodli, že prejdú Tunisko na motorkách.
Na výpravu mali vyhradených 17 dní. Až štyri z nich im ale zabrala cesta do hlavného mesta Tunisu a späť. Trasu Praha - talianský prístav Janov, kde ich čakal trajekt do Afriky, zvládli za 20 hodín. Po ceste i nalodení auta s motorkami na prívese toho mali skutočne dosť. Za volantom sa síce počas jazdy cez Maďarsko i časť Talianska striedali, no jazdiť s vedomím, že za sebou má naukladaných päť strojov i batožinu, je pre vodiča zaberačka. Mimochodom, pre znalcov motoriek, šlo o stroje: Yamaha Ténéré, Suzuki Freewind, BMW GS a dvakrát Yamaha XT 660.
Po vybavení všetkých formalít, vrátane colných i pasových, sa Čechoslováci konečne nalodili a potom už mali 22 hodín na poslednú taktickú prípravu. "Plavba bola pokojná," spomína Dušan. "Loď bola vybavená niekoľkými reštauráciami a barmi, takže aj o zábavu sme mali postarané. Ešte priamo na trajekte sme si museli na naše motorky vybaviť tuniské technické preukazy a ďalšie potrebné formality. Podotýkam, že v papierovaní sú Tunisania hotoví majstri. Každý stroj musel mať opečiatkovaných asi päť rôznych dokumentov. Zdalo sa mi, že bez nich by sa nemohol v Tunisku ani naštartovať..."
Prvé kilometre
Po vylodení a dôkladnej kontrole ľudí, batožiny i strojov sa výprava konečne dostala do hlavného mesta Tunis. Po noci, strávenej v hoteli, vyrazili skoro ráno na západ cez mesto Beja do takmer 300 km vzdialeného El Kefu. Samozrejme, už na motorkách. "Cesta viedla krajinou, ktorá mala ešte európsky charakter. Asfaltka a okolo nej veľa zelene. My sme sa však snažili vyhľadávať skôr vedľajšie cesty, ktoré našim endurám vyhovovali viac. Žiaľ, hneď prvý deň sme mali technickú závadu. Na jednej z motoriek sa uvoľnili a stratili dve skrutky na prednom ozubenom kolese. Práve na tom, ktoré nám českí technici pred cestou menili a zrejme ho zle dostiahli. Našťastie, mali sme nejaké rezervné, takže to dopadlo dobre. Tento úsek cesty bol zo všetkých plánovaných najdlhší, no zvládli sme ho najrýchlejšie."
V El Kefe motorkári prenocovali. Na druhý deň skoro ráno zašli do servisu a ešte raz si dali všetko skontrolovať. Po dvoch hodinách vyrazili na smerom juh, kde sa už krajina začala mierne vlniť a miestami naberať piesčitý charakter. Do mesta Gafsa, ktoré je považované za bránu do púšte, dorazila partia okolo obeda. Zastávku si urobili v miestnej reštaurácii. "Objednali sme si tri grilované kurčatá, ktoré sme objavili na jedálnom lístku. No namiesto nich nám usmievavý čašník priniesol kozu. Na otázku, kde je naše kurča, odpovedal iba krátko a jasne ´No chicken´. Viac sme z neho nedostali a to sme vedeli po anglicky, nemecky i francúzsky. Na každú otázku mal čašník iba jednu odpoveď: ´No chicken´. Museli sme zjesť pečenú kozu, ale nebanovali sme. Ochutnali sme ju po prvý raz v živote a celkom nám chutila...," smeje sa Dušan pri spomienke na túto príhodu.
Z Gafsy vyrazili motorkári na západ ku alžírskym hraniciam. Cesta viedla okolo krásnych hôr pieskovej farby. Tu sa už začal ráz krajiny výrazne meniť. Takmer žiadna vegetácia, iba hory, piesok, štrk a kamene. Asfalt, ktorý sa stále kľukatil, často mizol pod nánosmi naviatého piesku a neraz sa stalo, že motorkári zišli z cesty a chvíľu blúdili. Nevadilo im to, lebo takéto problémy a zdržania očakávali.
Piesočná búrka
"Po prejazde horami a osadou Chebia následovalo soľné jazero Chott el Gharsa. Z veľkej časti bolo vysušené a jeho povrch tvrdý ako skala, takže sme ním tých 40 km bez problémov prešli. Na opačnej strane nás čakalo mesto Tozeur. V ňom sme sa plánovali zdržať dlhšie, no už prvý deň nám znemožnila dodržať náš plán cesty piesočná búrka. Fúkal silný vietor, vo vzduchu lietali miliardy zrniečok piesku a my sme mali pocit, že nám lezú všade. Nedalo sa ani poriadne prejesť z jednej strany ulice na druhú. Nakoniec sme skončili v hoteli, prilepení na okne. Keď nám jeden miestny muž povedal, že piesočnú búrka môže trvať aj tri dni, poriadne nás vystrašil. Našťastie, tá ´naša´ bola krátka, lebo na druhý deň sme sa prebudli do pokojného rána."
Šťastie bolo, že motorky mali schované v akejsi drevenej búde. Všetko, čo bolo odkryté, totiž pokrývala vrstva piesku. Ten vytvoril záveje, ako u nás v zime sneh. Z mesta Tuzeur sa motorkári vydali cez soľnú púšť Chott el Jerid do 20 km vzdialenej Nefty. Bola to namáhavá jazda, lebo jazero až také vysušené nebolo a stroje sa zabárali do slaného bahna. Aby sa príliš nezdržiavali, nešli napokon stredom, ale otočili stroje vľavo, kde potom narazili na krásne pieskové duny, vyhladené nedávnou búrkou. Samozrejme, do sýtosti si po nich zajazdili, nechávajúc za sebou pásiky od pneumatík...
"Po asi dvoch hodinách sme sa na inom mieste opäť dostali na soľnú púšť Chott el Jerid. Už nebola taká mäkká. Podklad bol tvrdý a na ňom iba miestami asi trojcentimetrová vrstva slaného ´blata´. Jazda bola skutočným zážitkom. Absolútna rovina, široko-ďaleko iba my piati a naše motorky. Cestou sme narazili na čln. Potvrdzoval, že ešte nedávno tu bol dostatok vody a soľ zas bola dôkazom, že kedysi dávno tu bolo aj more. Až na konci púšte sme narazili na skupinky ľudí. Míňali sme ich z diaľky, ale rozoznali sme, že zbierali soľ na veľké kopy." Pri alžírskych hraniciach sa motorkári otočili na sever a už po klasickej ceste sa vrátili do Tozeuru. Mimochodom, pri orientácii im pomáhali malé osobné vysielačky a GPS. Bez týchto pomôcok by vraj určite zablúdili."
Ďalší deň mali Čechoslováci naplánovanú jazdu ku ďalšiemu soľnému jazeru a za ním k mestu Douz. Tam natankovali a pokračovali na juh k oáze Ksar Ghilane. Leží už priamo v púšti a viedla k nej cesta, ktorú pokrývali doslova rolety z piesku. Tak motorkári nazvali pravidelné vlnité útvary, ktoré z piesku vytváral vietor. Tempo sa znížilo, lebo jazdiť skrz nevysoké duny, akých bolo napríklad na úseku 100 metrov približne 50, bolo riskantné. Zvlášť, keď takých úsekov bolo tiež vyše 100. Konštatntou rýchlosťou, zabezpečujúcou bezpečnosť, bola šesťdesiatka. Samozrejme, stroje nešli v jednej koľajnici za prvou motorokou. Každý si chcel sťaženú jazdu vyskúšať som. Kadiaľ piati jazdci prešli, tam za sebou nechávali brázdy, ktoré spolu vyzerali ako nepravidelná notová osnova. Na niektorých hlbších úsekoch sa udržala dlhšie, na plytkých ju za pár sekúnd vyrovnal vietor...
Ochutnali placky
"Popoludní sme dorazili k oáze, kde nás čakal kemping. Ubytovali sme sa v chatke bez dverí a vyfajčili výbornú vodnú fajku. Večer sme si prešli celú oázu. Bol to kúsok púšte, obkolesený pásom zelene. Vo vnútri boli murované i drevené domky, ale najviac stanov. Boli zvláštne, nie až po zem, ale iba akési natiahnuté kusy látky, ktoré končili pár centimetrov nad zemou. V jednom z murovaných domčekov sme chvíľu pozorovali dve ženy, ako pripravujú placky. Za trpezlivosť, s akou sme ich pozorovali, nám potom jednu dali. Bola chutná. Dozvedeli sme sa, že sa dá vysušiť a konzumovať hoci aj o mesiac." Jediné, čo turisti nevedeli objaviť, bola studňa. Napokon ju našli tiež v jednej z chatiek. Bola v nej preto, aby ju steny chránili pred vetrom a pieskom. Studňa vraj mala hĺbku 30 metrov. V oáze boli také ešte dve, z nich jedna sa nesmela používať. Bola akousi zálohou pre prípad "havárie" ostatných dvoch.
Čo motorkárov v oáze najviac prekvapilo, bola čerpacia stanica s benzínom i naftou. Samozrejme, tiež bola schovaná v chatrči. Natankovali v nej bezolovnatý benzín a vyrazili. Pred sebou mali najťažší prejazd cez púšť i hory. "Mali sme namierené do mesta Chenini, vzdialeného asi 80 km. Vedeli sme, že je to ťažký úsek, no trúfali sme ho zvládnuť za jeden deň. Napokon sme dokázali do večera zvládnuť iba 50 km. Tempo bolo pomalé, lebo sme museli hľadať v skalistom teréne zjazdné úseky a zdržali nás aj tri defekty. Vtedy sme sa museli všetci zastaviť a čakať, kým bude motorka schopná pokračovať v jazde. Kým dvaja opravovali defekt, ostatní skontrolovali ostatné stroje."
Dušan tvrdí, že ani spomínané komplikácie im na nálade neubrali a cestu si užívali. A to aj napriek tomu, že po celý deň im na hlavy pražilo slnko. Podvečer si pri akýchsi skalách rozložili stany. "Hoci sme po celý deň nestretli ani živej duše, večer sa pri nás objavili domorodci. Viedli asi 50-kusové stádo tiav. Pozdravili nás, podali sme si ruky a dali sme im niekoľko darčekov. Slušne poďakovali, ale dlho pri nás nezostali. Hoci sme im ponúkli, že môžu prenocovať pri našom ohni, odmietli. Utáborili sa asi sto metrov od nás a vôbec si na noc nepostavili stany. Iba si rozložili oheň." Neskôr, keď sa o tom Dušan zmienil istému sprievodcovi, dozvedel sa, že domorodci si stany na noc stavajú málokedy. Náhleho príchodu nočnej pieskovej búrky sa neboja. Včas ich na ňu upozornia ťavy. A potom sa len stačí ukryte medzi ne.
Na tomto mieste spomienky Dušana Gertisa prerušíme. Ale iba na týždeň, lebo v piatok budú pokračovať. Dozviete sa napríklad, koho ešte stretli na motorke, prečo si nemohli pozrieť pevnosť Monastir i ako dnes vyzerá miesto, kde kedysi George Lucas natočil jeden z dielov Hviezdnych vojen.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
